Naši a svetoví Devínčania (2): Mal svoju pečať. Bol aj šľachtic?

Patril k významným obyvateľom Devína. Hoci sa sem len priženil, stal sa na niekoľko rokov prísažným. Mlynár Jozef Dorfmüller sa preslávil zostrojením prvého suchého mlyna v devínskych dejinách. Získal si tým slávu i peniaze. Napriek tomu, že po mlyne nie je ani stopy, jeho pečať sa zachovala dodnes. Značí to, že bol šľachtic? Aj o tom si povieme v tomto článku.

Dlhoročný devínsky prísažný Jozef Dorfmüller (*1764, †1815) tamojším rodákom nebol. Pochádzal z mlynárskej rodiny z dolnorakúskeho Groißenbrunnu a Hainburgu. Do Devína sa mlynársky a pekársky majster len priženil. Za manželku si vzal dcéru tunajšieho mlynára a strážcu mestečka Františka Hazlingera. Tým si otvoril cestu zaradiť sa k najmajetnejším miestnym rodinám 19. storočia. Zostrojil prvý suchý mlyn, no zachovala sa iba jeho pečať.

Zapísal sa do devínskej histórie

Preslávil sa zostrojením prvého suchého mlyna v mestečku. V Devíne bolo niekoľko mlynov. Priala tomu aj blízkosť dvoch riek. Dôvodom prečo siahol k suchému mlynu mohlo byť sucho či túžba po väčšej tržbe. Suchý mlyn nepoháňala voda z potoka alebo z riečneho ramena, ale ťažný dobytok. Nečudo, že sa tým zapísal do histórie tejto bratislavskej mestskej časti. Svedectvom o ňom je aj jeho prsteňová pečať a niekoľko dokumentov.

Do Devína priniesli prvý poštový úrad i telegraf

Dorfmüllerov zať Ján František Leopold Sperling z Prešporka sa spočiatku živil ako krajčír a obchodník s látkami či rozličným tovarom. Neskôr bol zemepánskym agentom. Zemepánsky agent bola osoba, ktorú platil zemepán, aby obchodovala s jeho tovarmi. Tým dokázal získať značné finančné zdroje, aby v roku 1851 otvoril v Devíne prvú stálu poštu a telegraf. Podobne, ako jeho svokor, aj on sa spolupodielal na správe mestečka ako prísažný. Keď sa na základe marcových zákonov zmenila štruktúra obecnej správy Devína, stal sa členom jej predstavenstva. Dokonca bol v roku 1861 richtárom.

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ

Je pečať atribútom šľachtictva?

Jednou z pamiatok na Jozefa Dorfmüllera je odtlačok jeho súkromnej pečate. Hoci erb a pečať spolu súvisia, je niekoľko faktorov, ktoré ich od seba odlišujú. Kým erb závisel od donácie panovníka, pečať bola prejavom slobodnej vôle jej majiteľa. Erb musel spĺňať niekoľko atribútov. V súlade so znením armálnej listiny sa dedil v rodine. Nesmel sa ľubovoľne meniť, aby nedošlo k zámene s erbom iného rodu. Každú jeho ďalšiu zmenu – takzvané polepšenie mal v moci len panovník. Aj keď sa erb v priebehu času polepšením mohol pozmeniť, jeho vlastník smel užívať vždy len v danom čase aktuálne platný erb. Iba ten sa mohol používať pri korešpondencii ako obraz pečate.

Pečať nebola vecou rodu, ale osoby

Na rozdiel od erbu je pečať záležitosťou výhradne osobnou a v jednom čase mohol mať človek viacero rôznorodých pečatí. Ani u nešľachtického obyvateľstva nebola niečím neobvyklým. Popri mešťanoch slobodných kráľovských miest disponovali osobnými či rodovými heraldickými znameniami aj obyvatelia zemepanských miest a dedín. Tí z radov remeselníkov ich užívali už od stredoveku. Pečate najčastejšie odvodzovali od svojich vývesných štítov a užívali ich ako svoje „logá“. Zachované dokumenty poukazujú na široké používanie pečatí aj Devínčanmi. Pečate s ohľadom na obraz ich poľa boli rôznorodé.

Pečať s erbom nebola iba šľachtickou doménou

Prvú skupinu predstavujú erbové pečate šľachtických a ríšskych meštianskych rodov. V Devíne, ktorý bol síce zemepanským mestečkom, žili aj šľachtické rody. Ich pečatným obrazom bol dedičný erb rodu a iniciály vlastníka pečate. Tým, že tu bola rozsiahla nemecká kolonizácia, prichádzali sem hostia z nemeckých a rakúskych krajín. Mnohí z nich si zo svojej vlasti priniesli aj dedičné meštianske erby. Tie im udelil buď cisár alebo miestny vládca na základe tzv. veľkého palatinátu. Veľký palatinát poskytoval ríšskemu kniežaťu o.i. právomoc udeliť dedičný erb aj mešťanovi-nešľachticovi.

Rozdiel medzi šľachtickým a nešľachtickým erbom je v tom, že šľachtický má korunku a meštiansky točenicu. Aj v súčasnosti sa môžeme stretnúť s erbami evidovanými v Heraldickom registri SR, kde viaceré erby sú s točenicou a iba preukázaní potomkovia niekdajších šľachtických rodov majú korunku v erbe.

Pečate s "fake" šľachtickými erbami

K druhej skupine patria pečatné obrazy ovplyvnené dedičnou šľachtickou a meštianskou heraldikou. Ak vo svojej domovine nepatrili k dedičným meštianskym alebo šľachtickým rodom, snažili sa vo svojich pečatiach napodobňovať dedičné ríšske meštianske a šľachtické erby. Takéto erby neboli dedičné. A ako vlastne vyzerali „fake“ erbové pečate? Znamenia si vkladali do štítu a opatrili prilbou, prikrývadlami a klenotom. Nemali ani korunku, ani točenicu.

Pečate ako remeselnícke logá

Tretiu predstavujú meštianske znaky so symbolmi rastlín, zvierat, remesiel a zamestnaní. Štvrtú predstavujú nápisové pečate. Obvykle obsahovali iniciály, takzvané sigly. Boli to zdobené iniciálky alebo celé meno vryté minuskulou.

Práve do tejto skupiny patrí aj zachovaná pečať Jozefa Dorfmüllera. Našla sa na testamente jednej devínskej obyvateľky z roku 1810. V tom čase bol Dorfmüller prísažný radným mestečka. A tak figuroval ako overovateľ poslednej vôle poručiteľky. Aká bola jeho pečať? Malá, okrúhla v priemere 2,3 cm. Pečatné pole od ostatného vosku oddeľuje okrúhly pečatný lem dookola zdobený jemnou linkou s palmovými ratolesťami. Obraz predstavujú v strede poľa prelínajúce sa tri korunované písmená J, D a M. Tieto identifikujú vlastníka pečate: J(oseph)D(orf)M(üller).