Nadišiel čas zakončiť rozprávanie o devínskej rodine Rumpelmayerovcov. Táto devínska i bratislavská staviteľská dynastia získala európske uznanie. Jeden z jej členov, Viktor Rumpelmayer, patrí podľa historikov umenia k najvýznamnejším európskym architektom 19. storočia. Na konte má mnoho reprezentatívnych pamiatok po celej Európe. Podpísal sa pod kolorit bulharskej Sofie i letné sídlo bulharských cárov pri Varne.
Dnes si naposledy povieme o osobnosti z rodu Rumpelmayer. Priblížili sme si už zakladateľa prešporskej (bratislavskej) kamenársko-staviteľskej dielne, Martina Rumpelmayera. V posledných častiach sme mapovali osudy jeho vnukov – Antona a Alojza Jána, ale aj pravnukov Fridricha a Jána. Tento raz sa pozrieme na Martinovho ďalšieho vnuka, Viktora. Architekt Viktor Rumpelmayer (*1830, †1885) patrí podľa historikov umenia medzi najvýznamnejších stredoeurópskych architektov a dizajnérov svojej doby. Zachovali sa po ňom početné pamiatky. Nájdete ich v jeho rodnej Bratislave, Viedni, v Sliezsku i v Paríži. Tvoril na viacerých miestach Maďarska, ale tvár dal aj časti bulharskej Sofii.
Rodina s devínskou tradíciou
Hoci pochádzali z Dolného Rakúska, ich novým domovom sa stal bratislavský Devín. Okolo polovice 18. storočia ho mladí členovia rodiny opustili a presťahovali sa do neďalekého Prešporka, hlavného mesta Uhorska. Kamenársko-staviteľská dynastia Rumpelmayerovcov si v Prešporku (Bratislave) založila vlastnú dielňu, ktorá zanedlho patrila medzi najväčšie v meste. Vychovávali v nej mnoho známych i menej známych kamenárov, sochárov a architektov. V kamenárskom remesle pokračovalo niekoľko generácií potomkov zakladateľa dielne Martina Rumpelmayera (*1744, †1823). Zmenili tvár nejedného mesta v Rakúsku, Českej republike, na Slovensku i v Maďarsku. Niektorí členovia rodiny zanechali po sebe aj sladkú stopu najmä vo Francúzsku a v Nemecku. A tá sa rozšírila do všetkých kútov sveta. Bol to rod, ktorému sa podarilo vydobyť nielen stredoeurópsku slávu. Práve architekt Viktor Rumpelmayer bol v tom majster.
Z prešporského kamenára architekt
Jeho rodičia, prešporský mešťan a kamenár Ján s manželkou Jozefínou Witzenbergerovou dbali na vzdelanostný status svojich detí. Viktora po vyučení sa v otcovej dielni poslali na zahraničné štúdia. V roku 1847 odišiel do Mníchova. Tu začal najprv študovať na miestnej Polytechnickej škole. Architektúru na Akadémii výtvarných umení v Mníchove zabsolvoval v roku 1853.
Skvelý job u Rotschildovcov mu otvoril dvere do sveta slávnych
S diplomom v ruke sa mu otvorili veľké možnosti. Po skončení štúdií získal spolu s bratom Antonom miesto u vplyvnej barónskej rodine Rotschildovcov. V ich službách Viktor pôsobil niekoľko rokov a aj neskôr zostával s nimi nielen v obchodnom kontakte. Počas 60-tych rokov 19. storočia bol už skúsený a obsadzovaný architekt. Hoci tvoril po celej Európe, usadil sa vo Viedni. Spočiatku spolupracoval s architektmi Eduardom van der Nüllsom a Augustom Sicardom v. Sicardsburgs. Inšpiroval sa raným historizmom a do svojich diel vtláčal obraz viedenskej neorenesancie. Ako architekt zamieril na svetové výstavy. Bol v Londýne (1862) a v Paríži (1867), kde postavil tzv. Portugalský pavilón. Tento úspech ocenilo aj Francúzsko vyznamenaním Rumpelmayera.
Hviezdnu kariéru začal vo vlastnom štúdiu
Spolupráca s van der Nüllsom a Sicardom začala byť čoraz ťažšia, a tak sa v roku 1872 osamostatnil.
Vďaka úspechom na výstavách a odporúčaní Rotschildovcov sa začala jeho hviezda kariéra. Spolu s bratom vlastnil aj stavebnú firmu v Prešporku, vďaka čomu častejšie zavítal do Prešporka a získal tu viaceré zákazky. Po dvoch rokoch samostatnej praxe vo Viedni sa Viktor Rumpelmayer stal členom Združenia rakúskych inžinierov a architektov.
Pocta historickým štýlom i kozmopolitnej Viedni
Spočiatku v tvorbe Viktora Rumpelmayera dominovali prvky raného historizmu, ktorým sa podučil u Van der Nülla. Novorenesančné stavby s redukovanou ornamentikou prevzal od architektov Romana a Schwandernweina. Tá sa obmedzuje na zreteľne rezané okná a zaobíde sa bez konštrukcie stien s pilastrami. V tomto duchu postavil vo Viedni palác Sigray-St.Marssan, budovu Britského i už neexistujúcu budovu Nemeckého veľvyslanectva.
Vo svojich ďalších stavbách sa Viktor Rumpelmayer postupne obracal k honosnému dekoru z formálneho repertoáru rakúskeho baroka. Dokumentujú ho lomené koruny okien, bohato riešené portály a balkóny s kovanými mrežami. Tie sa stali charakteristickými znakmi Rumpelmayerových elegantných obytných budov a najmä palácov. „Výkladnou“ skriňou jeho tvorby z tohto obdobia je projekt a stavba viedenského paláca Nathaniela Rothschilda. Nájdete ho vo 4. viedenskom obvode dnes pod názvom palác Kinských, ktorí ho dostali ani nie rok po skončení výstavby.
Viktor Rumpelmayer mal svoj štýl
Viktor Rumpelmayer patril medzi najvýznamnejších predstaviteľov neskorého historizmu. V projektoch i pri stavbách sa inšpiroval historickými štýlmi. Zapracovával do nich taliansko-francúzske architektonické vplyvy a kombinoval ich s modernými trendmi kozmopolitnej Viedne. Tvoril v štýle neogotiky, neorenesancie a najmä neobaroka. A nevyhol sa ani eklektizmu. Vytvoril si tak vlastný štýl podobný štýlu „Ringstrasse“, zmesi novoviedenskej renesancie s barokovým dekorom. Ten sa vďaka zákazke u grófa Festeticsa a bulharského princa stal známym aj v zahraničí. Koketoval aj s eklektizmom či neogotikou, v ktorej postavil katolícky chrám v Berndorfe a tamojšie mauzóleum Kruppovcov.
Bol nielen architekt, ale aj dizajnér
Rumpelmayer sa nezaoberal len architektúrou z exteriérového hľadiska, ale aj interiérovým dizajnom či úžitkovým umením. Bol nielen skvelý architekt, ale aj výnimočný interiérový dizajnér. Skoro pri všetkých jeho budovách mal okrem návrhu a stavebného dozoru na starosti aj výzdobu interiérov. Vypracovával ich mimoriadne starostlivo do najmenších detailov. Inšpiroval sa interiérmi viedenského Belvederu a Zámku Zwinger v Drážďanoch. Práve v interiéroch sa najlepšie zrkadlil vplyv jeho dlhoročného pobytu v Paríži. Záľubu mal aj v kovaných dekoráciách, ktoré sa veľmi často nachádzali na jeho stavbách. Rumpelmayerove liatinové návrhy sa „pretavili“ aj do umeleckých diel, ktoré prezentoval na výstave umeleckých remesiel.
V službách aristokracie i ambasád
Zákazky získal nielen u vplyvných aristokratov s prístupom na nejeden európskych dvor. Spomeňme z nich Rotschildovcov, Hohenlohe, Kinských, Dietrichsteinovcov, Apponyiovcov, Festeticsovcov či Sigrayovcov. Bol v službách nemeckej i britskej ambasády. Pre Britskú ambasádu vo Viedni postavil okrem jej budovy aj anglikánsky kostol v neskoroviktoriánskom štýle. Za mimoriadnu stavbu budovy Nemeckej cisárskej ambasády vo Viedni, získal v roku 1881 Pruský Rad červeného orla, 4. triedy. Dnes túto stavbu v 3. viedenskom obvode nenájdeme. Padla za obeť bombardovaniu počas 2. svetovej vojny.
V štýle Ringstrasse staval pre Viedeň i Prešporok
Objednávateľom projektov Viktora Rumpelmayera boli aj mestá Viedeň či Prešporok. Vo Viedni a vo svojom rodisku postavil rad reprezentatívnych mestských palácov a obytných budov v tzv. štýle „Ringstrasse“.
Viete, ktoré budovy sú jeho dielom a na výstavbu ktorých chodil do Bratislavy osobne dohliadať? Patrí k nim neobarokový Georgievičov palác na Panenskej 11. Dnes sa v ňom nachádza Základná umelecká škola Miloša Ruppeldta. Ďalším jeho dielom je trojposchodový novorenesančný dom na Panskej ulici 4, v ktorom sídli aj SOGA.
Rozoznajte majstrovu šifru
Rumpelmayerovi patrí aj autorstvo rožného neobarokového Palugyayovho domu na rohu Hlavného námestia a Zelenej ulici. Nezabudnite si na ňom všimnúť frontóny (štítový nadstavec, umiestnený väčšinou nad oknom alebo portálom – pozn. aut.), pilastre (dekoratívny mierne vystupujúci architektonický prvok v tvare neúplného piliera alebo stĺpa) a balkónové mreže. Práve tie sú akýmsi podpisom Viktora Rumpelmayera. Ďalšie jeho dielo, romantický dom s renesančnou fasádou, stojí na Michalskej ulici. Dnes je v ňom sídlo Gruzínskeho veľvyslanectva v SR. No a v neposlednom rade je jeho autorským projektom Pálffyho palác (dnes budova VŠVU) na Hviezdoslavovom námestí.
Romantická budova má neobarokový charakter, presne ten, ktorý bol Viktorovi Rumpelmayerovi vlastným. Fasádu rozčlenil hermovitými pilastrami. Sú na nej alegorické sochy a atlanti. Ukončil ju plastickou rímskou s kolkovitou balustrádou. Na výstavbe Pálffyho paláca participoval aj synovec, tiež architekt Fridrich „Fritz“ Rumpelmayer (viac TU). Keď Viktor zomrel, Fridrich projekt prevzal a dokončil.
Svetový fenomén Viktor Rumpelmayer v službách cára
Stopu Viktora Rumpelmayer nájdeme aj v českom Sliezsku, v Poľsku, v Rakúsku, Maďarsku i v Bulharsku. Známe sú jeho nerealizované projekty dvoch zámkov Larisch-Mónnichovcov v sliezskom Frýstáte a v Solce. Najveľkolepejšie realizácie jeho života prišli až v 80. rokoch 19. storočia, ako sa zhodujú historici umenia. Patrí k ním prestavba zámku v Keszthely.
Vtedy získal zákazku aj od bulharskej cárskej rodiny. Knieža Alexander mu zveril výstavbu najluxusnejšej štvrti v bulharskej Sofii, ktorá sa stala novým bydliskom najbohatších i aristokratov, ako o tom informovali aj Prešporské noviny (Pressburger Zeitung).
Rumpelmayer tak spolu s architektom Fridrichom Grünangerom stáli pri zrode koloritu Sofii, za čo získal tiež vyznamenanie.
Za úlohu dostal aj naprojektovať letné cárske sídlo Euxinohrad vo Varne na brehoch Čierneho mora. Výstavbu dokončiť nestihol. Plány zhatila náhla srdcová príhoda v roku 1885 a realizácií sa chopili iní.
Viktor Rumpelmayer založil Viedenských záchranárov
Súdobá tlač nešetrila chválou na Viktora Rumpelmayera ako staviteľského mága. Tešil sa veľkej úcte nielen vo svojom rodisku či vo Viedni, ale aj v Maďarsku a Bulharsku. Podobne ako jeho brat a synovec sa venoval aj iným záležitostiam. Patril medzi zakladajúcich členov Viedenského dobrovoľného záchranného spolku a dlhé roky pôsobil ako jeho hlavný architekt.
Obľúbený i oceňovaný
Získal niekoľko zahraničných vyznamenaní, o čom informuje v nekrológu aj redakcia Prešporských novín (Pressburger Zeitung) vydanom 19.6.1885. Francúzsko ocenilo jeho Portugalský pavilón na svetovej výstave v Paríži mimoriadnym vyznamenaním. V roku 1868 sa stal Rytierom čestnej légie (L’ordre national de la Légion d’honneur). Rad založil ešte ako konzul neskorší cisár Napoleon Bonaparte. Vyznamenávali ním rôzne osobnosti z vojenského, kultúrneho i civilného života. Okrem toho ho ovenčili pruským Radom červeného orla IV. triedy či bulharským radom sv. Alexandra IV. triedy. A nemožno zabudnúť ani na zlatú záslužnú medailu, ktorú mu prepožičal cisár František Jozef I. Pochváliť sa mohol aj rytierskym krížom portugalského dynastického radu nepoškvrneného počatia Panny Márie z Villa Vicosa. Patril tak medzi také mená ako bývalý španielsky kráľ Juan Carlos či korunný princ Otto von Habsburg. Udeľovanie tohto dynastického radu je dodnes v réžii príslušníka portugalskej panovníckej dynastie Borbon-Braganza.
Súkromný život Viktor Rumpelmayer tajil
Aký bol jeho súkromný život? Vieme o ňom, že žil v činžovom dome na Praterstrasse 13, ktorý sám postavil. Traduje sa, že bol ženatý. O jeho manželke Luise (1848–1890) sa však nevie takmer nič. No niektoré pramene hovoria, že zomrel ako slobodný a bezdetný. V každom prípade je jeho súkromie pod rúškom tajomstva.
Poslednú poctu mu vzdal biskup, elita i široká rodina
Viktor Rumpelmayer zomrel nečakane na vo veku 55 rokov. Ako informuje Pressburger Zeitung, požíval všeobecnú úctu a rešpekt ako mimoriadne schopný architekt i človek. Po viedenskej rozlúčke sa smútočný sprievod presunul na Ondrejský cintorín, kde mala rodina svoje dve hrobky. Jednu už dnes nenájdete. No tá druhá, kde spočinul aj Viktor, svoje miesto na cintoríne má stále.
Slávnostnú liturgiu, ako uvádza Pressburger Zeitung, viedol jeho osobný priateľ, bratislavský farár a titulárny biskup budvanský (dnes Čierna Hora), Karol Valentín Heiller. Popri rodine z Nice, Viedne a Prešporka sa pohrebu vo Viedni aj v dnešnej Bratislave zúčastnili diplomati z nemeckej i britskej ambasády, zástupcovia Pálffyovcov, Palugyayovcov či zamestnanci jeho architektonického štúdia. Poslednú poctu mu vzdali nielen Rotschildovci či Festeticsovci, ale aj viedenská a prešporská mestská honorácia.
2 thoughts on “Naši a svetoví Devínčania (6): Viktor Rumpelmayer bol v službách cára i miest”
Comments are closed.