Medzi Devínčanmi nájdeme niekoľko rodín, ktoré si vydobyli slávu i renomé. Ďalšou z tých, ktorá široko-ďaleko presiahla rámec Bratislavy a zapísala sa nielen do kultúrnych dejín Slovenska, bola dynastia Steinmassler. Ich príbeh je spätý nielen s Devínom, Bratislavou či blízkym okolím. Pôsobili tu ako kamenárski majstri, kameňosocháči či zlatníci. Ich príbeh nie je vrytý iba do kameňa. Z tohto rodu pochádza aj slávny baletný majster a otec moderného tanca, Rudolf Lában či osobný lekár cisárskeho domu, ktorého renomé ovládlo celé Rakúsko-Uhorsko.

Po dlhšej prestávke sa vraciame k seriálu Naši a svetoví Devínčania, ktorú vám na svojich stránkach exkluzívne prináša Art & History Magazine. Na povrch sa tak dostávajú aj mnohé nové informácie z výskumov našej redaktorky a genealogičky Silvie Márie Petrovitsovej. Tentoraz sa spolu pozrieme na príbeh dynastie Steinmassler. Boli to zruční remeselníci – kamenári, kameňosochári či zlatnícki majstri s citom pre estetično a krásu. K ich členom patril aj dvorský lekár a v žilách prúdila krv tohto devínskeho rodu aj otcovi moderného tanca Rudolfovi Labánovi. Aj tento rod spoluvytváral kolorit nejedného mesta. Budovali paláce, sakrálnu i mestskú architektúru. Nevynechávali pritom ani stavby menšieho rozsahu blízke kamenárskej, rezbárskej či kameňo-sochárskej praxi. Zlatými literami sa zapísali nielen do dejín Bratislavy a jeho okolia, ale aj kultúrnych dejín nielen strednej Európy. Tentoraz sa zoznámime s príbehom, osobnosťami a možno i tajomstvom tejto devínskej rodiny.

Dejiny písané kameňom

Bratislavský Devín vďaka svojim prírodným danostiam ovplyvnil hospodárske zameranie svojich obyvateľom. Hospodárskym pomerom priali aj nadobudnuté výsady, a tak sa v období 16. – 19. storočia stal miestom pôsobenia piatich cechov. Jedinečným prvkom bol kameňolom v chotári mestečka, ktorý dokázal naraz uživiť viacero kamenárskych a kameňosochárskych dielní.

Do Devína prichádzali prevažne nemeckí kolonisti z oblasti Horného Rakúska, Bavorska, Pruska i Sliezska, ale napríklad aj z dnešného Talianska. Od zemepána si za poplatok prenajímali právo ťažby v kameňolome, ale aj dielňu či dom so záhradou. Vrstva kamenárov patrila aj na pálffyovských panstvách – vrátane panstva Devín – k osobne slobodným obyvateľom. Tí neboli dedičnými nevoľníkmi devínskeho hradného panstva. Niektorí z nich sa síce časom stali zmluvnými poddanými, no ďalší si radšej užívali možnosť osobnej slobody, vďaka čomu sa napríklad mohli so súhlasom zemepána sťahovať a nemuseli u zemepána robotovať.

Devínski kamenári

V Devíne sa tak usadili a svoje dielne si otvorili viaceré kamenárske, kameňo-sochárske a staviteľské rody. Miestne matriky spomínajú niekoľko kamenárskych a murárskych rodov. Najvýznamnejšie z nich sú Feiglerovci, Hilgerovci, Rumpelmayerovci, Steinmasslerovci či Turnerovci. Veľmi prekvapuje skutočnosť, že vzhľadom na počet kamenárskych dielní tu nikdy nevznikol miestny kamenársky cech. Obvykle sa stávali členmi kamenárskeho a murárskeho cechu v Prešporku i v neďalekom Hainburgu. Dnes sa bližšie pozrieme práve na Steinmasslerovcov.

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ

Z radov nemeckých kolonistov

Podobne ako Rumpelmayerovcom a Feiglerovcom, i rodu Steinmasslerovcov patrí miesto v dejinách barokového staviteľstva. Boli to kamenári, kameňosochári, stavitelia, podnikatelia, ale aj umelci a filantropi. V Bratislave a jej bezprostrednom okolí sa po nich dodnes zachovalo niekoľko pamiatok. Kým členovia staviteľských dynastií Rumpelmayerovcov a Feiglerovcov sa zväčša venovali staviteľstvu a sochárskej výzdobe rôznorodých stavieb, Steinmasslerovci boli tak povediac doma pri sochárskej a rezbárskej výzdobe zväčša sakrálnych stavieb.

Meno Steinmassler sa v 17. a 18. storočí vyskytovalo nielen v oblasti nemeckého Württenberska, Pruska, Sliezska či Bavorska, no najmä v okolí hornorakúskych miest Eferding, Kirchdorf, Rohrbach, Wels a Steyr. Vzhľadom na tradičné historické väzby Devína s Rakúskom je možné skôr predpokladať, že devínski Steinmasslerovci majú podobne ako Rumpelmayerovci, svoj pôvod v Hornom Rakúsku.

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ

S prvými členmi rodu Steinmassler sa v devínskych matrikách stretáme od roku 1720. Najstarším matrične doloženým Steinmasslerom v bratislavskom Devíne bol kamenársky majster Šimon (*cca. 1678, +1736). Žiť a pracovať sem prišiel s manželkou Marianou Alžbetou (*cca. 1686, +1763) a synom Adamom, ktorý sa narodil okolo roku 1710. Priamo v Devíne sa v auguste 1721 narodil prvému steinmasslerovskému páru syn Štefan Adam Ignác, z ktorého sa neskôr stal predstaviteľ donnerovského sochárskeho okruhu.

Po vyučení sa v otcovej kamenárskej dielni v Devíne. Neskôr odišiel do blízkeho Prešporku. Tu pokračoval v sochárskej dielni Donnerovho žiaka a spolupracovníka Ľudovíta Godeho. Mladý Steinmassler sa tak zaradil do Donnerovskej sochárskej školy. Z dielne Ľudovíta Godeho vzišli traja sochári rozvíjajúci rokokové a klasicistické tendencie: Jozef Sartory, Štefan Adam Steinmassler a Godeho syn Jozef.

Donnerov i Godeho žiak

Hoci žil v Prešporku, práve v Pezinku vyhotovil Štefan Steinmassler svoje prvé samostatné dielo. Tým bol monumentálny hlavný oltár s plastikami a s baldachýnom podľa Donnerovho vzoru.

So Steinmasslerovou prácou sa môžeme stretnúť nielen v Pezinku a na viacerých miestach v Bratislave, ale dokonca aj v dubnickom kostole či na hrade Červený Kameň. Tam sa mu pripisuje autorstvo vrcholného zastavenia krížovej cesty – kalvárie. Bližšie si jeho životné osudy a dielo priblížime už v auguste 2026, pri jednom z pokračovaní seriálu Naši a svetoví Devínčania.

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ

Do svojej tvorby Štefan Steinmassler prevzal prvky z umenia Donnera ako aj rokokové znaky, no dištancoval sa od Godeho precízneho a rezervovaného umenia, čím si vytváral priestor pre rozvoj vlastného charakteru tvorby. Steinmasslerove neskorobarokové sochy sú akoby archaické a svojím stvárnením sú Donnerovským omnoho bližšie ako diela Donnerových súčasníkov. Vo svojich dielach sa sústreďuje na stvárnenie sochy samotnej a až potom na celok.

Slávne sochy

Medzi najznámejšie diela Štefana Steinmasslera akiste patrí kameňosochárska a rezbárska výzdoba kostola bratislavských jezuitov. Autorsky sa podpísal pod štyri sochy najväčších jezuitských svätcov, ktoré sprevádzajú oltáre sv. Ignáca z Loyoly a sv. Františka Xaverského v prešporskom – bratislavskom jezuitskom kostole. Na svojom konte má aj tri bohato zdobené masívne barokové spovednice s maľovanými štítmi s výjavmi svätcov, ktoré dokladajú jeho rezbárske zručnosti a podľa niektorých umenovedných historikov pracoval aj na laviciach.

Štefan Steinmassler pracoval aj na sochárskej výzdobe kostola bratislavských trinitárov. Konkrétne sú jeho dielom sochy Bolestnej Panny Márie a sv. Jána Evanjelistu obklopujúcich bočný oltár sv. Kríža v nadživotnej veľkosti. Sú zreteľne do detailu prepracované, čím ich zaraďujeme k vrcholným dielam Steinmasslerovej tvorby.

Z Devína odišli do Prešporka a odtiaľ dobyli svet

Jeho starší brat Adam (*1710, +1764) sa vyučil v otcovej dielni a po jeho smrti túto prevzal. Ako devínsky kamenársky majster sa na rozdiel od svojho brata stal zmluvným poddaným devínskeho zemepána Mikuláša Pálffyho. Práve tým sa začalo na neho zo sociálneho hľadiska nazerať o niečo ináč. Vzhľadom na svoju majetnosť a rodinné pomery sa zaradil do volenej obce mestečka Devín. Za manželku si vzal dcéru devínskeho richtára a dlhoročného prísažného Jána Spanglera, Annu Margitu Spanglerovú.

Z devínskej elity až na cisársky dvor

Rodina murárskeho a hrnčiarskeho majstra Jána Spanglera patrila medzi osmičku najbohatších a najvplyvnejších rodín v Devíne. A aj táto skutočnosť zohrala úlohu v prestíži devínskych Spanglerovcov. Sociálny kredit tým získal aj Adam Steinmassler, ktorý sa ku sklonku života stal členom mestskej rady Devína ako prísažný. Dodnes sa zachovala jeho pečať, ktorú, ako môžeme predpokladať, používal na ním spracovaných blokoch kameňa či menších kameňosochárskych prácach aj ako svoju osobnú kamenársku značku.

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ

Záver jeho života bol spojený s tragédiou. Pri práce v kamenárskej dielni so svojím spoločníkom – kamenárskym majstrom Antonom Turnerom ich zavalil kameň. Svojím zraneniam na mieste podľahli. V Adamovom kamenárskom dedičstve z jeho jedenástich potomkov pokračoval syn Michal (*1756, +po 1787), ktorý majstrovské skúšky zložil pred rokom 1785, kedy sa už spomína ako kamenársky majster. Práve on bol posledným z kamenárskej dynastie Steinmasslerovcov.

Z Devína do Prešporka

Na prelome 18. a 19. storočia opustila jeho rodina Devín a usadila sa v neďalekom Prešporku. Jeho jediný syn Jozef sa stal prešporským mešťanom a zlatými písmenami sa zapísal do zoznamu chýrnych zlatníckych majstrov. Časom sa vypracoval na cechmajstra prešporského zlatníckeho cechu a patril k znalcom prešporskej záložne.

Lekár cisárskeho domu, rytier s veľkým srdcom

Do prelomu 18. a 19. storočia zostal v Devíne žiť aj Michalov starší brat Matej (*1754, +po 1803), ktorého väčšmi než kamenárske náčinie uchvátili textílie, ihla a niť.

Práve v rodine krajčírskeho majstra Mateja Steinmasslera a jeho manželky Anny Márie Schinckerovej sa narodil najvýznamnejší člen rodu, ktorého význam široko-ďaleko presiahol okruh Bratislavy. Matej Steinmassler mladší (*1783, +1872) vyštudoval medicínu vo Viedni a vydal sa na vojenskú dráhu ako vojenský lekár-chirug. Dostal sa aj na cisársky dvor, kde sa stal osobným lekárom nejedného člena panovníckej rodiny. Zvlášť blízky vzťah ho spájal s arcivojvodom Karolom, ktorého história ovenčila prívlastkom víťaz pri Asperne. Bol jeho osobným lekárom viac ako jednu dekádu. Na svoje konto si Matej Steinmassler pripísal mnohé zásluhy. Aj vďaka ním si vydobil šľachtický titul a Rád Železnej koruny. Osobnosť tohto devínskeho rodáka a veľkého filantropa, ktorý dal meno jednému zabudnutému námestiu v starom Zuckermandli, si bližšie predstavíme v jednom z ďalších pokračovaní tejto rubriky.

Štafeta pokračuje

Vráťme sa na chvíľu k rodine jeho brata Baltazára, ktorá sa tešila regionálnemu významu, a to minimálne až do konca monarchie. A hoci osobný lekár členov panovníckej rodiny mal svojich potomkov, jeho brat Baltazár so svojou rodinou po ňom prevzal šľachtickú štafetu.

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ

Baltazár (*1787, +1822) bol nielen prešporským mešťanom, ale aj lodníckym majstrom. Ako si iste pamätáte z druhej časti nášho seriálu, ktorý sme venovali lodníkom, bývali lodníci skutočne zámožnou vrstvou. A snáď i tento fakt prispel k možnostiam jeho detí. Spomeňme tanečného majstra Jána Steinmasslera (*1815, +1864) či dcéru Máriu Františku (*1816, +1896), manželku prešporského mäsiarskeho majstra Antona Karola Lábana.

Attila z Podhradia stvoril moderný tanec pre moderné časy

Práve jej vnukom je slávny tanečník, tanečný pedagóg, choreograf a zakladateľ priestorovej gymnastiky, Rudolf von Lában (*1879, +1958). Študoval vo Francúzsku a prezraďme, že účinkoval aj v parížskom Moulin Rouge, kde používal umelecké meno Attila de Varalja. Neskôr pôsobil v Nemecku, kde bol riaditeľom baletu berlínskej Štátnej opery. Jeho ďalším pôsobiskom bolo Švajčiarsko, kde bol členom hnutia pri sanatóriu Monte Verita. Svoj život dožil Rudolf Lában v Anglicku. Tanečný teoretik je významnou reformátorskou osobnosťou tanca 20. storočia. Tanec ponímal a skúmal v jeho najširších súvislostiach, od kinetiky až po filozofiu. Je vynálezcom systému pohybového zápisu, ktorý sa po ňom nazýva Labanotation.