Trojkráľový večer bol k priaznivcom klasickej hudby mimoriadne štedrý. Slovenská filharmónia ponúkla pod taktovkou Martina Leginusa zaujímavý koncertný program českého violončelistu Petra Nouzovského. Košická opera vysielala záznam tamojšej premiéry Góreckého Symfónie žalostných piesní so Slávkou Zámečníkovou. Opera Slovenského národného divadla vsadila na exkluzivitu svojho programu. Pripravila si divácky mimoriadne atraktívny a obľúbený titul – Verdiho operu La Traviata. Ponúkla plno symbolov, známych melódií a zvučných mien. Bol to však skôr poslucháčsky ako divácky zážitok!

Verdiho rané dielo La Traviata (Zblúdená) patrí medzi najhranejšie opery na svete. V čase svojej benátskej premiéry v roku 1853 ale zaznamenala úplne fiasko. Giuseppe Verdi ju opatril libretom Francesca Maria Piaveho. Ten sa inšpiroval slávnym románom Alberta Dumasa ml., Dáma s kaméliami. Kým pre vtedajšiu verejnosť znamenala provokáciu, dnes sa teší mimoriadnej obľube. Opantáva publikum a nechýba v repertoári skoro žiadnej opernej scény.

V tomto roku si na Slovensku pripomíname storočnicu v znamení opery La Traviata

Historická budova Slovenského národného divadla.

Zdroj: Silvia Mária Petrovitsová

Na Slovensku sa opera hrá od roku 1922 skoro nepretržite. Uvádza ho Štátna opera Banská Bystrica a v zaujímavom činoherno-opernom súzvuku aj Opera Štátneho divadla v Košiciach. Na doskách Opery SND sa objavila už v šestici rôznych stvárnení. Tú predposlednú v réžii Milana Chudovského premiérovali v roku 1992. V historickom duchu a bola pompézna čo do počtu účinkujúcich, scény a kostýmov. Práve v takejto podobe som ju v hľadisku Historickej budovy SND videla nie raz. Počas dvadsiatich siedmych rokov mala cez tri stovky repríz, až kým v júni 2019 neprišla derniéra. Načas sa vytratila z ponuky SND, aby sa po krátkej pauze na javisko Opery SND vrátila opäť.

Návrat po dvoch rokoch

O jej návrat sa pričinil niekdajší umelecký šéf Opery SND, barytonista Dalibor Jenis. Stala sa otváracou premiérou aktuálnej – 102. divadelnej sezóny SND. Svoju premiéru mala ešte 29. a 30. októbra 2021, no zatienilo ju úmrtie nedávno zosnulej kráľovnej belkanta, sopranistky Edity Gruberovej. Práve jej aj premiéru najnovšej inscenácie venovali.

Trojkráľový večer priniesol vítaný povianočný darček

Osobne som mala možnosť vidieť Verdiho La Traviatu v rôznorodých inscenačných stvárneniach – od historických po moderne poňaté. Opera SND “nasadila” tento titul skoro po derniére predošlej inscenácie. Padali otázky, čo môže ešte priniesť? Aká bude? Bude lepšia či horšia od predošlej? Nuž, zvedavosť, ako ju uchopili tento raz – premohla aj mňa. Pre mnohých, ktorí sme sa októbrových premiér a ďalších repríz z rôznych dôvodov nemohli zúčastniť, bol jej stream vítaný povianočný darček od Opery SND.

Rok 2022 odštartoval stream La Traviaty

A teraz k záznamu. Opera SND prejavila ambíciu osloviť nielen domáce, ale aj medzinárodné publikum. Večer o 20,00 hod. cez platformu Návštevník.online patril záznamu tohto nesmrteľného operného evergreenu v celebritnom obsadení. Odvysielaný záznam nasnímala Opera SND v spolupráci s FART Studio počas predstavenia v pôvodne plánovanom termíne – 11. decembra 2021.

V rukách zahraničného tímu

Na začiatok by som pripomenula, že za jej realizáciu a naštudovanie zodpovedal zahraničný realizačný tím na čele s talianskym režisérom Robertom Catalanom. Scénu mali na starosti scénograf Emanuele Sinisi a svetelná dizajnérka Fiammetta Baldiserri. Kostýmy, ktoré neurazia ani nenadchnú, má „na svedomí“ Ilaria Ariemme. Jedná sa o prepracovanú podobu Catalanovej koncepcie, ktorú po prvý raz uviedol v roku 2018. Samozrejme, ako prezradil v rozhovore pre Operu Slovakiu prepracoval ju a upravil pre potreby našej prvej scény.

Bratislavská La Traviata v minimalistickom duchu

Ide o „modernejšie“ či skôr aktualizačné poňatie opery v komornom minimalistickom duchu. Disponuje s takmer vyprázdneným bielym priestorom, minimom kulís, pomerne nejasnou až strnulou choreografiou a veľmi nenáročnými, jednotvárnymi kostýmami. Catalanova inscenácia La Traviaty má ambíciu komunikovať s človekom dneška a sprostredkovať divákovi obsah a emócie. Jej obsah však skrýva v až príliš zašifrovaných detailoch. Osobne sa mi páči, ak sa uchopenie diela snaží podporiť u diváka obrazotvornosť a spraviť si vlastný výklad. Cibrí to kreativitu, ale sem-tam sa mi zdala Traviata až terra incognita. Nie vždy bolo možné odhaliť skrytú symboliku „napoprvé“. Čisté emócie sú často protichodné a tak to potrebuje v divákovi trochu dozrieť.

Inšpirovaný filmami Blow Up či Eyes White Shut

Základným lajtmotívom je fráza hlavného hrdinu Dumasovho románu Armanda (v opere Alfredo). Ten hovorí: „Keď milujete ženu, nebojíte sa niekedy, že môže stratiť svoju arómu a celistvosť, keď sa dostane do kontaktu s inými mužmi?“ Metaforicky ju režisér stvárnil vo fragmentáciách fotoportrétu Violettinej tváre.

Zobrazuje tak Violettino „predávanie sa“, ktoré začína už u fotografa. Návšteva fotoateliéru sprevádza ouverture k prvému dejstvu. Egoizmus najmä mužského okolia vyjadril režisér scénickou vsuvkou počas predohry a fragmentáciou jej tváre v priebehu prvého a druhého dejstva. V prvom sme sa ocitli na vernisáži výstavy fragmentov Violettinej tváre. Stretli sme sa tu s povrchnosťou a skutočným nezáujmom okolia.

Kým prvý obraz druhého dejstva ponúka útulnú pracovňu bytu Alfreda a Violetty, už v druhom obraze sme účastníkmi rituálnej párty. Rituálnosť tu znázorňujú biele kostýmy a masky s fragmentom Violettinej tváre. Tie mali na sebe predstavitelia cigánok a matadorov (členovia Zboru Opery SND). V „kasíne“ sa hralo s fotkami namiesto s peniazmi či žetónmi. Absolútnu rituálnosť vnášal najmä žiarivý kruh na podstavci, ktorý Flora nosila po celý čas so sebou.

La Traviata: dráma bez klišé

Túžbu po láske, normálnom živote a uznaní vyjadruje schopnosť zložiť fragmenty Violetty v jeden celistvý obraz. A to vie z nich jedine Alfredo, pretože ju miluje úprimne. Celistvý obraz Violetty je symbolom akéhosi scelenia duše, ktoré však prichádza v okamihu jej smrti. Zomierajúca Violetta sťahuje k zemi záves, ktorý zakrýval jej už skompletizovaný portrét. Režisér sa vyhol zaužívanému klišé a svoje vizuálne pôsobivé inovatívne poňatie Traviaty plnej symbolov tým uzavrel.

Minimalizmus dal priestor hudbe s vlastnou koncepciou a tlačil na interpretov

Úspornosťou scény však vytvára zvýšený tlak na interpretov v spevácko-hereckej rovine. Hudobné naštudovanie mal na starosti šéfdirigent ŠfK, Robert Jindra. Priniesol vlastnú koncepciu. Zameral sa na detail a verejnosti ukázal v Traviate pre ňu neznámejšie miesta. Hoci pristúpil k redukciám opakujúcich sa častí, otvoril pre toto dielo typické cabaletty Alfreda a jeho otca Giorgia. Na rozdiel od mnohých produkcií tejto opery sme sa dočkali naživo odohraných úsekov so scénickou hudbou a zborom (napríklad spomeniem zbor v 3. dejstve Largo al quadrupede). Odzneli aj často vynechávané záverečné repliky po smrti Violetty.

Vďaka tomu, že sme sledovali záznam predstavenia, nemala som pocit, že by sa v orchestri strácali sólisti, ani žeby orchester hral rutinne. Malo to však intímnejší, komorný charakter. Pokiaľ ste pozorne počúvali odvysielaný záznam La Traviaty, orchester Opery SND pod jeho taktovkou podal výkon k spokojnosti. Mal správne nastavené tempo, zvukomalebne sa postaral o atmosféru a nechýbal ani dramatický náboj. Hoci kamera neponúkala častý pohľad na orchestrálnu jamu, z tých niekoľkých záberov sme mohli postrehnúť dirigentovu pedantnosť a jasné gestá. Plasticky tvaroval frázy, dynamiku a opernú produkciu z 11. decembra 2021 opatril aj potrebným nábojom. Vytvoril priestor spevákom, ktorí sa v ňom strácali len občas.

Jedinečná príležitosť pozrieť si operu La Traviata krátko po jej premiére

Záznam priniesol so sebou hviezdne obsadenie. Hlavnú hrdinku Violettu Valéry stvárnila sopranistka Adriana Kučerová. Jej speváckymi partnermi v hlavných úlohách sú Pavol Bršlík (Alfredo Germont) a španielsko-americký barytonista Daniel Luis de Vicente (otec Giorgio Germont). Ďalej účinkovali Monika Fabianová, Adriana Banásová, Martin Gyimesi, Pavol Remenár, Martin Morháč, Ján Galla, Jiří Zouhar, Dmytro Dubrovskyy, Daniel Hlásny a Juraj Bendik.

Ležérne prvé dejstvo so slušivými koloratúrami Adriany Kučerovej

Rola Violetty Válery je snom každej sopranistky, hoci to nie je spevácky a (výrazovo) herecky jednoduchá úloha. Je mnohotvárna a preverí spevácke, technické i herecké danosti. V prvom dejstve, ktoré je povahou pre koloratúrny soprán, prejavila Adriana Kučerová hlasovú flexibilitu, vrúcnosť výrazu či virtuozitu v behoch a ornamentike. Svojej postave dodala toľko potrebnú farbu a dynamiku. Aj po hereckej stránke bola jej Violetta žiarivá hostiteľka a veselá koketa. Spočiatku sa oddala sneniu, neskôr sa toho zľakla. Osobne sa mi scéna a ária É strano!…. Sempre Libera s jej dievčensky prirodzeným, vo výškach žiarivým sopránom veľmi páčila. Alfredo Pavla Bršlíka bol v prvom dejstve empatický, starostlivý, trochu hanblivý i veľmi šťastný. Počuli sme aj vrúcnu lyrickosť.

Adriana Kučerová

Ján Galla – Martin Gyimesi – Pavol Bršlík

Dráma lásky a sklamania dýchala z javiska

Druhé dejstvo je bohaté na emócie – láska, zúrivosť, opovrhovanie, nenávisť, zúfalstvo, strach i smútok. Búrku emócii musia stvárniť nielen sólisti na scéne, ale aj orchester. Pavol Bršlík ako Alfredo pôsobil v prvom dejstve ako svieži, mierne skromnejší mladík. City k Violette sa mu dali uveriť.

V úvodnej cabalette – ktorá súc neodznela celá, sme počuli Alfreda v podaní Pavla Bršlíka ako suverénneho muža, spokojného i vášnivého. Technicky exponované úseky zvládol bez zbytočného forsírovania. Prejavil invenciu, cabalettu vyskladal dynamicky a opatril ju starostlivou artikuláciou, ale zo dvakrát zanikol jeho hlas v orchestri. Jeho Alfredo bol plný citov nielen v partitúre, ale aj na javisku. City jeho hrdinu sa ale v priebehu dejstva zmenili. Už koniec prvého a najmä druhý obraz priniesol Alfreda zatrpknutého, zúfalého, žiarlivého a nahnevaného.

Violetta ju v celom druhom dejstve skôr partom mladodramatického sopránu. Adriana Kučerová aj tu prejavila svoje kvality a hlavne plastickosť. Giorgia Germonta skvelo interpretoval v SND hosťujúci španielsko-americký barytonista Daniel de Vicente. Jeho nádherný veľký, plný, pevný a mnohovrstvený zamatový hlas dodal tejto performance južanský šmrnc. Svojich úloh sa dvojica Adriana Kučerová – Daniel de Vicente chopila veľmi dobre. Verdi im pripravil spevácky náročné hádky i spevnejšie časti. Obaja ich správne vystavali a stvárnili ich aj výrazovo uveriteľne. Zvlášť som si ich vychutnala v Pura si come un angelo, Ah ditte alla giovine či v Morro la mia memoria.

Orchester pod taktovkou Roberta Jindru nadelil poslucháčom Verdiho drámu v pôvodnom šate. Aj tu sa prejavila muzikalita a bravúra dirigenta. Dráma na javisku našla pendanta aj v orchestri – v celku i v detailoch. Dirigent vytvoril intímny, tichý a zlomený svet Violetty ale aj spurnosť a autoritatívnosť Germonta. Pre mňa osobne mimoriadnym zážitkom bola jeho nádherne vystavaná (moja milovaná) cabaletta Di provenza il mar, il suol. Nahnevaný a sklamaný Alfredo Pavla Bršlíka ho skvele dopĺňal. Majstrovský zážitok!

Ples „laborantov“, rituálna obeť Violetta a žiarlivý hrubián Alfredo

Druhý obraz prostredného dejstva bol scénograficky, choreograficky a kostýmovo trošičku off topic, ale spevácky niečo výborné! Najviac ma „dorazili“ biele rovnošaty zboristov s maskami. Zboristi Opery SND aj tu predviedli skvelý výkon. Druhé dejstvo bolo o hlbokej dráme. Sprostredkoval ju nielen orchester, ale hlavne sólisti. Pokiaľ sa týka výkonu trojice hlavných hrdinov v tejto časti druhého dejstva, bol to mimoriadne emotívny výbuch so správnou atmosférou.

Zľava: Martin Morháč – Monika Fabianová – Ján Galla

Dráma svedčí Adriane Kučerovej i Pavlovi Bršlíkovi. Spevácky im nemožno vytknúť absolútne nič. A ani herecky. Pavol Bršlík dodal Alfredovi potrebnú výrazovú ľudskú šťavu v speváckej i hereckej rovine. Adriana Kučerová bola zúfalá v scéne Invitato a qui seguirmi, ale zlomená, láskavá i zmierlivá v Alfredo, Alfredo. Opäť dostala priestor pätica vedľajších hlavných postáv: Flóra (Monika Fabianová), Gastone de Letorières (Martin Gyimesi), Marchese d’Obigny (Martin Morháč), doktor Grenvil (Ján Galla) a barón Douphol (Pavol Remenár). Počuli sme viacero kvalitných spevácko-hereckých výkonov.

Pavol Bršlík a Martin Gyimesi

Adriana Kučerová a Pavol Remenár

Dojemný záver opery La Traviata

Tretie dejstvo už bolo v tragickej atmosfére. Motívy nádeje a lásky z predohry prvého dejstva nahradil smútok. Minimalisticky ladená scéna pôsobila divácky uspokojivo. Už v prvom obraze druhého dejstva sme v roli slúžky Anniny počuli Adriánu Banásovú. Osobne oceňujem, že tvorcovia dali v tejto úlohe priestor mladej Annine. Mám pocit, že to dodalo sviežosť najnovšej inscenácii La Traviata v SND.

Adriana Kučerová zvládla rozlúčkovú lyrickú áriu Addio del passato excelentne. Intímne, tiché, precítené miesta boli veľmi dôveryhodné. Svoje tomu pridal aj orchester pod citlivým vedením Roberta Jindru a najmä plačlivé hobojové sólo. Potešilo live zbor masiek v uliciach Paríža. Prekrásny bol aj precítený duet Parigi, o cara. Intímny, plný lásky a súzvuku milujúcich sa duší. V podaní Adriany Kučerovej a Pavla Bršlíka vyznel veľmi uveriteľne. Svoju emóciu a schopnosť strhnúť mala aj následná dráma cabaletty Gran Dio!… morir sì giovine – Oh mio sospiro e palpito.

Nuž čo dodať, aj zvyšok záverečného dejstva sa niesol v znamení pre tento večer príznačných solídnych spevácko-hereckých interpretácií. Priniesol aj nové vyústenie. Violetta síce našla smrť, ale aj samu seba. Adriana Kučerová, Daniel de Vicente a Pavol Bršlík sú špičkoví umelci s fenomenálnym hlasom, technickou vyzretosťou, výrazovou presvedčivosťou, osobnou charizmou a vzájomnou súhrou. A tým sa niesla celá trojkráľová La Traviata.

Realizačný tím:

Hudobné naštudovanie: Robert Jindra
Dirigent: Robert Jindra
Zbormajster: Ladislav Kaprinay
Réžia: Roberto Catalano
Scéna: Emanuele Sinisi
Kostýmy: Ilaria Ariemme
Svetelný dizajn: Fiammetta Baldiserri
Dramaturgia: Jozef Červenka

Realizácia záznamu:

Réžia záznamu: Anton Faraonov
Hlavný kameraman: Anton Faraonov
Strih záznamu: Ingrid Duditsová, Anton Faraonov
Vedúci výrobného štábu: Peter Jurík
Zvuková réžia: František Poul
Kamera: Mariana Jakubeková, Andrej Mirga, Enrik Bistika, Matej Štelmák
Operátor Jimmy Jib: Viktor Herrgott
Technická spolupráca: Roman Pekárek, Henrich Bródy, Mikuláš Ricotti
Záznam inscenácie realizovalo: FART STUDIO s.r.o., 2021

Obsadenie:

Violetta Valéry: Adriana Kučerová
Alfredo Germont: Pavol Bršlík
Giorgio Germont: Daniel Luis De Vicente
Flora Bervoix: Monika Fabianová
Annina: Adriana Banásová
Gastone de Letorières: Martin Gyimesi
Barón Douphol: Pavol Remenár
Markíz d’Obigny: Martin Morháč
Doktor Grenvil: Ján Galla
Sluha Violetty: Jiří Zouhar
Sluha Flory: Dmytro Dubrovskyy
Poslík: Daniel Hlásny
Fotograf: Juraj Bendik