V súvislosti s vznikom štátu a sociálno-hospodárskym rozvojom spoločnosti prišlo v oblasti staro orientálnych štátov k vzniku písomníctva, a to ako písomností hospodárskej povahy, tak aj k tvorbe zákonníkov, ktoré uchovávali knižnice a prapredchodcovia dnešných archívov. Medzi najstaršie zákony patrili zákonníky z oblasti starovekého Východu a antického sveta, ktoré bývali vtesané do kameňa. Medzi najstaršie patrí Gortýnsky zákonník, avšak omnoho slávnejším je Chammurapiho zákonník. A práve o ňom si teraz niečo povieme.
Najstaršie zákonníky vznikli na strednom Východe vďaka rozvinutej sumerskej kultúre. Z nich najznámejším, no určite nie najstarším, je Chammurapiho zákonník. Pochádza z Mezopotámie, zo Starobabylonskej ríše. Chammurapiho zákonník bol jedným z viacerých súborov zákonov. Jeho štruktúra i obsah prezrádza inšpiráciu sumerským zákonníkom z obdobia okolo roku 2100 pred Kristom, ale aj akkadsky písanými zákonmi z Ešnunny. Možno povedať, že voči iným svojím „súčasníkom“ bol v niečom tvrdší – napríklad v porovnaní s Chetitským zákonníkom, ale i miernejší v porovnaní s Drakontovými zákonmi.
Tento kódex obsahoval zákony o postavení obyvateľov ríše (tri základné skupiny: privilegovaní, slobodní a závislí), o postavení rodín a upravoval hospodárske, sociálne, majetkové vzťahy či náboženské pomery. Postavil základy trestného práva a až v 33 paragrafoch vymenoval prečiny, ktoré trestal smrťou. Boli to skutky ako krádež, lúpež, vražda či smilstvo alebo čarodejníctvo. Legitimizoval pritom i zákon odvety: „oko za oko, zub za zub“.
Kolíska práva v štátoch starovekého Orientu
Existovali skoršie i neskoršie zákony, ktoré pochádzajú z kultúr žijúcich na malom geografickom území. Mnohé pritom obsahujú i pasáže, ktoré sa navzájom podobajú. Napríklad Mojžišov zákon v hebrejskej Biblii. Zatiaľ najstarším zákonníkom, o ktorom máme zmienky, je zákonník kráľa Urukaginu. Poznáme ho iba vďaka odkazom v mladších hlinených tabuľkách. Najstarším dochovaným zákonníkom je ten, ktorý sformuloval urský kráľ Ur-nammu niekedy na prelome 22. a 21. storočia pred našim letopočtom, teda asi 300 rokov skôr.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Chammurapiho zákonník bol napísaný v akkadčine, v každodennom jazyku Babylonu klinovým písmom, v akadskom jazyku asi 1700 rokov pred našim letopočtom. Je najdlhšie zachovaným textom zo starobabylonského obdobia. Je zákonom, ktorý upravuje vládu a tiež je jedným z prvých príkladov prezumpcie neviny.
Zákonník usporiadali do skupín, aby každý, kto si zákony prečítal, vedel, čo sa od neho vyžaduje. Obsahoval 282 paragrafov, akýchsi zákonov, ktoré napísali na 12 tabuľkách. Touto právnou úpravou na konkrétny prípad sa uzákonili existujúce právne obyčaje. Upravoval hospodárske, sociálne, trestné, majetkové, náboženské vzťahy a spoločenskú štruktúru. Týmto zákonníkom sa umožnilo vytvoriť centralistickú ríšu s unifikovanou legislatívou v Mezopotámii.
Vrytý do kameňa
Chammurapiho zákonník vytesali do 2,25 metra vysokého kameňa, stély, ktorú umiestnili na verejnom mieste tak, aby ho každý videl. Odpisy sa nachádzali v chrámoch. Kňazi ich čítali na požiadanie a museli ich aj vysvetliť. Neskôr stélu odniesli v 12. stor. pred n.l. Elamiti ako vojnovú korisť do svojho hlavného mesta, do Súz. Viac ako 100 kg vážiaca stéla bola znovuobjavená v 19. storočí. Dnes sa nachádza v múzeu Louvre v Paríži.
Chammurapiho zákonník s 282 paragrafmi
Stélu zdobí boh Marduk a sediaca postava Chammurapiho, najvýznamnejšieho panovníka Starobabylonskej ríše. V stĺpoch písaných sprava doľava nasledujú texty zákonníka. Tvoria ho prológ, hlavná časť čítajúca 282 paragrafov a epilóg. V tejto časti zákonníku vyslovuje Chammurapi želanie, aby nálezy spravodlivosti boli naveky dodržiavané, požehnáva budúcich kráľov a zatracuje každého, kto by stélu ukradol, zničil alebo poškodil. Súčasne odkazuje, aby silný neubližoval slabému, aby sa sirote a vdove dostalo práva.
Syn bohov i pastier ľudí
Babylonský panovník Chammurapi, ktorý vládol 42 rokov v období 1792 – 1750 pred Kr. ako 6. panovník Starobabylonskej ríše, si právom zaslúži povesť jednej z najvýznamnejších osobností starovekých babylonských dejín. Bol absolútnym monarchom, vojenským dobyvateľom, štátnikom, diplomatom aj zákonodarcom. Za jeho vlády dosiahla jeho ríša vnútornú jednotu, hospodársky a obchodný pokrok a rozvoj v umení a vo vede. Vďaka úspešným vojnám zjednotil pod svoju vládu rozsiahle územie. Dobyl 26 mezopotámskych miest a pri dobytí mesta Mari dokonca zničil aj vzácnu knižnicu. Toto dobyté územie zahrňovalo okrem Babylonu, aj Asýriu a niektoré regióny Sýrie a Iránu.
INZERCIA / článok pokračuje pod reklamou
Chammurapi, ktorého titul znel priam vzletne: „syn bohov, najvyšší sudca, semeno kráľovstva, pastier ľudí“ zjednotil Mezopotámiu nielen vojensky, ale aj právne, a to práve pomocou Chammurapiho zákonníka. Jeho zákonník obsahuje konkrétny trest pre každý trestný čin. Hoci sa nám tresty v jeho zákonníku môžu zdať kruté, tým, že ich dal do písomnej podoby, významne prispel k rozvoju civilizácie.
Zákonník najvýznamnejšieho vládcu Mezopotámie
Pozrime sa na Chammurapiho zákonník podrobnejšie. Spísané zvykové právo, ktorým unifikoval mezopotámske právo, platilo až do 8. storočia pred Kristom. Ako sme si naznačili, venuje sa viacerým okruhom.
Patria k ním aj ustanovenia politických inštitúcií podieľajúcich sa na riadení štátu. Medzi riadiace inštitúcie štátu patrí panovník s politicko-administratívnou, vojenskou, hospodárskou i náboženskou úlohou. Dôležitou inštitúciou bol chrám, ktorý prenajíma pôdu občinám zodpovedajúcim za obchodníkov, remeselníkov a roľníkov, pracovníkom chrámu a rodinám.
Neverného sudcu čakala smrť
Fungovanie spoločnosti mali riadiť zákony, ktoré vydával panovník. Pomocníkmi mu v tom mali byť správcovia, dosadení panovníkom, ktorý informujú Chammurapiho o dianí či o súdoch. Dôležitý bol sudcovský aparát. Ich úlohou bolo nielen súdiť, ale aj byť zákonnými svedkami dôležitých zmlúv či právnych aktov (pokonaní). Ak mali sudcovia problém pri súdení určitého deliktu, ktorý nebol v zákonoch jasne špecifikovaný, tak napísali panovníkovi a on im odpísal ako majú ten-ktorý spor vyriešiť. Sudcovia boli v rozhodovaní viazaní zákonmi. Konkrétna vina poznala konkrétny trest odstupňovaní podľa sociálneho postavenia páchateľa i obete. Sudcovia museli súdiť zákonne a mohli vydať len jeden rozsudok k danému sporu. Nesmeli ho zmeniť, pretože za zmenu ich čakala smrť. V úvodných častiach zákonník rieši pochybenia sudcov:
„Ak sudca rozsúdi spor, vydal uznesenie, spísal doklad opatrený pečaťou, potom však svoje uznesenie zmenil, tohto sudcu usvedčia, že zmenil uznesenie, ktoré vydal, zaplatí dvanásť násobok hodnoty súdneho nároku, tiež ho odstránia z jeho sudcovskej stolice v zbore, nevráti sa, na súde nebude zasadať so sudcami.“
Tento kódex obsahoval ustanovenia týkajúce sa postavenia a sociálnych pomerov obyvateľov Babylonskej ríše. Rozlišuje tri základné skupiny: privilegovaní, slobodní a závislí – otroci. Na vrchu pyramídy stála vrstva privilégovaných. Panovník stojí nad všetkými a dokonca aj nad zákonmi, ktoré sa ho však netýkajú, no nezneužíva svoje postavenie. Pod ním stála vrstva awilum, do ktorej patrili kňazi, administratívny aparát pisárov, obchodníci, remeselníci, palácový personál či pôrodné babice. Pod nimi boli vojaci a vrstva slobodných roľníkov, mušknénum. Najnižšie stáli otroci – wardum. Ako vníma Chammurapiho zákonník túto kategóriu? Kto sa mohol stať otrokom? A aké (ne)mal práva a povinnosti? Otroci sú poddaných všetkých. Do stavu otroctva sa dostal zajatec či dlžník, ktorý však – ak odpracoval svoj dlh, bol prepustený na slobodu.
Rodina - základ spoločnosti
Chammurapiho zákonník upravoval aj oblasť postavenia rodín a hospodárske vzťahy. Rodina mala v Babylone prísny patriarchálny charakter. Muž rozhodoval o osude ženy, detí, mal právo dať ich ako záloh za svoje dlhy či príp. predať deti do otroctva. Manželstvo bolo monogamné. Uzatváralo sa písomnou zmluvou medzi manželom a otcom nevesty v jej mene, pričom častou samozrejmosťou býval obrad za prítomnosti dvoch svedkov. Znakom dohody o budúcom manželstve bolo odovzdanie zásnubného daru a zaplatenie určitej sumy, ktorú dal ženích príbuzným nevesty. Naopak, muž dostával veno od otca nevesty vyššej hodnoty než bol jeho dar. Veno zostalo vlastníctvom ženy a manžel ho mal iba v správe.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Veno manželky bolo jej majetkom. Manžel ho mal iba v dočasnej správe. Manželky, okrem manželskej zmluvy, mali možnosť uzatvárať obchodné zmluvy. S nehnuteľným majetkom manželka mohla disponovať i v zastúpení manželom. Ak bola krčmárka, zákonník upravoval aj jeho porušenie pri predaji piva. V prípade, že pri platení piva neprijala obilie, ale peniaze (striebro) „veľkej váhy“, prípadne znížila množstvo piva vo vzťahu k množstvu obilia, po usvedčení ju čakal trest – „hodenie do vody“. Určená bola i špeciálna tarifa za predaj piva na úver. Za sud piva sa určoval ekvivalent 50 litrov zrnín. I tu by sme našli delikt, za ktorý by nepoctivú krčmárku čakal trest smrti. Smrťou krčmárku potrestali v prípade, že sa v jej dome „spolčovali podvratníci“, ona ich nezadržala a nepriviedla do paláca.
Čo s nevernicou?
Cudzoložstvo i krvismilstvo sa trestalo smrťou. Prichytená dvojica bola na mieste utopená. V prípade, ak bol cudzoložníkom manžel, žena získala svadobný dar, veno i polovicu z nadobudnutého majetku. A čo v druhom prípade? Trestu smrti by žena neušla. Ale ak manžel neveru manželke odpustil, od trestu sa upustilo. Smrťou sa trestalo i znásilnenie.
Nebudeš ma objímať!
Zánik manželstva mohol nastať z dôvodu smrti alebo rozvodu, o ktorý však mohol žiadať manžel, napr. z dôvodu neplodnosti ženy. O rozvod mohla požiadať manželka aj prehlásením, že manžela znenávidela a povedala mu: „Nebudeš ma objímať“. Súd jej návrh preskúmal a keď zistil, že sa jedná o počestnú ženu, ktorú manžel ponižoval, alebo často opúšťal dom, dostala súhlas zobrať si veno a odísť z domu. U manželky, ktorá nedbala o svoju počestnosť, odchádzala z domu, urážala svojho manžela, alebo premrhala rodinný majetok, bol vynesený rozsudok. Potrestali ju hodením do vody. Ak manžela zavraždila, narazili ju na kôl. Ak bola duševne chorá, bolo neprípustné, aby ju manžel vyhodil na ulicu, ako o tom hovorí článok 148.
„Ak si niekto vzal manželku, ktorej sa zmocnila choroba lá-bum, a ak si predsavzal vziať si inú, môže si ju vziať, ale svoju manželku, ktorej sa zmocnila choroba lá-bum, nezapudí; v dome, ktorý postavil, bude žiť; pokiaľ bude žiť, bude jej poskytovať obživu.“
Deti boli majetkom
Spoločenské postavenie detí sa určovalo podľa sociálneho statusu otca. Súčasne boli pod otcovskou mocou, to znamená, že otec mohol deti predať do otroctva na odpracovanie svojich dlhov. Podľa Chammurapiho zákonníka dieťa nesmelo povedať rodičovi, že nie je jeho dieťaťom, pretože lebo by mu odťali ruku. Chammurapi rieši aj status nemanželských či adoptívnych detí. Mimomanželské deti mohli byť legitimizované, ale mohli zostať aj neuznané. Manželia si mohli dieťa aj osvojiť. A aj tu platilo ustanovenie, že adoptované dieťa nesmelo zaprieť svojich rodičov. V rámci dedičstva dedili synovia i dcéry rovnakým dielom, no pripúšťal sa prednostný podiel obľúbeného syna. Ak mal pán syna s otrokyňou, tento syn dedil rovnako ako ostatní. Pri adopcii sa rozlišovali deti odložené a stratené. Remeselník mohol adoptovať svojho učňa, musel ho však naučiť svojmu remeslu.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Inou kategóriou býval vojak, ktorý mal osobitný právny status. Vojakovi, ktorý nesplnil povolávací rozkaz konať vojenskú službu a niekto ho udal, tak udavač dostal majetok vojaka. Ak vojak ušiel zo zajatia, dostal spať celý svoj vydržaný majetok. Počas vojenskej služby vojaka, manželka mohla opustiť dom v prípade, že nemala dosť prostriedkov na obživu. Pokiaľ porodila deti s iným, po návrate vojaka sa musela vrátiť k nemu a každé dieťa malo ísť za svojím otcom. Vojenskí veteráni dostávali prídel pôdy, aby boli zabezpečení na starobu. Platil inštitút služobného majetku vojenských osôb. Túto pôdu mohol vojak obhospodarovať, nesmel ju však scudziť, teda predať. Ale mohla sa dediť. V prípade úmrtia vojaka, ktorý zanechal neplnoletého syna, mala vdova užívacie právo a zdedila tretinu majetku. Opustenie pozemku zo strany vojaka na viac ako rok, znamenalo, že sa nemohol vrátiť a žena sa mohla slobodne vydať za iného.
Roľník, remeselník a obchodník či vojak niečo znamenali. Otrok bol ničím
Otrokov považovali za veci. Bolo ich možné kúpiť, predávať, alebo prenajať. Usmrtenie otroka alebo ublíženie mu na zdraví bolo kvalifikované ako zničenie alebo poškodenie veci. Otroci mohli mať svoju rodinu a určitý majetok. Zákonník riešil i inštitút dlžného otroctva. Prísne sa trestal útek otroka a jeho ukrývanie. Za udretie slobodného občana otrokom sa otrokovi odrezalo ucho. Otrok bol na hlave označený holičom. V prípade že holič značku vedome vyholil, odsekli holičovi ruku. Pri predaji otroka platila určitá skúšobná lehota, keď sa u otroka zistila ťažká choroba, mohol kupujúci otroka vrátiť. Záverečný článok 282 rieši prípad, keď by otrok povedal svojmu pánovi: „nie si mojim pánom“. Pokiaľ ho pán usvedčil, sudca by otroka potrestal odrezaním ucha.
Pôda - majetok všetkých
Na pôdu sa v starom Babylone hľadelo ako na majetok bohov, ktorí ju dovolili panovníkovi prerozdeliť do používania paláca, chrámu, občín a rodín vojakov, kňazov, služobníkov, obchodníkom či roľníkov.
Chammurapi poznal kolektívne vlastníctvo pôdy a zákaz súkromného vlastníctva pôdy jednotlivcom. Povinnosťou bolo pôdu obrábať, pretože aj za pôdu ležiacu úhorom sa musel zložiť obnos podľa susednej výmery. Prístup k pôde mali pritom členovia občiny, ale aj vojaci, ktorým ju dal panovník za výkon vojenských povinností. Dôležitým aspektom bola nescudziteľnosť pôdy (ilk, ilkum). vojak ju nemohol predať, darovať, vymeniť ani dediť. Ak kupec kúpil od vojaka pôdu musel ju vrátiť bez náhrady.
Chammurapi riešil aj vlastníctvo
Chammurapiho zákonník rozdelil vlastníctvo na majetok palácový, čiže štátny, chrámový a súkromný, až do 9. stor. pred Kristom len hnuteľný majetok. Pod hrozbou smrti sa chránil majetok paláca a chrámu. Smrťou sa stíhal únos dieťaťa plnoprávneho občana, či zadržanie cudzieho otroka. Na dieťa sa hľadelo ako na majetok rodičov. Prísnemu trestu neušla ani dojka, ak jej zomrelo dieťa v náručí a nepriznala sa či dokonca ho nahradila iným. Sankciou bývalo odrezanie prsníka. Vlámanie do domu bolo trestané na mieste – páchateľ bol obesený pred prebúranou dierou. Obsahoval aj predpis o dlžnom otroctve rodinných príslušníkov a otroctvo určil na tri roky.
„Ak niekoho zaťažoval dlh a on predal svoju manželku, svojho syna alebo svoju dcéru, alebo ich dal ako rukojemníkov pre dlh, budú v priebehu troch rokov pracovať v dome ich kupca alebo ich veriteľa; vo štvrtom roku sa uskutoční ich prepustenie.“
Princíp odvety oko za oko i božie súdy
Chammurapiho zákonník poskytoval silnú ochranu s prísnymi trestami vlastníctvu súkromného majetku, najmä hnuteľným veciam. Trestné predpisy boli koncipované v záverečnej časti zákonníka. Tresty sa ukladali na základe skutku, pôvodu a bohatstva páchateľa. Celkovo zákonník obsahuje 33 právnych výrokov so sankciou usmrtenia. Pri porušení predpisov proti poloslobodným občanom uplatňovali prísne pokuty a tresty. Princíp odvety platil však u poloslobodných občanoch resp. otrokoch, ak boli páchatelia a poškodení boli slobodní občania. Trest nevykonával poškodený resp. v prípade usmrtenia jeho príbuzní, ale vykonával ho štátny orgán, menom panovníka. Rozlišovalo sa osem druhov trestov a to trest smrti (obesenie, utopenie, upálenie, narazenie na kôl), trest zmrzačenia (odseknutie ruky, odrezanie nosa, uší, vyrezanie jazyka, odrezanie prsníka, vybitie oka, zlomenie kostí), telesný trest (60 rán volským bičom, povláčenie dobytkom po poli), majetkový trest (protihodnota, vyplatenie striebrom),zotročenie páchateľa (dlh) či vyhnanie z občiny, prepadnutie majetku alebo strata úradu.
V Chammurapiho zákonníku sa prvý raz aplikuje princíp odvety. Podľa neho sa ublíženie na zdraví trestalo ublížením na zdraví páchateľa (oko za oko) resp. odstránením orgánu páchateľa, ktorým trestný čin vykonal. Zákonník uzákonil aj dôkazný prostriedok – boží súd. Pri ňom o vine rozhodla skúška vodou. Podozrivá osoba sa zviazala do vreca a hodila do rieky. Ak prežila, bola nevinná.
Riešil už aj úver či úžeru
No zákonník upravoval nielen trestnosť úmyselných a nedbanlivostných činov, manželské a rodinné predpisy a majetkové práva, ale aj otázky ručenia, náhrady škody a nájmu. Chammurapi sa zaoberal tiež problematikou dlhov, úrokov a sankcií za ich neplnenie. Riešil vzťahy medzi obchodníkom a splnomocnencom, dlžné otroctvo rodinných príslušníkov či nekalé konania vo výčapoch. Páchateľ, ktorý sa vlámal do domu bol obesený pred prebúranou dierou. Smrťou sa stíhal únos dieťaťa plnoprávneho občana, keďže dieťa sa považovalo za majetok rodičov, či zadržanie cudzieho otroka.
No zákonník neobišiel ani úžeru. Stanovil najvyšší úrok za pôžičku, a to 33,33 % pri obilí a 20 % pri peňažnej pôžičke. V prípade neúrody alebo živelnej pohromy musel veriteľ poskytnúť bezúročný ročný odklad splatnosti dlhu. Dlžníci boli chránení pred úžerníkmi a podvodným používaním váh a mier tým, že veriteľ strácal celú pohľadávku. Zaviedol tiež zodpovednosť staviteľa ak nepostavil dom pevne a zrútil sa. V prípade, ak zrútením domu došlo k smrti majiteľa, staviteľ sa potrestal usmrtením. Ak v dôsledku toho došlo k smrti otroka, sankciou bol otrok za otroka. Keď pri zrútení domu zahynulo dieťa vlastníka domu, sankciou bolo usmrtenie dieťaťa staviteľa.
Významom prežil stáročia
Možno konštatovať, že Chammurapiho zákonník slúžil najmä na zabezpečenie verejného poriadku a správy štátu. Keďže podľa archeologických nálezov fragmentov boli vo vtedajšej „judikatúre“ odkazy len na stélu a nie na jednotlivé ustanovenia Chammurapiho zákonníka, možno konštatovať, že zákonník teda skôr predstavoval určitý rámec pravidiel správania sa a demonštrácie sily panovníka. Chammurapiho zákonník prežil stáročia a často inšpiroval mnoho zákonov.
—
Foto: Wikimedia Commons
Zdroj: skriptá Zákonníky starovekých národov, Starověká Mezopotámie, Dejiny praveku a staroveku
