Peter Karvaš bol majstrom slovenskej satirickej prózy. Jeho 105. výročie narodenia si pripomíname v tomto roku aj my. Ako interpretovať jeho diela v dobovom kontexte 50. a 60. rokov?
Peter Karvaš (*1920, +1999) bol kultúrne a spoločensky rozhľadenou osobnosťou. Vo svojej tvorbe aplikoval intelektuálny a racionalistický prístup k tvorbe textu. A práve tieto spomínané aspekty nechal vyniknúť v humoristických a najmä satirických žánroch. Týmito žánrami sa asi najvýraznejšie presadil v oblasti prózy.
Peter Karvaš je v slovenskej literatúre v prvom rade známy ako autor drámy Polnočná omša, v ktorej spracoval tematiku Slovenského národného povstania. V niektorých jeho divadelných hrách je prítomná aj kritika socialistického režimu. Ide o kritiku spoločenských problémov, násilia a nepriateľstva. Je to viditeľné v divadelných hrách Veľká parochňa a Absolútny zákaz. Medzi jeho tvorbu však patrí aj satira. Požiadavky na písanie satiry sa v slovenskej literatúre začínajú objavovať po roku 1953.
Rok 1953 znamená veľký prelom v písaní satiry. Podľa literárnej vedkyne Paštékovej to súvisí s tým, že práve v tomto roku zomrel sovietsky vodca Josif Vissarionovič Stalin. Jeho smrťou sa končí obdobie tvrdej diktatúry a prichádza do istej miery k uvoľneniu po nástupe Nikitu Sergejeviča Chruščova. Historici toto obdobie nazývajú aj obdobím ,,odmäku“. Politické ovzdušie vždy nemalou mierou ovplyvňovalo aj literatúru. Inak to nebolo ani v tomto období.
Satira – výsmech totalitného režimu alebo neškodná zábava?
V Československu sa uskutočnila celoštátna diskusia o satire. Táto diskusia jej mala priniesť nový štatút v duchu socialistického realizmu. Účastníci sa zhodli, že je nutné písať satirické prózy, ktoré budú vtipným spôsobom reflektovať neduhy vtedajšej spoločnosti. Preto ak by nejaký autor mal tendenciu satirickým spôsobom kritizovať negatívne javy vo vtedajšej spoločnosti, tak by to nemalo byť považované za nepriateľský úmysel proti režimu. Čiže satira v žiadnom prípade nebola chápaná ako nepriateľstvo voči komunistickému režimu. Pokladali ju za nevážny žáner a mala byť neškodnou, dokonca žiadanou zábavkou pre vtedajšieho čitateľa.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Ďalej sa uzákonila najmä línia tzv. komunálnej satiry. Princíp tohto typu satiry spočíval v tom, že sa sústreďovala na jednotlivosti a v dobovom kontexte umožnila čiastočné zosmiešnenie problémov v každodennom živote. Tieto problémy spôsobila zlá ekonomika, hypertrofia budovateľských hesiel a aj klišé. Dokladom tohto úsilia sú zbierky poviedok Čert nespí (1954) a Čertovo kopýtko (1957), ktorých autorom je Peter Karvaš. Peter Karvaš sa zaradil medzi najznámejších satirikov tohto obdobia.
V predchádzajúcom odseku sme uviedli názvy dvoch najznámejších satirických kníh z tohto obdobia. Z týchto, ale aj iných názvov vyplýva, že symbolika čerta / diabla bola pomerne frekventovaná. Prozaik Vladimír Mináč je autorom satirickej poviedky s názvom Ako ma na recepcii pokúšal diabol, v ktorej kritizuje správanie niektorých komunistických funkcionárov. Komunistická ideológia si kládla za cieľ vytvorenie beztriednej spoločnosti, medzi všetkými ľuďmi mala zavládnuť úplná rovnosť. Vladimír Mináč toto považuje za nezmysel, spomínané rovnostárstvo je len falošnosť a pretvárka. Vždy si boli ľudia rovní a rovnejší. Vytvoriť beztriednu spoločnosť nie je možné, je to len utópia. Navyše aj za socializmu fungovalo rodinkárstvo a protekcia.
Symboly vtedajšej satiry
Symbolika čerta má však korene už v období klasicizmu v slovenskej literatúre. Juraj Fándly totiž napísal dielo Dúverná zmluva medzi mníchom a ďáblom. Hoci tvorbu týchto autorov delia takmer dve storočia, predsa majú spoločné dve základné veci. Obaja sa snažili o kritiku, resp. nápravu vtedajšej spoločnosti a obaja mali zakázané spomínané prózy publikovať.
V zbierke poviedok Čert nespí sa stretávame s reálnymi problémami každodenného života. Postavy z jednotlivých poviedok nemožno považovať za triednych nepriateľov v pravom zmysle slova na základe toho, čo konajú a že sa snažia žiť súkromným životom.
Oddych na rekreácii v Tatrách alebo účasť na smrteľne nudných prednáškach
S ukážkou vtedajšej dobovej terminológie a s výsmechom zbytočného spolitizovania všetkých oblastí života sa stretávame v nejednej poviedke. Už v prvej poviedke zo zbierky Čert nespí nachádzame ukážku dobovej terminológie a s jemným výsmechom zo snahy spolitizovať absolútne všetky oblasti života. Poviedka má názov Drobná príhoda s kultpropčíkom – suchárom a hovorí o rekreácii zamestnancov štátneho podniku vo Vysokých Tatrách.
INZERCIA / článok pokračuje pod reklamou
Ukážkou je slovo Kultpropčík, ktoré vzniklo spojením skratiek kultúrno-propagačný pracovník. Takíto pracovníci pôsobili v období socializmu na Kultúrnom a propagačnom oddelení ÚV KSČ. Dej poviedky sa začína tým, že pracovníci jednej firmy odchádzajú na firemnú rekreáciu do Vysokých Tatier. Takéto rekreácie boli za socializmu frekventovaným fenoménom. Rekreanti boli ubytovaní vo veľkom hoteli. Už len samotný opis hotela bol komický: „prišli sme do hotela, ktorý bol vyzdobený krásnymi balkónikmi a heslami. Hesiel bolo viac ako balkónikov“.
Kulturpropčík
Komickosť spočíva v hyperbolizovaní vtedajšej komunistickej propagandy, ktorej heslá viseli na každom kroku a na každej budove. Hyperbolizácia je viditeľná v tom, že je ťažké si reálne predstaviť, ako vo veľkom hoteli vo Vysokých Tatrách by naozaj viselo toľko hesiel, aby počtom prevýšili balkóny. Takéto rekreácie boli za socializmu frekventovaným fenoménom. Rekreácia nesmela mať nádych buržoázie „len boháči chcú sa chcú mať na dovolenke dobre, vzorní socialistickí pracovníci musia tento čas využiť zmysluplne.“ Zmysluplné využitie času stráveného na rekreácii znamená vzdelávať sa, zúčastňovať sa na rôznych prednáškach a intelektuálne rásť.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Spomínaný kultpropčík dostáva v názve poviedky prívlastok suchár, lebo bol nudný a rekreantov otravoval zdĺhavými prednáškami o všetkých možných témach. Poviedka sa končí tým, že účastníci rekreácie sa už nevedia dočkať jej konca a tešia sa do práce. Komický prvok v tejto a aj ďalších poviedkach je dosiahnutý formou hypebolizácie (zveličovania), ale aj formou irónie a sarkazmu. Irónia a sarkazmus sú citeľné tiež v názvoch niektorých poviedok (Znalec ľudí, Odborník…).
Peter Karvaš aj o smutno-smiešnych kádroch
Ďalším oficiálnym termínom dobovej personálnej administratívy je slovo káder. Týmto výrazom bol za socializmu označený úradník, resp. odborne a politicky vyškolený pracovník v akomkoľvek odvetví, základ, jadro, určitého telesa. Vyskytuje sa v názve ďalšej poviedky Smutný káder. Hlavnou myšlienkou tejto poviedky je právo človeka mať nejaké osobné problémy. Smutným kádrom je Cyril Kvasnička, ktorého niečo trápi, ale jeho kolegovia nechápu čo. Predsa správny budovateľ socialistickej vlasti nemôže byť smutný. Mohol by tým ohroziť budovanie radostných zajtrajškov. Tento smútok si čoraz viac všímajú jeho kolegovia, ktorí za tým hľadajú niečo iné a začnú pátrať po dôvodoch tohto smútku. Zistí sa, že dôvod bol skutočne prozaický – nešťastná láska.
Podobne ako aj poviedka Smutný káder, aj poviedka Typický prípad satirickým spôsobom reflektuje negatívne javy vtedajšej spoločnosti. Je kritikou rôznych nezmyslov a klamstiev, ktoré sa vyskytovali v dobovej tlači. O čom poviedka je? Nastala zvláštna situácia. Hlavný hrdina, čerstvo ženatý a zatiaľ bezdetný mladík, dostane bez čakania a bez protekcie pridelený dvojizbový byt. Z takéhoto netypického prípadu sa istý reportér snaží urobiť typický prípad. Chce to využiť ako nástroj vtedajšej komunistickej propagandy. Avšak nemá úspech.
Inzercia / článok pokračuje pod reklamou
Nezatlieskať je zločin?
Zaujímavou prózou z pera Petra Karvaša je aj poviedka Pán, ktorý netlieskal. Zobrazuje fenomén prvomájových sprievodov, ktoré sa konali počas pompéznych osláv 1. mája – Sviatku práce. Práve na tomto sprievode, kde všetci museli byť povinne veselí, tlieskať a skandovať socialistické heslá, sa vyskytol pán, ktorého to evidentne nebavilo. Pravdepodobne stratil nádej na akúkoľvek zmenu politického režimu : „ten Prvý máj je akosi strašne definitívny.“. V závere poviedky je tento pán prirovnaný ku kryštáliku, ktorý môže otráviť hektolitre vody. Je to demonštrácia faktu, že aj jeden človek, ktorý sa režimu vzoprie, môže so sebou strhnúť celé masy.
Priveľa kritiky škodí
Otázkou kritiky sa zaoberá Poviedka o kariére môjho známeho. Hlavnou myšlienkou poviedky je, že človek nesmie bezhlavo a až príliš úprimne kritizovať „kritizovať treba s rozvahou, ale najmä vedieť koho a kedy a nikdy nekritizovať nadriadených.“ Spomínaný známy mudroval, poučoval a nakoniec bol odsúdený na dva roky väzenia za finančné podvody : „človek aby vyúčtoval každú hlúpu tisícku.“
Peter Karvaš neušetril ani kapitalistické krajiny
Dej niektorých poviedok sa odohráva v zahraničí, presnejšie povedané, v kapitalistických krajinách. Satirický spôsob kritiky pomerov spočíva v tom, že všetko je akoby otočené, obrátené, čo budeme vidieť aj v citátoch z textu. V poviedke Pán Templeton a voľby, ktorej dej sa odohráva v kapitalistickom Anglicku, kritizuje autor predvolebný teror ako nástroj komunistickej propagandy a kritizuje demokratické voľby. Poviedka sa končí rozhovorom dvoch priateliek, pričom jedna sa pýta druhej: „Počuj ty, a vieš kde je Československo?“
Kritika politických procesov
V diele Petra Karvaša má svoje miesto aj kritika monsterprocesov. Narážkou na politické procesy v päťdesiatych rokoch je napríklad poviedka Biely slon Jumbo. Dej sa začína tým, že polícia prichádza po deti popravených Rosenbergovcov. Ide o narážku na politické procesy v päťdesiatych rokoch a najmä na to, že ak bol odsúdený jeden z členov rodiny, tak problémy mala celá rodina.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Poviedka Biely slon Jumbo obsahuje zaujímavú vetu: „až prikážu naštartuj, jazyk za zuby, jazyk za zuby a kto to poruší, môže prísť o všetko.“ Význam tejto vety je jasný viac-menej na prvý pohľad. Podriaďovať sa príkazom, aj keď s nimi nesúhlasíš, tvorí jadro celej poviedky. Jedno z detí vysloví vetu : „moji rodičia nikdy nezradili Ameriku“ (Čiže vidíme ten princíp obrátenosti a satirickú kritiku dobových nezmyselne odsúdených tzv. vlastizradcov. Muž, ktorý šoféroval policajné auto, so zatknutím týchto detí vo svojom vnútri nesúhlasil. Uvedomil si však, že ak by sa ich zastal, snažil by sa ich zachrániť, tak on, ale najmä jeho syn by dopadli rovnako. Jeho uvedomenie si veľkého rizika znásobuje ešte predstava, keď v závere poviedky vidí medzi príslušníkmi policajného zboru sedieť svojho syna.
Milada Horáková alias Darina Pivoňová?
Reakciou Petra Karvaša na politické procesy v päťdesiatych rokoch minulého storočia je tiež poviedka Zločin Dariny Pivoňovej, ktorá patrí do zbierky poviedok Čertovo kopýtko. Od ostatných próz sa odlišuje aj svojím omnoho väčším rozsahom. Darina je pracovníčka v rozhlase a práve keď vysielajú blahoželanie k narodeninám komunistického funkcionára súdruha Faltusa, je tento súdruh zatknutý za protištátnu činnosť. Literárna vedkyňa J. Paštéková tu vidí „súvislosť so zatknutím Rudolfa Slánskeho tesne po odióznych oslavách jeho päťdesiatin“. Podľa Paštékovej ide v tejto poviedke o úvahu o obyčajnom ľudskom osude s nádychom satiry. Tento príbeh je zároveň o zbabelosti, strachu a bezcharakternosti. Tí, ktorí sú šikovnejší a majú vyššiu funkciu, sa dokážu zbaviť zodpovednosti.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Darinu za toto blahoželanie zatkne vtedajšia Štátnou bezpečnosť. S odstupom času sa však ukáže, že súdruh Faltus je nevinný, a preto ho rehabilitujú. Nahnevaná Darina ale s pocitom bezmocnosti blúdi po bratislavských uliciach a zamýšľa sa nad svojím životom. „Nie…! Nechcem takto žiť…nemôžem! So znamením na čele! Chcem…sa stať redaktorkou…! Chcem zasa študovať…! Chcem, aby ma mali radi, aby ma ľúbili…! Raz… Raz chcem byť… Áno : mala na jazyku, že raz chce byť členkou strany…“
V tejto knihe sa Peter Karvaš obracia proti kultu osobnosti, čoho demonštráciou je aj táto poviedka. „Zápas Dariny Pivoňovej je zápas s tlakom, ktorý vyvolával kult osobnosti, s bezmedznou požiadavkou súhlasu a podriadenia sa aj tam, kde išlo o veci, ktoré sa priečili pochopeniu a ktoré boli popretím socialistického humanizmu.“ Obsah poviedky pripomína aj príbeh JUDr. Milady Horákovej, ktorá bola v roku 1950 v politickom procese odsúdená na trest smrti za velezradu. Svojou neoblomnosťou sa stala symbolom boja proti totalitnému režimu.
Poviedky ako rozprávky
Ďalšie poviedky sú koncipované na spôsob rozprávky (prózy sa začínajú vetou „kde bolo tam bolo..“). Prvou takouto prózou je poviedka O náročnej princeznej. Poviedka je zosmiešnením rôznych komisií, kádrovania a preverovania: „princovia nech sa dostavia na kráľovský zámok, kde pred osobitnou komisiou budú prezentovaní a ktorá ich náležite preverí. Kto obstojí, tomu dá kráľ ruku princeznej, pol kráľovstva a doživotne predplatí Kultúrny život.“ Nachádzame tu aj výsmech z praktík JRD o plnení kontingentov na 200 %. Viditeľná je tu aj kritika schematizmu: „drak musel mať tri hlavy, štvrtá je už nadčas.“
Odborníkom sa môže stať každý...
Za podstatnú a dôležitú možno považovať poviedku s názvom Odborník. Pochádza z Karvašovej zbierky Čertovo kopýtko. Hlavnú myšlienku tvorí fakt, že ktokoľvek mohol posudzovať hodnotu umeleckého diela. Strojár Blahoslav Blaho, ktorý predstavuje hlavnú postavu, mal zrazu hodnotiť literárne diela : „Fakt, človeče, povedal potom. Čo mám ja vlastne s umením…? Kráčajúci bager ti rozoberiem na šrauby, ale ja a ľúbostné verše…“ Ako môžeme vidieť v odcitovanej časti, išlo o človeka, ktorý vynikajúco rozumel svojej práci, ale v umení sa nevyznal vôbec. S postupom času po prebratí funkcie sa z neho stáva naozajstný „odborník“.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
„S úžasom som počúval Blahoslava Blahu, ktorý rozvinul dômyselnú a dosť zložitú tézu o tematickej jednostrannosti a šedivosti našej literatúry, osobitným zreteľom na zbabelosť a umeleckú krízu satiry. Mocne to na mňa zapôsobilo.“ Z názvu poviedky sú jasne citeľné irónia a sarkazmus. Autor si tento raz berie na paškál dobovú literárnu kritiku s ohľadom na fakt, že nebolo ničím výnimočným, ak takíto ľudia rozhodovali o osudoch literárnych diel.
Umlčaný totalitou
Predstavili sme si najemblematickejšie diela majstra satirickej prózy, ktorý vo svojich odvážne nastavoval dobe i spoločnosti pravdivé zrkadlo. Peter Karvaš patril nielen k najznámejším slovenským dramatikom 20. storočia. Bol tiež jedným z najvýznamnejších a najplodnejších slovenských prozaikov a patril aj k divadelným publicistom. Hoci bol Peter Karvaš totalitnou mocou – tak ľudáckou, ako i normalizátorov minulého režimu – umlčaný a jeho diela ostrakizované a zakázané, jeho rozsiahle dielo a tvorba stoja za pripomínanie a bližšiu analýzu. Práve o to sme sa týmto článkom pokúsili aj my.
Foto: Bystricoviny, archív SND, Slovenské literárne centrum
KARVAŠ, P. : Čert nespí. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1957. 345 s
KARVAŠ, P. : Čertovo kopýtko. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1557. 379 s.
ČÚZY, L. et al. : Panoráma slovenskej literatúry III. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2006. 171 s. ISBN 80 – 10 – 00846 – X
MARČOK, V. : Z dejín a problémov slovenskej prózy. Bratislava : Slovenská akadémia vied, 1967. 244 s.
PAŠTÉKOVÁ, J. : Poetika a politika. Umenie a päťdesiate roky. Bratislava : Slovac Academic Press, 2004. 300 s. ISBN 80 – 88746 – 14 – 0
Posledná aktualizácia: 2026-01-26 (reupload fotografií – teva)
