„28. máj tohto roku zostane nielen v letopisoch mesta Prešporok, ale aj celého Uhorska smutnej pamäti nezabudnuteľným; a iba ten, kto kráľovský Prešporský hrad videl z diaľky, ako sa na niekoľko míľ skvel v plnej nádhere, alebo zblízka, či z neho s nadšením pozoroval široké okolie, naplno precíti jeho stratu.“
Týmito slovami sa začínala správa, ktorú 31. mája 1811 priniesli noviny Preßburger Zeitung.
V tento deň, zrejme pre neopatrnosť tunajšej vojenskej posádky, zachvátil Prešporský hrad požiar. Ten premenil dominantu pravého brehu Dunaja na ruinu, ktorou zostala takmer poldruha storočia.
Sláva a úpadok
Prvá písomná zmienka o hrade pod názvom Brezalauspurc spájajúca sa s rokom 907 potvrdzuje, že bratislavský hradný kopec zohrával dôležitú úlohu už vo veľkomoravskom období. Predurčovala ho k tomu významná strategická poloha poskytujúca rozhľad, aký podľa polyhistora Mateja Bela nemal žiaden iný hrad v celom Uhorsku. Hrad od polovice 16. storočia plnil úlohu kráľovskej rezidencie.
Svoj najväčší rozkvet zažil za vlády Márie Terézie, ktorá sa tu často zdržiavala. V rokoch 1766 – 1780 v týchto priestoroch sídlil jej zať, uhorský miestodržiteľ Albert Sasko-Tešínsky. Po smrti Márie Terézie hrad prestal slúžiť ako kráľovská rezidencia a postupne upadal. Po tom, čo tu bol v rokoch 1784 – 1790 umiestnený generálny seminár, zostal hradný palác až do roku 1802 opustený. Následne sa celý areál hradu dostal do užívania vojska. Škody, ktoré Prešporský hrad utrpel počas obliehania mesta Napoleonovou Grande Armée v roku 1809, akoby predznamenali jeho nadchádzajúci smutný osud.
Ničivý požiar
V čase vypuknutia požiaru bola na Prešporskom hrade umiestnená časť 63. radového pešieho pluku, ktorého majiteľom sa v marci 1811 stal podmaršal Vinzenz Ferrerius Friedrich von Bianchi. Je priam iróniou osudu, že práve pod jeho velením sa Prešporok v roku 1809 podarilo ubrániť pred jednotkami Grande Armée. Podmaršal Bianchi dokonca v máji 1811 svoj pluk v Prešporku osobne navštívil. Čo sa týka požiaru, ktorý podľa dobovej tlače vypukol pred svitaním 28. mája 1811 na viacerých miestach Prešporského hradu, okolnosti jeho vzniku nie sú známe. Isté je, že oheň rýchlo pohltil strechu hradného paláca, v dôsledku čoho sa celá budova ocitla v plameňoch, ktoré už nebolo možné uhasiť.
Skaza Zuckermandlu
Severozápadný až severný vietor spôsobil, že požiar sa rozšíril aj na Podhradie. Zasiahnutá bola jeho časť nazývaná Zuckermandel, ktorá sa tiahla od Vodnej veže po starý židovský cintorín pri dnešnom vyústení električkového tunela. Zuckermandel, ktorý tvorila iba jedna dlhá úzka ulica, bol veľmi zastavaný, oheň tu preto rýchlo a zúrivo postupoval, akoby sa valil prúdom. Knieža Grassalkovich, podmaršal gróf Gyulay, župan Pálffy a barón Brudern poskytli svoje vozy a kone na prevoz vody, ani to však nepostačovalo.
V čase publikovania novín Preßburger Zeitung zo dňa 31. mája, Prešporský hrad ešte stále horel. V meste preto panovali obavy, že pri zmene smeru vetra by požiar mohol zachvátiť aj druhú časť Podhradia nazývanú Schlossberg. Avšak k tomu, našťastie, nedošlo.
Obete a škody
Pri požiari, ktorý spôsobil veľké škody, zahynulo deväť ľudí. Okrem Prešporského hradu vyhorel takmer celý Zuckermandel. Výnimkou bolo iba niekoľko domov stojacich na východnej strane. Zničených bolo 77 budov, vrátane piatich pivovarov a obecného domu. O sile požiaru svedčí aj to, že porcelán v niektorých domoch sa roztavil ako vosk. Škody vyčíslili na dva milióny zlatých.
Redakcia novín Preßburger Zeitung vypísala finančnú zbierku na pomoc stovkám rodín, ktoré prišli o strechu nad hlavou a dostali sa do najkrajnejšej biedy. Mnohé z nich si už veľa vytrpeli v roku 1809 v dôsledku veľkej povodne a obliehania mesta francúzskou armádou. Dňa 1. júna 1811 sa na podporu tých, ktorí boli postihnutí požiarom, v mestskom divadle hrala opera Ferdinanda Paera, Sargino. Pri tejto príležitosti sa vyzbieralo 2 709 zlatých a 39 grajciarov.
Odvážny notár
Nemožno nespomenúť odvahu, ktorú pri požiari preukázal notár Podhradia Johann Putz. Keď videl, že šírenie ohňa nie je možné zastaviť, spolu s riaditeľom sirotinca sa ponáhľal zachrániť obecný archív a pokladnicu sirotinca s dokladmi a sumou 15 000 zlatých. Až potom išiel ratovať svoj majetok. Z neho mu však už veľa nezostalo a sotva si zachránil vlastný život.
Z ruiny dominanta Bratislavy
Zatiaľ čo v Zuckermadli sa život postupne vrátil do starých koľají, Prešporský hrad po požiari chátral. To, čo nepadlo za obeť ohňu a nepriaznivému počasiu, v priebehu rokov využívali ako stavebný materiál obyvatelia Podhradia. Areál hradu však aj naďalej slúžil vojsku a v zachovaných budovách sa až do roku 1946 nachádzali kasárne. Smutný osud niekdajšej dominanty mesta viedol od prelomu 19. a 20. storočia k snahám o jej záchranu. Aktívni v tomto smere boli predovšetkým historici Tivadar Ortvay a Emil Kumlik či archivár Johann Batka. Vypuknutie prvej svetovej vojny síce zastavilo všetky snaženia, samotná myšlienka však nezanikla. V 20. rokoch 20. storočia prezentovali návrhy rekonštrukcie architekt Dušan Jurkovič a akademický maliar Janko Alexy, ktorý zostal tejto idei verný až do jej realizácie. Vyskytli sa však aj opačné názory, podľa ktorých sa mala hradná ruina zbúrať a nahradiť novými objektmi.
K obnove hradu sa napokon pristúpilo až po druhej svetovej vojne. Ukončená bola v roku 1968 a z Bratislavského hradu, vyhláseného už predtým za národnú kultúrnu pamiatku, sa stal azda najznámejší symbol slovenskej metropoly.
