
Medzi Devínčanmi nájdeme niekoľko rodín, ktoré si vydobyli svetovú slávu. Snáď najvýraznejšie z nich presiahla Devín kamenársko-staviteľská dynastia Rumpelmayer. V najbližších častiach seriálu Naši a svetoví Devínčania sa pozrieme na túto rodinu, z ktorej sa stal európsky fenomén. A to nielen v oblasti umenia.
Spoluvytvárali kolorit nejedného mesta, budovali paláce, sakrálnu i mestskú architektúru. Nevynechávali pritom ani stavby menšieho rozsahu blízke kamenárskej, rezbárskej či kameňo-sochárskej praxi. V tejto časti si predstavíme prvých významných predstaviteľov staviteľskej dynastie. Rumpelmayerovci boli Devínčania, ktorí dali tvár aj východočeskému Josefovu.
Dynastia Rumpelmayer prišla zo Steyru
Kamenársko-staviteľská dynastia Rumpelmayer pochádza z okolia dolnorakúskeho Steyru. Časť rodiny tam zostala žiť až dodnes. Z rakúskej línie vzišli známe osobnosti. Prvou z nich je cestovateľ, spisovateľ a novinár Johann Nordmann. Tým druhým bol čestný občan Jeseníka, lekár propagujúci balneológiu a riaditeľ kúpeľov v štajerskom Frohnleiten pri Grazi, Dr. Franz Rumpelmayer.

No nás zaujímajú devínski Rumpelmayerovci. Vlastne nie sú len devínski, ale aj bratislavskí. Práve oni presiahli stredoeurópsky kontext. Do Devína prišli začiatkom 18. storočia na pozvanie miestneho zemepána.
Devín, zázemie sochárov
Dôvodom na príchod mnohých devínskych kamenárov bola potreba obnovy krajiny po kuruckom plienení. A s tým sa zvýšila aj potreba prítomnosti kamenárskych majstrov.

No v Devíne o kamenárov nikdy nebola núdza. Devín bolo od nepamäti miestom, ktoré svojimi prírodnými danosťami prialo nielen bratislavskému, ale i slovenskému sochárstvu. Už od rímskych čias sa tu ťažil litavský vápenec, pieskovec a zlepence. Vo vrcholnom stredoveku a v ranom novoveku sa v mestečku otvoril kameňolom na juhozápadnom svahu Devínskej Kobyly. Kameňolomy ako aj ostatné prírodné bohatstvo vlastnil devínsky zemepán. Od neho si aj v priebehu 19. storočia mestečko aj jednotlivci, zväčša cudzinci, prenajímali právo ťažiť kameň a spracovať ho. Cudzinci sem prichádzali z Bavorska, Rakúska či dokonca aj z Apeninského polostrova.
Za cechom museli do Prešporku
V Devíne sa tak usadili a svoje dielne si otvorili viaceré kamenárske, kameňo-sochárske a staviteľské rody. Miestne matriky spomínajú niekoľko kamenárskych a murárskych rodov. Najvýznamnejšie z nich sú Feiglerovci, Hilgerovci, Rumpelmayerovci, Steinmasslerovci či Turnerovci. Veľmi prekvapuje skutočnosť, že vzhľadom na počet kamenárskych dielní tu nikdy nevznikol miestny kamenársky cech. Obvykle sa stávali členmi kamenárskeho a murárskeho cechu v Prešporku i v neďalekom Hainburgu.
Boli osobne slobodní
Kamenári, rezbári a sochári nepatrili medzi poddaných devínskych zemepánov. Boli osobne slobodní. Svoje pôsobisko obvykle menili na základe zmluvy so zadávateľom prác. Mohol ním byť zemepán, na ktorého stavbách aj pracovali, ale aj slobodné kráľovské mesto či stoličná samospráva. V mieste pôsobiska získavali za poplatok dom so záhradou, ale poddanské povinnosti ich neviazali. Teda do momentu, kým si s miestnym zemepánom nedohodli zmluvné poddanstvo.
Ako to vyzeralo v kamenárskej dielni?
V každej kamenárskej či kameno-sochárskej dielni ako ich dokladajú miestne matriky, pracovali popri majstrovi (lapicida, murarius) jeho pomocníci (famulus lapicidae) a lámači kameňa (fractor lapidum). Práca kamenárov nespočívala v ťažbe a hrubom opracovaní kameňa na kvádre. Na to mali lámačov kameňa. Kamenárski majstri boli skôr staviteľmi, sochármi a rezbármi. Ako stavitelia sa zúčastňovali kamenárskych a murárskych prác na stavbách v širokom okolí. Na objednávku zemepánov, mešťanov, miest a obcí okrem náhrobných kameňov vyhotovovali oltáre, stĺpy, sochy, fontány či kríže. Vyrábali aj rôzne umelecké a úžitkové predmety z kameňa a z dreva.
Bol Donner umelec a či len remeselník?
Mnohých devínskych kamenárov vychovali a zamestnávali kameňo-sochárske dielne významných sochárov – ako bol Juraj Rafael Donner či Ľudovít Gode. Hoci aj týchto súčasníci považovali iba za remeselníkov, časť z devínskych kamenárov si vďaka umeleckému cíteniu polepšila. Mnohí odišli za štúdiami a lepším životom, a stali sa staviteľmi, umeleckými kameňosochármi a rezbármi.

Mnohí zostali, ďalší odišli
Vo svojej dobe však boli iba remeselníkmi. Dá sa povedať, že si na vysokej nohe nežili. Ako na umenie sa na ich diela nazerá až s odstupom času. Boli kreatívni, zruční a veľmi esteticky založení. Svoje umeleckú zručnosť mnohí z ich získavali na cestách do okolia či vzdialených miest. Práve tam sa viacerí stali členmi tamojších kamenárskych a rezbárskych cechov a súčasťou významnejších sochárskych dielní. Zopár z nich sa do Devína vrátili, založili si tu vlastné alebo po predkoch „zdedili“ či „vyženili“ kamenárske dielne. Sami potom vo svojich dielňach zaučovali aj svojich potomkov. Keďže dielne boli vedené na majstrov, po ich smrti prechádzali na ich vdovy. Ak sa vydali opäť, ich noví manželia zdedili dielňu a zároveň sa stali aj novými majstrami.
Dynastia Rumpelmayer na ceste k sláve
S ohľadom na vytvorené diela, ktoré významom presiahli rámec mestečka, zaradili sa k umeleckej „elite“. Ich mnohí potomkovia zotrvali ale mnohí Devín opustili a odišli do Prešporka či vzdialenejšieho okolia. Niektorí otcovskému remeslu zostali verní, mnohí študovali a stali sa architektmi, lekármi či cukrármi. Práve takéto konštatovanie platí na Rumpelmayerovcov.
Do Devína prišli obnoviť zdevastovanú krajinu
S členmi rodu Rumpelmayer sa v Devíne stretávame prvýkrát v devínskych matrikách v roku 1714 s rodinou devínskeho kamenárskeho majstra a prísažného radného Jána Leonarda (*1682, †1726). Vo svojej dielne vyučil aj svojho syna Jána (*1719, †1764). Ján našiel svoje pôsobisko aj v neďalekom Hainburgu a v Bratislave.

Jeho dvaja synovia – Martin (*1744, †1823) a Ján ml. (*1758, †1828), zakladatelia staviteľskej dynastie svetového formátu, Devín opustili. Ich novým pôsobiskom a bydliskom sa stal Prešporok. U zručných majstrov, ktorými Bratislava (Prešporok) priam oplývala nabrali nové skúsenosti. Martin si tu časom otvoril vlastnú dielňu a sa stal členom miestneho kamenársko-murárskeho cechu a plnoprávnym prešporským mešťanom. Mimochodom, jeho dielňa patrila k najväčším a najvýznamnejším v Prešporku. Vychoval v nej okrem brata Jána, svojich detí aj devínskeho rodáka Jozefa Feiglera st. či architekta Jána Juraja Anreitha. Na svojich nasledovníkov preniesol aj štýl svojej práce.
Martin Rumpelmayer staval Primaciálny palác i katedrálu v Szombathely
Martin väčšinou pracoval pre mesto Prešporok a miestnu aristokraciu, ktorá si dávala budovať a opravovať svoje honosné mestské sídla. Pracoval na dome grófov Erdődyovcov, na stavbe Primaciálneho paláca a prácach na Bratislavskom hrade. Martinove diela nájdeme aj v maďarskej Pápe či Szombathelyi. Jedným z nich je mramorová kazateľnica a hlavný oltár katedrály v Szombathely či hlavný oltár sv. Alžbety aj s kazateľnicou v Lehniciach neďaleko Bratislavy. Jeho tvorba bola skôr remeselnícka, než umelecká. Vyznačovala sa poloľudovým barokovým naturalizmom.

Dali tvár východočeskému Josefovu
Spolu s bratom Jánom a architektom Jánom Jurajom Anreithom pracoval na výstavbe pevnosti a civilných budov v Josefove (Josefstadt, Náchodsko). Pevnostné mesto Jozefov podobne ako Terezín vystavali na priamy rozkaz cisára Jozefa II. po vojne o bavorské dedičstvo. Pevnostný komplex stavali po dobu 10 rokov. Cisár Jozef II. sa rozhodol sem povolať civilné obyvateľstvo, ktoré by zabezpečovalo potreby pre armádu. Medzi prvými obyvateľmi Josefova bol stavebník a kamenár Ján Rumpelmayer a Juraj Anreith, obaja z dielne Martina Rumpelmayera. Títo dvaja sa v meste natrvalo usadili a postavili v ňom prvé civilné domy.

Po Jánovi sa dodnes zachovali aj klasicistická studňa a náhrobok na miestnom vojenskom cintoríne. Autorom tohto náhrobku je samotný Ján Rumpelmayer. Zhotovil ho pre svoju manželku Katarínu rod. Budowitzovú v roku 1808. Jeho potomkovia zostali žiť v Jozefove, no remeslo predkov zanechali. Stali sa obchodníkmi.
Martin Rumpelmayer sa do Prešporku vrátil
Martin sa vrátil do Prešporka, kde žila jeho rodina. Remeslo po ňom zdedil syn Ján Andrej. Ten sa neskôr stal členom predstavenstva prešporského kamenársko-murárskeho cechu. Medzi práce Jána Andreja v meste patrila renovácia studne na Františkánskom námestí (1823), oprava divadla či práce v areáli Bratislavského hradu. Z mimoprešporských diel je zaujímavý návrh náhrobníka Štefana Illesházyho v Eliášovciach. Zachovali sa aj dva súťažné návrhy pamätníkov. Na snem v roku 1825 a korunováciu Karolíny Augusty (Neptún s nymfou a busta cisára Františka II. na podstavci). Práve jeho traja synovia Anton, Viktor a Alojz a vnuk Fridrich sú celoeurópskym fenoménom. Ale o nich až nabudúce.
3 thoughts on “Naši a svetoví Devínčania (3): dynastia Rumpelmayer postavila i český Josefov”
Comments are closed.