Naši a svetoví Devínčania / Dynastia Rumpelmayerovcov

Prv než budúci týždeň ukončíme naše putovanie po stopách devínskych Rumpelmayerovcov, pozrieme sa dnes na trojicu staviteľov a architektov, Alojza a jeho synov Fridricha a Jána Alojza Rumplemayerovcov. Dali tvár Bratislave i Viedni. S ich dielami sa stretneme aj na západnom Slovensku. Bratislava, vtedajší Prešporok, sa nestala iba ich bydliskom a pracoviskom, ale prispievali aj k politickému i kultúrnemu rozvoju mesta.

Kamenársko-staviteľská dynastia Rumpelmayerovcov opustila Devín a presťahovali sa do Bratislavy. Založili si tu dielňu, ktorá patrila medzi najväčšie v meste. Vychovávali v nej mnoho známych i menej známych kamenárov, sochárov a architektov (viac TU a TU). Hoci svojho času boli skôr remeselníkmi, dnes ich diela považujeme za umenie. V remesle predkov pokračoval tiež Martinov syn Ján a Jánovi dvaja synovia – Alojz Ján a Viktor (o Viktorovi bude reč nabudúce). Alojz Ján v tomto duchu vychoval aj svojich dvoch synov Fridricha a Jána Rumpelmayerovcov, ktorým sa dnes tiež budeme venovať.

Študoval vo Viedni, aby zveľadil kamenársku dedovizeň Rumplemayerovcov

Ako sme minule písali, Martin Rumpelmayer založil v Prešporku dielňu, ktorá sa na konci 18. storočia zaradila medzi najväčšie a najvýznamnejšie v meste. Pre rodinu znamenala nielen príjem, ale im aj umožnila začleniť sa do kultúrneho života a mestskej samosprávy Prešporka. Neskôr v rodinnej tradícii pokračoval aj Martinov vnuk Alojz Ján (*1823, †1882). Keďže jeho rodina dbala na vzdelávanie, absolvoval u prešporských benediktínov gymnaziálne štúdia. Pokračoval na výtvarnej akadémii vo Viedni, kde sa zameriaval na štúdium medirytectva. Po skončení školy si v otvoril v Bratislave obchod a prevzal aj rodinnú dielňu na Špitálskej ulici.

Alojzova firma zregotizovala Katedrálu sv. Martina

Alojz Ján nemá na konte väčšie projekty. Riešil subdodávky kamenárskych a murárskych prác pre väčšie stavebné projekty. Často pri nich spolupracoval s ďalšou staviteľskou dynastiou Feiglerovcov. Nevyhýbal sa však rekonštrukčným prácam na najvýznamnejších stavbách mesta. Zameriaval sa predovšetkým na Katedrálu sv. Martina, ku ktorej mal blízko. Pokrstili ho tu a tu sa i sobášil. A navyše, spolu s manželkou a matkou patrili medzi popredných členov Cirkevného hudobného spolku sv. Martina. Pracoval na realizácii regotizačných úprav Katedrály sv. Martina i na oprave kaplnky sv. Anny. Najväčší podiel prác na nich mala práve jeho kamenárska firma Alois Rumpelmayer. V polovici 90-tych rokov 19. storočia reštauroval hlavný severný portál chrámu. Podľa projektu viedenského staviteľa Carla Haybäcka pristavali k nemu medzi bočné oporné piliere plytkú predsieň. Architekt sa pri plánoch inšpiroval parlerovskou gotikou. Predsieň preklenul širokým oblúkom, lemovaným visiacimi ažúrovými kružbami.

Pamiatky po Alojzovi zostali v Bratislave aj v okrese Nové Zámky

Zameriaval sa na kamenárske práce menšieho rozsahu. Realizoval náhrobníky a sakrálnu architektúru. Pre Bratislavskú kalváriu vyhotovil sochy sv. Jána a Františka. V Dvoroch nad Žitavou sa zachovala krížová cesta zo 60. rokov 19. storočia s majestátnym krížom.

Podporoval kultúrny život mesta

Hoci sa vyhýbal väčším staviteľským a kamenárskym projektom, patril k 70. najbohatším mešťanom Prešporka svojej doby. V meste vlastnil niekoľko domov i dielňu. Len na dnešnom Kamennom námestí (pomenovanom práve po štvrti prešporských kamenárov, ktorí tu žili a mali dielne) mal dva veľkolepé domy. Tie dnes nájdete iba na archívnych záberoch. Padli za obeť výstavbe OD Prior.

Dlhé roky sa Ján Alojz podieľal na dianí v Prešporku. Patril k mestskej honorácii aj s dosahom na mestskú samosprávu. Bol členom veľkej rady a neskôr voleným mestským poslancom prešporského municípia (virilistom). Taktiež bol členom Živnostenskej a obchodníckej komory či Mestského podniku zabezpečenia mešťanov. Patril k vedúcim predstaviteľom I. sporiteľne (1. Sparkasse). Bol členom jej správnej rady a jeden čas aj revízorom Spoločnosti Považskej železnici (Waagthalbahn). Venoval sa filantropii a podporoval kultúrny život v Prešporku.

Milovaný občan mesta z rodu Rumpelmayerovcov

Za ten čas si získal všeobecný rešpekt. Keď po dlhej chorobe 28.12.1882 zomrel, zúčastnili sa jeho pohrebu na Ondrejskom cintoríne početní smútoční hostia. Vtedajšia tlač – Pressburger Zeitung spomína, že na pohreb prišla nielen široko rozvetvená rodina, priatelia či kolegovia. Zúčastnili sa ho aj prominenti z radov aristokracie. Osobne bol prítomný napríklad gróf Štefan Pálffy. Prišli tiež zástupcovia mestskej honorácie, armády, Sporiteľne, cirkevných zborov či rehoľných rádov. A v neposlednom rade sa s ním prišlo rozlúčiť množstvo Prešporčanov i chudobných sirôt, ktoré počas svojho života štedro podporoval.

Fridrich z rodu Rumpelmayerovcov kráčal v stopách úspešného strýka Viktora

Staviteľstvu i umeniu zostali verní aj dvaja synovia Alojza Jána Rumpelmayera. Starší syn Fridrich Ján Evanjelista (*1855, †1916) sa stal uznávaným architektom vo Viedni aj v Bratislave. Môžeme sa domnievať, že ho v mnohom inšpiroval strýko, svetoznámy architekt Viktor Rumpelmayer. Vyštudoval Eidgenössische Technische Hochschule v Zürichu. Táto prvá spolková vysoká škola v Švajčiarsku sa dodnes teší prestíži.

Do Viedne prišiel za strýkom Viktorom, slávnejším architektom z rodu Rumpelmayerovcov

Po skončení štúdia sa Fridrich usadil vo Viedne a často pracoval so strýkom na jeho projektoch. Postupne sa vypracoval a stal sa vyhľadávaným architektom zámožných podnikateľov, šľachty a inštitúcií. Keď sa stal členom rakúskeho Združenia inžinierov a architektov a v roku 1892 aj členom Umeleckého domu, jeho meno už malo nielen vo Viedni ceng.

Medzi Bratislavou a Viedňou

Takmer paralelne s Viedňou pôsobil aj v dnešnej Bratislave. So strýkom Viktorom spolupracoval na projekte Pálffyho paláca (dnes budova VŠVU) na Hviezdoslavovom námestí. Keď strýko zomrel, projekt prevzal a dokončil ho.

V tom čase vypracoval aj architektonický návrh budovy Sporiteľne a s Ignácom Feiglerom spolupracoval aj na ďalších stavbách. Najmarkantnejším dielom z tohto obdobia je Fridrichov návrh a realizácia bratislavského Blumetálskeho kostola.

Bratislavský Sacré-Coeur

V poradí tretí Blumentálsky kostol začal Rumpelmayer stavať spolu s Emilom Bresslerom a Ignácom Feiglerom v roku 1885. Jeho výstavba trvala tri roky. Hoci Fridrich Rumpelmayer patril medzi architektov historizmu a viedenskej secesie, kontinuálne sa priklonil k eklektizmu. V plánoch Blumetálskeho kostola skombinoval architekt Fridrich Rumpelmayer gotické a románske prvky. Veľký vplyv na architektonickom pláne kostola zohral viedenský architekt Emil Bressler, ktorý istý čas pôsobil v ateliéri Jeana Loisa Pascala. Ten pripravoval realizačné výkresy dominanty Paríža, kostola Sacré-Coeur na Montmartri. Blumentálsky kostol má prvky francúzskej sakrálnej architektúry z tohto obdobia. Predstavuje návrat ku klasickými priestorovým typom sakrálnych stavieb a kladie dôraz na hospodárnosť ich stavebnej realizácie.

Bol architektom Ruskej ambasády vo Viedni

Najviac viedenských stavieb a stavebných úprav s podpisom Fridricha „Fritza“ Rumpelmayera spadá do obdobia 1893 – 1897. V tom čase, už ako skúsený architekt, dostal zaujímavú ponuku od Ruskej ambasády vo Viedni. Poverili ho vedením výstavby viedenskej Ruskej ortodoxnej katedrály sv. Mikuláša podľa plánov G. I. Kotoffa.

Pracoval aj pre viedenskú aristokraciu

Dôstojník c. a k. armády a kráľovský radca, gróf Alexander Pallavicini, si u Fridricha Rumpelmayera objednal prestavbu čerstvo kúpeného paláca na Dorotheergasse 9 (známy ako Palais Starhemberg). Za úlohu mal Fritz Rumpelmayer navrhnúť a zrealizovať veľkolepú vonkajšiu i vnútornú prestavbu paláca v intenciách historizmu. Jeho dielom je aj Villa Marbach, ktorá vyniká striedmosťou a eleganciou. Tú postavil v roku 1905 s ďalším architektom Josefom Hackhoferom.

Fridrich volil spoločenský život, nie nový projekt

S novými stavbami Fridricha Rumpelmayera bolo však „utrum“. Dôvod bol prozaický. V čase, keď sa stal členom správnej rady Všeobecnej rakúskej stavebnej spoločnosti, jeho činnosť ako architekta stagnovala. K stavebníctvu si vytvoril akýsi rezervovaný postoj. Až do konca svojho života sa venoval skôr spoločenskému dianiu. Oblasťou jeho záujmu sa stala organizačná a právna agenda vo Všeobecnej rakúskej stavebnej spoločnosti. Stal sa vedúcim reprezentantom materského koncernu a členom dcérskej zložky – Uhorskej akciovej spoločnosti pre stavebné podnikanie. Pôsobil tiež aj ako inšpektor lodeníc.

Ján Evanjelista Alojz, posledný kamenársky mohykán z rodu Rumpelmayerovcov

Ján Evanjelista Alojz (*1862, †1910), mladší syn Alojza Jána, zostal žiť v Bratislave. Pôsobil v otcovej dielni, ktorú po jeho smrti prevzal.

Aj on pravidelne spolupracoval so staviteľskou dynastiou Feiglerovcov. Pracoval na renovácií bratislavského Primaciálneho paláca a na stavbe sirotinca Štefánia (dnes budova ZŠ Hlboká).

Zaslúžil sa aj o vznik kostola sv. Ladislava v Bratislave, na výstavbu ktorého daroval 200 zlatých. Zanechal po sebe niekoľko menších kamenárskych prác. V Šali by sme našli Súsošie Najsv. Trojice. V Bratislave sa zachovali Lurdská jaskyňa na Hlbokej či jubilejný kríž pred hlavným vstupom Katedrály sv. Martina z roku 1900. Na Hlbokej bol pôvodne kameňolom, no v roku 1892 sa ho rozhodla grófka Gabriela Szapáry upraviť. Úpravu vykonala práve Rumpelmayerova firma. Vložili tam sochu Lurdskej Panny Márie, ktorá sa dodnes teší návšteve veriacich. Jeho dielom spolu s architektom Emilom Bresslerom je aj mauzóleum Stummerovcov v Horných Obdokovciach.

Deti Rumpelmayerovcov prešli do sveta športu a kultúry

Svoju kamenársku dielňu v Bratislave si rodina Rumpelmayerovcov udržala do 30-tych rokoch minulého storočia. V Jánovom potomstve, ktorý prevzal v Bratislave kamenársku dielňu sa už viac kamenárske remeslo nededilo. Jeho dcéra Mariána bola riaditeľkou tatranského Sanatória Szontágh (dnes Hotel Vila Szontágh v Novom Smokovci). Syn Alojz bol tajomník divadelného spolku Juraja a Dezidera Földesovcov. Za manželku mal herečku Vilcsi Mihályi, dcéru bratislavského herca Ernő Mihályia. Syn Anton sa vydal na dráhu športu. Stal sa tenisovým trénerom a syn Ján bol úradníkom..