Rok 2025 je rokom výročí. V júni 2025 uplynie 190. výročie úmrtia jednej z vedúcich osobností habsburského vojenstva v časoch napoleonských vojen. Demeter Radošević bol jednou z vedúcich osobností Dvorskej vojnovej rady, pobratim rakúskeho cisára Františka I., vojenský veliteľ, stratég i diplomat preverený v bitkách a tiež mecén umenia či lev salónov.

Podpoľný maršál Demeter Radošević z Radoša (originálne Radossevich von Radoss) patril medzi popredné osobnosti protinapoleonských vojen. Vyznamenal sa v nejednej bitke. Bol blízkym priateľom prvého rakúskeho cisára, rímsko-nemeckého, českého a uhorského kráľa Františka II. (ako 1. rakúsky cisár v dejinách používal meno František I., v Uhorsku vládol 1792 – 1835) a počas celého života požíval panovníkovu dôveru. Stal sa veliteľom uhorských vojsk, nositeľom mnohých vyznamenaní – tak rakúskych ako aj zahraničných a vlastnil aj pluk.

Okrem armády prispel aj na poli diplomacie a udržovanie relatívneho pokoja na tzv. vojenskej hranici s Osmanskou ríšou. Aj keď osobne vynikal v umení bojov, bol mecénom umenia, zvlášť poézie, ktorú pestovali pod jeho ochranou a podporou aj viacerí dôstojníci a vojaci z jeho pluku. Zaujímavosťou je, že práve on pre Rakúske impérium objavil osobnosť neskoršieho chorvátskeho bána Jozefa Jellačiča a pričinil sa o jeho raketový kariérny postup. Dĺžil to svojmu priateľovi, bánovmu otcovi za pomoc, ako priznáva v jednom z listov, „v ošemetnej rodinnej záležitosti“.

Vojenský lev z Karlovca

Demeter Radošević z Radoše mal vojenskú chrabrosť a bojovnú taktiku v krvi. Už jeho otec, Radivoj, venoval dôstojníckej kariéry celý život. V armáde, naposledy ako dôstojník 1. pohraničného pluku so sídlom v Karlovci, slúžil dlhých 40 rokov. Vyznamenal sa v nejednej protiosmanskej bitke, ale aj v sliezskych vojnách. Hoci pochádzal zo starobylej šľachtickej rodiny s predmoháčskou históriou a s majetkami v Splite a Dubrovníku, o mnoho viac zavážila jeho účinná pomoc krajine vo vojenských konfliktoch. V roku 1773 získal od Márie Terézie predikát „von Radoss“ a aj svojich synov zasvätil službe vlasti v Habsburskej armáde.

Jedným z nich bol Demeter (*1767, +1835). Narodil sa v júli 1767 vo vojenskom kasteli v Medaku, ktorý bol podriadený pevnosti v Karlovci na takzvanej Chorvátskej vojenskej hranici. Podobne ako jeho bratia aj on započal svoju vojenskú kariéru pod otcovou kuratelou v 1. poľnom pluku hraničiarov. Armáda už v čase, kedy narukoval Demeter Radošević prechádzala reformou. Viac ako noblesný pôvod, zohrávali úlohu predpoklady a schopnosti.

Začínal v protiosmanských bojoch

Do armády narukoval ako 15-ročný v máji 1782 ako kadet, pričom povinne navštevoval inštitút zameraný na výchovu kadetov. Jeho prvým pôsobiskom bol poľný regiment hraničiarov č. 1. Po ukončení vojenského kadetského inštitútu prestúpil v máji 1785 do 15. pešieho pluku ako riadny kadet. A práve tu získal aj príležitosť naberať reálne skúsenosti z bojiska a zapojiť sa do ostrých bojov poslednej protiosmanskej vojny.

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ

Habsburská monarchia sa totiž v roku 1788 zaplietla do konfliktu s Osmanskou ríšou. Spočiatku na bojisku zaznamenávala neúspechy a porážky. Obrat nastal až vďaka generálovi Laudonovi. Habsburským vojskám sa podarilo dobyť Belehrad z rúk Osmanov. V tejto bitke sa už aj mladý Demeter Radošević ako práporčík aj dopracoval k prvým vojenským úspechom, za čo v marci 1790 postúpil na podporučíka. Poslednú vojnu s Osmanmi tak uzavrel v roku 1791 svišťovský mier a spečatil zisk územných častí v Chorvátsku.

Práve počas poslednej protiosmanskej vojny, ktorá sa odohrávala v rokoch 1787 – 1791 sa Demeter Radoševič spriatelil s neskorším rakúskym cisárom Františkom I.. Aj on bol totiž ešte ako mladý arcivojvoda vyslaný do uhorskej armády. Obaja – tak neskorší cisár, ako aj jeho pobratim Demeter Radoševič sa zúčastnili po boku maršála Laudona pri obliehaní Belehradu v roku 1789. A od týchto čias sa datuje blízke priateľstvo cisára Františka I. s Demetrom Radoševićom, neskorším veliacim generálom v Slavónsku a viceprezidentom Dvorskej vojnovej rady.

Od Osmanov k protifrancúzskym koalíciám

Radoševićova kariéra sa začala prvým úspechom. Len čo skončila posledná protiosmanská vojna, začala sa ako reakcia na vypuknutie Francúzskej revolúcie séria vojen protinapoleonských koalícií. Od apríla 1792 bol po vyhlásení vojny Rakúsku nasadený v bojoch 1. protifrancúzskej koalície. Za svoju chrabrosť bol Radošević 16. júla 1793 povýšený na podplukovníka a prevelený do nového pôsobiska. Bolo to poďakovanie za úspešnú bitku pri Neerwindene v marci 1793, ktorá Rakúsku pod vedením arcivojvodu Karola opäť zabezpečila kontrolu nad strateným Rakúskym Nizozemskom. Tým sa stal 51. peší pluk Splényiho, v ktorom vydržal až do roku 1809. Počas pôsobenia v tomto pluku sa vyznamenal v najväčších bitkách napoleonských vojen. Zúčastnil sa viacerých bitiek na území Belgicka v rokoch 1794 – 1797, vrátane obliehania Kehlu. Za zásluhy prirodzene postupoval v hodnostiach. Už v roku 1797 bol povýšený na stotníka a kapitána pluku.

V rokoch 1799 – 1801 sa zapojil do bojov 2. koaličnej napoleonskej vojny. O mnoho významnejšie pre jeho kariéru boli bitky 3. koalície. Bitky tejto koaličnej vojny skončili pre Rakúsko zle. Rakúske vojská pri Ulme prehrali, nezabránili postupu Grand Armée na východ a a neubránili Viedeň ani Prešporok pred vojskami Napoleonovej armády. Rok zakončili prehrou bitky Troch cisárov pri juhomoravskom Slavkove u Brna, ktoré vyvrcholilo Prešporským mierom. Tento mier vstúpil do dejín pod názvom Bratislavský mier ako tretí v poradí. Na Štefana 1806 ho Rakúsko a Francúzsko uzavrelo v bratislavskom Primaciálnom paláci. Ten sa ostatne stal aj dejiskom podujatí „tancujúceho“ Viedenského kongresu v rokoch 1814 – 1815.

V dôsledku tejto prehry po takmer tisícročí zanikla Svätá ríša rímska národa nemeckého a vznikol vazalský Rýnsky spolok. Habsburská monarchia sa stala Rakúskym c. k. cisárstvom so zdedenou dvojhlavou orlicou. Tento rok však prial Radoševićovým kariérnym úspechom.

Radoševičova šťastná hviezda

Ďalšie úspechy sa po bitke pri Slavkove dostavili čoskoro. Už 27. septembra 1806 sa Radošević stal riadnym majorom, v marci 1807 plukovníkom a v roku 1809 pravou rukou hlavného veliteľa uhorských vojsk. O tento raketový postup sa zaslúžil svojou mimoriadnou odvahou a húževnatosťou v bitkách pri Asperne a Wagrame, ktoré sa uskutočnili počas 5. koaličnej vojny medzi aprílom a októbrom 1809. Po podpise potupného viedenského mieru po Rakúskom prehratej bitke pri Wagrame došlo k postupnému zblíženiu Rakúska a Francúzska, ktoré v roku 1812 vyvrcholilo spojenectvom a sobášom Napoleona s rakúskou arcivojvodkyňou Máriou Lujzou, dcérou cisára Františka I.

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ

Demeter Radošević sa do bojov 7. protinapoleonskej koalície zapojil tiež, ale to už pod vlajkou 39. pešieho pluku rakúskej armády. V októbri 1813 sa vyznamenal v bitke národov pri Lipsku. Po tejto bitke bojoval v nasledujúcom čase aj na území Francúzska. V marci 1814 sa podľa erbovej listiny z roku 1823 zúčastnil obliehania Paríža a zastával už ako generálmajor krátky čas aj post rakúskeho správcu tohto jedinečného mesta, ktoré odovzdal novému bourbonovskému panovníkovi po podpise parížskeho mieru. Účasť Demetra Radoševiča v napoleonských vojnách však neskončila. Nasadený na bojisku bol aj v záverečných bitkách obdobia napoleonských vojen.

Ovenčený úspechmi

Za svoju vernosť Rakúsku a za vojenské úspechy sa zúčastnil aj Viedenského kongresu po finálnej porážke Napoleona. Po „tancujúcom“ kongrese, ktorý nastolil svetový poriadok po napoleonských vojnách, získal Demeter Radošević za svoje zásluhy v armáde, tak i vo verejnej správy mnohé pocty. K prvým patrilo vyznamenanie strieborného kríža za zásluhy vo verejných veciach. Od ruského imperátora získal Rád sv. Anny 1. triedy a od tiež aj francúzsky dynastický rád sv. Ľudovíta.

Už 17. októbra 1815 sa stal súčasťou Dvorskej vojnovej rady a domáci Leopoldov rád, s ktorým sa viazalo aj jeho povýšenie na baróna Radoševiča z Radoša. Barónsky titul získal spolu s manželkou a deťmi v marci 1823 a v júni 1825 sa stal vlastníkom 53. pešieho pluku. K vojenským hodnostiam si v decembri 1829 pripísal aj hodnosť podpoľného maršálka. Do ďalších vojenských konfliktov sa však už nezapojil priamo, hoci sa začiatkom 30. rokov 19. storočia stal veliacim generálom v Chorvátsku a v Slavónsku. Posledná pocta sa mu dostala v roku 1834, len rok pred smrťou, kedy sa stal viceprezidentom Dvorskej vojnovej rady, najvyššieho vojenského orgánu Rakúskeho cisárstva.

Od roku 1823 zasadol aj v najvyššom orgáne Uhorska – v Krajinskom sneme. Tento krajinský orgán vznikol ešte v 12. storočí. Pôvodne ho kráľ zvolával podľa aktuálnej potreby napríklad s požiadavkou vyberania štátnych daní. Od panovníka však ešte v stredoveku Krajinský snem prevzal zákonodarnú funkciu. Na krajinskom sneme sa prijímali krajinské zákony a snem aj spolurozhodoval s kráľom o dôležitých záležitostiach. Ako šľachtic a magnát mal aj Demeter Radošević hlasovacie práva v hornej komore snemu a v rokoch 1825 – 1827 bol aj členom hlavného výboru, do ktorého ho vymenoval František I. Rakúsky.

Diplomat i milovník umenia

Ako preukazujú zachované písomnosti, panovník František I. sa na Radoševića veľmi spoliehal. Dôveroval jeho schopnostiam i dôvtipu a veril, že dokáže zabezpečiť pokoj na osmanskej hranici. Zachoval sa jeho list panovníkovi, kde ho ubezpečuje, že záhrebský vyslanec Osmanskej ríše je Habsburgovcom naklonený a panovník nemá podliehať fámam, ktoré rozvíril list istého grófa Otenfelsa. Podľa neho mal Radošević s osmanským vyslancom rokovať v kúpeľoch pri cigare.

Podpoľný maršál (Feldmarschalleutnant) Radošević však patril aj k milovníkom umeleckých klenotov. Umenie obdivoval i podporoval. V salónoch svojho splitského paláca, viedenského apartmánu či budínskeho paláca prijímal talentovaných umelcov. Vojakov svojho pluku, ktorí boli väčšinou podobne ako on srbskej a chorvátskej „národnosti“, vo voľných chvíľach podporoval v tvorbe poézii, a to v národných jazykoch. Sám Radošević písal ľúbostnú poéziu či svadobné hymny pre svojich dôstojníkov. Bol tak zabudnutým podporovateľom národného povedomia pre národy južných Slovanov.

Lev salónov

Toľko k jeho 52 rokov trvajúcej úspešnej vojenskej kariére. Nebol len dôstojníkom, hlavným veliteľom vojsk či viceprezidentom Dvorskej vojnovej rady. Bol však i objaviteľom budúceho chorvátskeho bána Jelačiča. Radošević býval tiež levom parketu a salónov, milovníkom krásnych žien. Bol zasnúbený s dcérou podpoľného maršálka baróna Vogelhubera. A nebyť náhody, vo vojenských záznamoch by dodnes stálo, že tento vzťah naplnil aj sobášom. Baronesa Vogelhuberová však bola pre Radoševiča iba epizódka a z plánovaného sobáša napokon zišlo.

Osudovou sa mu stala najmladšia dcéra uhorského krajinského archivára, kráľovského radcu a radcu miestodržiteľskej rady Ondreja Rudniaka (Rudnyák), Antónia. Bola to nevesta so skvelými konexiami siahajúcimi až na viedenský dvor. Ako Šplényiho dôstojník sa s ňou v Budíne v júni 1807 aj oženil. Sobášom sa stal súčasťou rodiny spríbuznenej s kniežatami Montenuevo, Thurn-Taxisovcami, Baťánovcovami (Batthyány), Stillfried-Ratenicovcami, Schoenborn-Wiesentheidovcov i grófov del Valle de Orizaba y viscondes de San Miguel či baróna Hunkára. Sobášom sa stal aj švagrom cisárskeho komorníka, hontianskeho župana a cestovateľa ríšskeho grófa Vincenta Baťániho (Batthyány). Zakúpil si tu palác, v ktorom jeho rodina niekoľko rokov pobývala. A to dovtedy, než ho rodina nasledovala do Viedne, Záhrebu, Terstu, rumunskej Mehadie či vojvodinského Petrovaradinu, Okrem iného mal svoje majetky aj v Prešporku, rodisku jeho manželky.

Dlhé šťastie ho v Petrovaradine nečakalo. Po niekoľkých mesiacov nečakane zomrela jeho manželka, zanechajúc dve nezaopatrené deti – synov Vincenta Teodora (*1819, +1871) a Alexandra (*1823, +1840) a už dospelú dcéru Amáliu Auréliu (*1807, +1880). V mestečku na brehu Dunaja vydržal Radošević už len necelé dva roky. Vrátil sa do Viedne, kde už 4. júna 1835 aj skonal. Túžil spočinúť pri manželke, avšak ako nekatolíkovi (bol gréckym kresťanom neuniovaným s Rímom – pozn. aut.) mu pohreb v katolíckom kostole z pochopiteľných dôvodov odmietli. Pochovali ho so štátnymi poctami na viedenskom cintoríne v štvrti St. Marx. O jeho nedospelých synov, ktorí sa tiež vydali na vojenskú dráhu, a dcéru sa po finančne stránke starala aj Dvorská vojnová rada.