Aj Slovensko, krajina v srdci Európy, sa môže pochváliť, že svetu dala kráľovnú. Nie kráľovnú filmu, ale skutočnú. Bola to Geraldina, Biela ruža z Oponíc. Poznáte príbeh albánskej kráľovnej?
V auguste tohto roka uplynulo 110. výročie narodenia ženy, ktorá sa celý život identifikovala so Slovenskom. Jej priezvisko Apponyi zrkadlilo nielen stáročia dlhý príbeh aristokratických predkov, ale znamenal aj odkaz na Oponice. Oponice, ako jediná slovenská obec ležiaca neďaleko Nitry, sa môže pochváliť, že dala svetu kráľovnú! Nešlo o kráľovnú módy alebo filmového plátna, ale o skutočnú. Reč je o albánskej kráľovnej Geraldine, známej ako Biela ruža z Oponíc.
O Geraldine, manželke albánskeho kráľa, mnohí nevedia. Prezývku Biela ruža získala vďaka svojej kráse a prirodzene bielej pokožke. Ako študentka vynikala v stenografii, sociológii, histórii a literatúre a mala aj hudobné vzdelanie, čo bolo pre šľachtické dievča štandardom. Plynulo rozprávala albánsky, francúzsky, nemecky, španielsky, anglicky a maďarsky. Popri šarme, elegancii a príťažlivosti disponovala tiež veľkým speváckym talentom. Na jeseň 1937, keď v Budapešti excelovala ako ústredná postava Mimi v Pucciniho opere Bohéma, zapĺňali jej fotografie stránky časopisov s komentárom „Biela ruža z Oponíc“. Práve jeden z nich sa dostal do rúk albánskeho kráľa Ahmeda Zogu I. a krásavica ho očarila.
Pod šťastnou hviezdou Maura
Pochádzala zo starobylého uhorského aristokratického rodu, ktorý svoj pôvod odvodzujú z bočnej vetvy rodu Péczovcov doloženej v 13. storočí. Vlastným zakladateľom rodu je však istý Tomáš, ktorého nazývali Červený (Rufus). Spomína sa v roku 1323 ako čachtický kastelán a práve jeho syn Peter dostal 1392 od Žigmunda Luxemburského zámenou za hrad Čeklís (dnešné Bernolákovo) hrad Oponice s panstvom, podľa ktorého potom začal rod používať predikát.
Počas novoveku sa význam Apponyiovcov (Aponi), vlastne Oponických posilnil. Získali barónsky a potom aj grófsky titul. Členovia rodu sa uplatňovali vo vojenských a v politických funkciách. Okrem Oponíc mali majetky aj v Eberharde (Malinovo), Báči na Žitnom Ostrove a v Tolnianskej a Békešskej stolici.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Jeden z predkov oponickej Bielej ruži – Anton Juraj Apponyi sa stal známy predovšetkým ako milovník umenia a literatúry. V roku 1774 založil vo svojom paláci Viedni knižnicu, ktorú jeho syn Anton preniesol do Bratislavy. Tá sa napokon dostala do Oponíc, kde sa vďaka záchrane nachádza dodnes.
Apponyiovský erb v barokovom štíte vidno nielen na hlavnom oltári farského kostola v Báči. Tu je vyhotovený z drahých kovov (zlato, striebro) a ich zliatín (resp. meď alebo bronz). Rodový štvrtený erb s hlavou Maura držiaceho bielu ružu v ústach však zdobí aj vstupný portál tohto obľúbeného pútnického chrámu Žitného Ostrova.
Šťastný domov detstva
Albánska kráľovná Geraldine bola najstaršou z troch detí oponického grófa Júliusa Apponyiho a jeho americkej manželky Gladys Virginie Steuartovej. Otcova rodina patrila medzi elitu uhorskej aristokracie, do ktorej sa rod zaradil až v 1. polovici 18. storočia. Rodina jej matky, ženy s mimoriadne elegantným štýlom v duchu Coco Chanel, pochádzala z bohatej newyorskej rodiny írsko-škótskeho pôvodu. Geraldinin starý otec z matkinej strany bol v službách americkej diplomacie ako konzul v Antverpách. Hoci sa Geraldina narodila 6. augusta 1915 v Budapešti, jej domovom v čase detstva a dospievania boli Oponice (v maďarčine Appony), rodové sídlo Apponyiovcov.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Deväťročnú Geraldine zasiahla smrť otca. Potom, čo sa jej matka vydala za francúzskeho dôstojníka, presťahovali sa do juhofrancúzskeho Menton Ville. Geraldina spolu so sestrou Virginiou a bratom Júliusom sa do Oponíc spočiatku vracali len na dlhšie návštevy starej matky a rodiny, no neskôr sa sem aj vďaka zásahu Apponyiovcov vrátili nastálo. Svoj šťastný domov v Oponiciach opustila až po smrti milovanej babičky Margaréty v júni 1931. Aj keď Oponice neskôr navštevovala menej, zostali jej domovom.
Na Oponice kráľovná Geraldine nezabudla
Na Slovensko a Oponice ako svoj domov, Geraldine nikdy nezabudla. V jednom z listov napísala: „Stratila som kontakt so svojím starým domovom, kde som sa trochu učila aj váš jazyk. Pamätám si našu dedinu a veľa spomienok mám na nádhernú knižnicu. Milujem obraz vašej krajiny, pokojné lesy, jazerá, rieky. To zostalo vo mne, ako som tam žila, je to jedno z miest, ktoré som veľmi milovala…“
Oponice videla naposledy v roku 1938. V oponickom kaštieli, ktorý dnes slúži ako elegantný hotel, hostili Apponyiovci množstvo zaujímavých ľudí. Patril k nim Theodore Roosevelt, jeho bratia, americký miliardár Thomas Cordeza, ktorý sa plavil spolu so svojou matkou na Titanicu, či indický maharadža. V kaštieli na biliardovom stole tancovala a spievala múza Hemingwaya i Picassa, speváčka Josephine Baker.
Geraldine, milovníčke literárnych aj prírodných krás, sa cnelo za Oponicami
Geraldina, Biela ruža milovala literatúru i starobylú rodovú knižnicu až tak, že sa venovala vytváraniu katalógu najzaujímavejších kníh. Ich knižnica patrila k najrozsiahlejším šľachtickým knižniciam. Konkurovať jej mohla len desiatka viedenských knižníc. K ním patrila napr. Liechtensteinova, Metternichova alebo Schwarzenbergova. Oponická knižnica mala 30 000 zväzkov.
INZERCIA / článok pokračuje pod reklamou
Obľubu u Oponičanov si Biela ruža z Oponíc získala pre svoju povahu i dobrú znalosť slovenčiny. Na svoje detstvo a mladosť si rada zaspomínala aj albánska kráľovná. V jednom zo svojich listov krajanom napísala: “Pamätám si našu dedinu a veľa spomienok mám na nádhernú knižnicu. Milujem obraz vašej krajiny, pokojné lesy, jazerá, rieky. To zostalo vo mne, ako som tam žila, je to jedno z miest, ktoré som veľmi milovala…”
Iste by sa albánska kráľovná Geraldina z Oponíc, potešila, že táto historická knižnica prežila krušné časy a dnes ju návštevníci môžu obdivovať. Aj keď knižnica prežila turbulentnú minulosť a takmer podľahla skaze, podarilo sa ju zachrániť. Až dodnes je najkrajšou interiérovou knižnicou na Slovensku. Od 2011 sú historické fondy uložené v zrekonštruovaných priestoroch Aponiovskej knižnice kaštieľa v Oponiciach, ktorá je v správe Slovenskej národnej knižnice v Martine. Záujemcom svoje brány otvára pravidelne.
Ako Biela ruža očarila kráľa
A ako sa z grófky stala kráľovná? Mladá Geraldina po otcovej smrti študovala na súkromnom kláštornom gymnáziu Sacré Coeur v Pressbaum. Na štúdiá sa neskôr vydala do Spojených štátoch a zavítala aj do Paríža. Svoje štúdiá zavŕšila na Viedenskej univerzite.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
V Budapešti sa však zdržiavala častejšie. Pre finančné problémy, ktoré sužovali jej rodinu, bola nútená pracovať ako stenografka. Krátky čas sa živila aj prácou v kiosku Maďarského národného múzea v Budapešti. Ale stále ju lákalo umenie.
Patrila k najkrajším ženám svojej doby. Popri šarme, elegancii a príťažlivosti disponovala tiež veľkým umeleckým, zvlášť speváckym talentom. Podarilo sa jej získať angažmán sopranistky v budapeštianskej opere, kde od roku 1936 hosťovala. Na jeseň 1937 excelovala v titulnej úlohe Mimi slávnej Pucciniho opery Bohéma. Fotografie mladej umelkyne s pozitívnymi ohlasmi začali plniť stránky novín a časopisov i titulky s komentárom: Biela ruža z Oponíc. Práve jeden z týchto časopisov sa dostal do rúk vtedy 40-ročného, ešte slobodného albánskeho kráľa Ahmed Zoga I.
Z lásky k Geraldine
Pôvodne albánsky politik, prezident a neskorší kráľ síce pochádzal z bohatej veľkostatkárskej rodiny, no chýbal mu šľachtický pôvod. Keďže si uvedomoval potrebu oženiť sa a postarať sa o budúcnosť svojho rodu i trónu, zaujímal ho aj pôvod očarujúcej mladej opernej hviezdy, grófky Geraldiny Apponyiovej. Kontaktoval ju prostredníctvom vyslancov. Na jednom z budapeštianskych bálov aristokratickej smotánky ju v decembri 1937 oslovili s pozvaním kráľa na silvestrovské oslavy do kráľovského paláca v Tirane.
Keď sa grófka Geraldina Apponyi na pozvanie albánskeho kráľa Zogu I. zúčastnila silvestrovských osláv v Tirane, preskočila medzi nimi iskra. Prítomní hostia si vypočuli vyznanie krásnej žene, ktoré kráľ zakončil žiadosťou o ruku. Dáma súhlasila.
Romanca ako z filmu
Medzi albánskym kráľom a grófkou so slovenskými koreňmi sa začala veľká ľúbostná romanca. Už na Nový rok ju Zoga požiadal o ruku a Geraldina ho neodmietla. Po polnoci, 1. januára 1938, prerušil kráľ oslavu a prítomných tritisíc hostí si vypočulo vyznanie krásnej žene po jeho boku, ktoré zakončil žiadosťou o ruku. Geraldina prikývla. Ale, aby si mohol vziať oponickú grófku za manželku, musel kráľ prekonať ešte dve závažné prekážky. Sobáš podliehal schváleniu parlamentu a zaľúbenci potrebovali aj pápežský dišpenz, keďže Ahmet Zoga I. bol moslim. Ich svadba rezonovala v domácej i svetovej tlači. Jej termín stanovili na 27. apríla 1938 a korunovácia mladej kráľovnej sa konala o mesiac neskôr.
S albánskym kráľom Zogu I. sa Geraldine zosobášila 27. apríla 1938 v Tirane. Dátum bol symbolický, pretože sa zhodoval s výročím svadby albánskeho národného hrdinu Skanderbega a Doniky Arianiti-Muzaky. Manželstvu požehnali všetci štyria oficiálni náboženskí vodcovia krajiny. Civilný obrad v hlavnej sále kráľovského paláca bol kombináciou západného a orientálneho štýlu. Sprevádzali ho výkriky radosti zhromaždeného davu a zvonenie kostolných zvonov. Svedkami kráľa boli gróf Galeazzo Ciano a Zoguov turecký švagor, princ Mehmed Abid. Kráľovnej šiel za svedka jej príbuzný, gróf Karol Apponyi, a barón Frederik Villány.
Supersvadobný deň
Obradu sa zúčastnilo 79 zahraničných reportérov a fotografov vrátane zástupcov médií z Južnej Afriky, Japonska a Argentíny. Z Maďarska prišli členovia grófskych rodov: Esterházyovci, Festetichovci, Apponyiovci, Károlyiovci, Szapáryovci, Berchtoldovci a Edelsheimovci. Taliansku kráľovskú rodinu zastupoval knieža Adalbert Savojský, vojvoda z Bergama, nechýbali ani princezné Borghese a Radziwill, grófi Seherr-Thoss a Trautenberg a ďalšia stredoeurópska aristokracia. Albánsky štát pridelil finančné prostriedky na úhradu 100 svadieb, ktoré sa konali v tento deň. Okrem toho samotná kráľovská rodina sponzorovala ďalších 50 svadobných obradov v krajine.
Novomanželia dostali zaujímavé dary, prinajmenšom z dnešného pohľadu. Maďarský regent Horthy poslal súpravu maďarského porcelánu pre štyridsaťosem osôb. Barón Villány, maďarský veľvyslanec v Ríme, venoval páru dvoch čistokrvných lipicanov aj s ich trénerom, Hitler zase Mercedes-Benz 540K, na ktorom neskôr, paradoxne, z Albánska utekali. Turecká vláda ich obdarovala dvadsiatimi štyrmi orientálnymi kobercami, francúzsky prezident Lebrun bielym porcelánovým stolom vyrobeným v Sèvres.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Mussolini sa chcel zalíškať tiež. Ale daroval im len dar-nedar. Sľúbil im extravagantný dar, jachtu, v čase svadby však ešte postavená nebola. A nie je známe, či ju vôbec dostali, keďže už na jar 1939 po narodení syna Leka museli pre Mussoliniho rozpínavosť Albánsko opustiť. A život v exile už rozprávkou nebol.
Kráľovnou ani na rok
Mladá Geraldine z Oponíc sa tak stala prvou a zároveň jedinou albánskou kráľovnou v histórii. Osud jej ako kráľovnej dožičil len 345 dní. Krátko po svadbe otehotnela. Medzitým si obľúbila novú vlasť, naučila sa jazyk, získala si lásku a dôveru svojho ľudu. Nikdy sa totiž nezaoberala sama sebou, ale svoju pozornosť venovala núdznym. Založila nemocnice a rôzne charitatívne spolky. Šťastné obdobie sa akoby zavŕšilo 5. apríla 1939 narodením jediného dieťaťa, korunného princa Leka. Európa však kráčala k druhej svetovej vojne. Albánsky ľud vtedy žil v úplne mylnej ilúzii bezpečia. S Nemeckom a predovšetkým s Talianskom ich krajina udržiavala veľmi dobré diplomatické styky. No bola to práve rozpínavosť fašistického Talianska, ktorá ich pripravila o chvíle pokoja a šťastia.
Na realizáciu sľúbeného plánu vytvoriť z Albánska akési Švajčiarsko Balkánu už nezostal čas. Všetko prekazil vpád niekdajšieho “spojenca” – Talianska a ultimátum, že sa Albánsko stane talianskou provinciou. Mussoliniho šéf diplomacie, gróf Ciano, svojho času jeden zo svadobných svedkov kráľovského páru, vo svojich memoároch cynicky spomínal, že s vpádom do Albánska sa vyčkávalo len na narodenie malého následníka trónu.
Šťastie mladej rodiny bolo až príliš krátke a len pár dní po narodení korunného princa museli pod vplyvom udalostí utiecť do zahraničia. Vďaka tomu, že si stihli vziať so sebou desať debien zlata, mala rodina svoj život v exile zabezpečený. Pri odchode z Albánska sľúbili svojmu ľudu, že sa po skončení vojny vrátia. No sľub kvôli komunistickému režimu nemohli naplniť… Po vojne sa obyvatelia vojnou zdecimovaného Albánska obrátili na Sovietsky zväz, ktorý však nebol ochotný rešpektovať absolutistické nároky kráľa. Komunisti nastolili v Albánsku totalitný režim na čele s Enverom Hodžom, ktorý rodine vstup na albánsku pôdu zakázal.
Prikrátke šťastie
Pre Geraldinu a jej rodinu sa začal v exile nový život. Útek bol veľmi zložitý. Krátko po pôrode bola vyčerpaná a novonarodený dedič trónu Leka nevyhnutne potreboval zdravotnú starostlivosť. Kráľ zabezpečil arménskeho lekára a len vďaka nemu Geraldina a Leka túto náročnú cestu prežili. Utiekli cez Grécko, Turecko, Rumunsko, Poľsko, Estónsko, Švédsko a Nórsko do Francúzska.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Druhú svetovú vojnu prežili čiastočne vo Francúzsku, neskôr na Britských ostrovoch v pohodlí štyridsaťizbového kaštieľa v Devant Parmoor House. Pre meniacu sa situáciu v Británii museli zvážiť, kam odísť a kde sa usadiť. Prechodný domov v roku 1946 našli v Egypte u kráľa Farouka. Z Egypta museli odísť, keď Gamal A. Nasser prevzal v roku 1952 moc. Rodina odišla do Francúzska, na Azúrové pobrežie. Zdravotný stav kráľa Ahmed Zoga I. sa začiatkom 60. rokov rapídne zhoršil. Zomrel 9. apríla 1961 vo veku 65 rokov vo francúzskom meste Suresnes. Ich syn Leka vyštudoval na Sorbonne a absolvoval britskú vojenskú akadémiu v Sandhurste. A po otcovej smrti bol v parížskom hoteli Bristol slávnostne korunovaný za albánskeho kráľa ako Leka I.
Exilové peripetie kráľovnej bez koruny
Rodina sa usadila v Madride vo vilovej štvrti Puerto del Hiero. V ťažkom období pomohla Geraldine a Lekovi bulharská cárovná Jana, ktorá takisto žila vo vyhnanstve. Priviedla ju do vysokej španielskej spoločnosti, kde Geraldine získala množstvo cenných diplomatických kontaktov pre Albánsko, krajinu, ktorú nesmela oficiálne zastupovať. Bola prototypom ženy, ktorá svoju vlasť milovala a o svoj ľud za zaujímala aj v čase emigrácie. Zdalo sa, že sa situácia mení k lepšiemu, no opak bol pravdou.
Po smrti generála Franca a obnove španielskeho kráľovstva očakávali od nového španielskeho kráľa Juana Carlosa podporu pri obnove monarchie v Albánsku a nástupe Leka na trón. Juan Carlos však takýto záujem nemal a ich vzťahy sa postupne zhoršovali. Situáciu zavŕšili Lekove vyhlásenia o obsadení Albánska. Potom, čo polícia našla v ich madridskej vile veľké množstvo zbraní, prevalilo sa aj zapletenie mladého kráľa do trhu so zbraňami. Obvinenie z jeho údajnej spolupráce s teroristickou organizáciou ETA sa však nepreukázalo. Vyhrotenú situáciu vyriešili úrady a kráľ Juan Carlos v roku 1979 vyhostením Leka I. Hoci Geraldine nestanovili podmienku Španielsko opustiť, s jediným synom odišla dobrovoľne. Opustili Európu a odišli do Juhoafrickej republiky, kde zostali až do roku 2002.
Nádejný návrat do vlasti
Po páde totalitných režimov v strednej, východnej a juhovýchodnej Európe sa zdalo, že nastanú lepšie časy. V Albánsku i naďalej platil zákon, zakazujúci kráľovskej rodine vstup do krajiny. Napriek tomu sa Lekovi podarilo koncom 90. rokov do krajiny nielen dostať, ale aj vystúpiť na verejnom zhromaždení stúpencov monarchie. Prvý pokus o návrat do vlasti sa skončil neúspechom a mladý kráľ s ochrankou museli odísť. Začiatkom nového milénia sa Albánsko zbavilo totalitných praktík zavedených Enverom Hodžom. Albánsky parlament väčšinou hlasov v roku 2002 zrušil nielen zákaz vstupu kráľovskej rodiny do krajiny, ale aj zákaz pôsobenia jej členov v politike a vo vláde.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Uplynulo viac ako šesť desaťročí než sa takmer 87-ročná kráľovná Geraldina mohla opäť vrátiť domov. Na letisku ju vítali nadšené davy Albáncov. Zdravie sa Geraldine v lete 2002 začalo zhoršovať. Po sérii ťažkých srdcových infarktov jej srdce dotĺklo vo vojenskej nemocnici v Tirane 22. októbra 2002. Po rozlúčke v Katedrále Shen Pjetri ju na poslednej ceste do kráľovského mauzólea sprevádzali tisíce Albáncov. Nechýbal syn Leka, členovia albánskej kráľovskej rodiny, predstavitelia vlády, popredné osobnosti a umelci. I keď pre ich krajinu nemohla urobiť viac, priniesla závan európskej západnej kultúry, preukázala ľudskosť, odvahu i vytrvalosť. Stala sa ikonou, albánskou Sisi. Jej niekdajší “poddaní” ju mali radi a vážia si ju dodnes.
Geraldine, albánskej Sisi venovali nadáciu
Keď v roku 2014 manželka Geraldininho vnuka Leka II., korunná princezná Elia, založila nadáciu, pomenovala ju Nadácia kráľovnej Geraldiny. Nadácia sa zameriava na rôzne oblasti. Podporuje projekty zamerané na ochranu životného prostredia, boj s chudobou, ochranu tradičnej albánskej kultúry, na modernizáciu školstva a edukačné projekty.
—
Foto / zdroj: Silvia Mária Petrovits, Slovenská národná knižnica, Fortepan.hu, Wikimedia Commons, Albanian Royal Family, albanianroyalcourt.al
*** Posledná aktualizácia: 2026-01-10 (reupload fotografií / teva) ***
