Otázka spisovného jazyka bola jednou z dôležitých úloh slovenského národného obrodenia. Kodifikačné snahy slovenčiny, ktoré mali viesť k šíreniu osvety, kultúry, národnej histórie a povedomia mali už bernolákovci. Idea spisovného jazyka na kultúrnej západoslovenčine sa však nestretla so všeobecnou akceptáciou. Istým prienikom medzi katolíckymi bernolákovcami, češtinou užívanou v administratíve a biblickou češtinou evanjelikov bola práve štúrovská kodifikácia slovenčiny. Kodifikačné snahy sa stali kultúrnym fenoménom i mostom integrácie a prienikom katolíckej i evanjelickej slovenskej inteligencie. Rok 2023 patrí pripomienke 180. výročia kodifikácie slovenčiny Ľudovítom Štúrom.
V júli tohto roka uplynulo 180 rokov kodifikácie spisovnej slovenčiny Ľudovítom Štúrom. Snahy o kodifikáciu národného jazyka ako politického a kultúrneho fenoménu, boli jedným z prostriedkov ako čeliť maďarizačnému tlaku obyvateľstva. Zároveň tým vrcholil aj národnouvedomovací proces. Jazyk ako atribút slovenského národa predpokladal úspech národa v ďalších, nielen politických oblastiach.
Súčasť procesu národného obrodenia
Poslovenčovacie tendencie sa vyskytovali v latinských i českých písomnostiach už skôr. So slovenskými slovami by ste sa stretli aj v stredovekých písomnostiach. Prvým väčším hýbateľom na ceste k národnému obrodeniu bolo obdobie humanizmu a renesancie. Kodifikačné snahy však siahajú až do roku 1787. Tlakom na potrebu kodifikácie bola nielen maďarizácia a germanizácia, osvietenstvo či zrušenie nevoľníctva, ale aj nástup romantizmu. Romantizme sa v poézii spájal s ľudovou slovesnosťou a v próze s národnými dejinami. Koncept spisovného jazyka v podobe akéhosi kompromisu medzi biblickou češtinou, bernolákovčinou a stredoslovenčinou sa snažil presadiť Michal Godra. Tento návrh bol snahou o zmiernenie napätia medzi kollárovskou koncepciou slovakizovania češtiny a stúpencami Palackého koncepcie pravopisnej úpravy češtiny. Úspešným bol Godrov koncept tretej cesty – slovenčiny postavenej na stredoslovenskom nárečí, ktorý si pre svoju reformu vybral Ľudovít Štúr.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Kodifikačné snahy reštartovali aj zaktivizovali študenti lýceí
Uzákonenie spisovnej slovenčiny v roku 1843 bol významným míľnikom v kultúrnych dejinách slovenského národa. Zavŕšili sa tým nielen snahy bernolákovcov i evanjelických intelektuálnych špičiek. Snahy silneli v 30-tych a 40-tych rokoch 19. storočia, kedy sa v radoch študentov na lýceách zrodila myšlienka kodifikácie spisovnej slovenčiny na novom základe. Na prelome rokov 1842 a 1843 sa rozhodlo obnoviť Štúrov zámer z roku 1840 o vydávaní slovenských novín Slovenské Národni Noviny s prílohou Orel Tatranský. Konkrétne rozhodnutie kodifikovať „jazyk Slovákov“ na základe kultúrnej stredoslovenčiny severozápadného typu sa zrodil na Valentína 1843. Na schôdzke v byte Ľudovíta Štúra sa stretli Ján Francisci, Samuel Vozár, Ján Kalinčiak, Ján Gáber Lovinský a Samuel Štúr. Štúrova idea takejto spisovnej slovenčiny ich nadchla.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Od odobrenia štúrovskej kodifikácie Jánom Hollým uplynulo 180 rokov
Najdôležitejšia porada o podobe slovenčiny sa však konala na spoločnej schôdzke Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Michala Miloslava Hodžu na Hurbanovej fare v Hlbokom v dňoch 11. – 16. júla 1843. Snažili sa pre ňu získať Hodžu, ktorý zotrvával na pozícii lexikálnej slovakizovanej češtiny. Svoj program i ďalšie otázky kodifikácie schválili a všetci traja z Hurbanovej fary odišli na zdvorilostnú návštevu básnika a rímskokatolíckeho kňaza Jozefa Hollého na Dobrú Vodu. Návšteva sledovala symbolické odobrenie návrhu Hollým, o ktorom ho ešte v júni 1843 informovali.
K definitívnemu rozhodnutiu uzákoniť spisovnú slovenčinu na základe kultúrnej stredoslovenčiny došlo až po jeho súhlase. Prijatiu reformy katolíkmi aj evanjelikmi tak v ceste nestálo nič a takmer nik – až na Jána Kollára a jeho ideu všeslovanskej vzájomnosti.
Polemiky o kodifikácii
Štúrovci verejne deklarovali nový spisovný jazyk na zasadnutí novozaloženého spolu Tatrín v Liptovskom Mikuláši na sklonku augusta 1844. Zásady novej kodifikácie sformuloval Ľudovít Štúr v roku 1844 v prácach Náuka reči slovenskej a Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí. Jej rekodifikačné opravy vyšli v roku 1852 v diele Martina Hattalu Krátka mluvnica slovenská. Kritici kodifikácie poukazovali na jazyk, že nemá tradíciu, že ide o ľudový jazyk. Bernolákovci sa tiež snažili vývoj zvrátiť. Hoci polemika nebola produktívna, oslabovalo to celé slovenské národné hnutie. Ako každá akcia vyvolá reakciu, tak tomu bolo aj pri štúrovskej kodifikácii slovenčiny. Proti nej v 33 príspevkoch vystúpil zborník Hlasowé o potřebě jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky. Mottom zborníka bola legenda o Svätoplukových troch prútoch, najmä Kollárova Argumentácia o nevyhnutnosti spoločného jazyka Čechov, Moravanov a Slovákov, načo Štúr reagoval.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Podľa neho existencia a rozvoj jednotlivých slovanských národov podmieňuje aj rozvoj národných kultúr s rovnakými právami národnej identity a jazyka. Verejným odmietnutím zborníka Hlasowé bol Štúrov článok Hlas proti Hlasom, ktorý 10.7.1847 uverejnil Orol Tatranský. Aj napriek argumentom štúrovská kodifikácia až do polovice 20. storočia otázku pastoračného jazyka u evanjelikov nevyriešila. M. M. Hodža sa však zaslúžil o zavedenie štúrovskej slovenčiny do literatúry aj bežnej administratívnej praxe.
Zmiernenie napätia
Diskusiu o kodifikácii uzatvoril v roku 1847 M.M. Hodža v spise Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo. Paradoxne, zborník Hlasy priklonil k štúrovskej slovenčine trnavských seminaristov. Pomohol tým zmierniť napätie medzi bernolákovcami a štúrovcami. Štúr dovolil bernolákovcom pravopisné úpravy v bernolákovčine, čím sa snažil získať Andreja Radlinského na svoju stranu. Hoci väčšina katolíckych čitateľov si zvolila ustálenejšiu bernolákovčinu, Radlinský sa snažil o zmenu názoru na štúrovskú slovenčinu a bol úspešný. Prvý rukolapný výsledok celospoločenskej dohody sa dostavil v roku 1852 s vydaním pravopisná príručka reformovanej štúrovčiny Krátka mluvnica slovenská.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Spisovná slovenčina sa stala jazykom, ktorý bol schopný nielen plniť funkciu spisovného jazyka v rovine spoločenskej, politickej, hospodárskej či kultúrnej, ale aj prežiť silný maďarizačný tlak 2. polovici „dlhého“ storočia. Slovenčina si až do dnešných dní prešla výraznou hodžovsko-hattalovskou reformou i viacerými zásahmi od 2. polovice 19. storočia až dodnes, kedy je starostlivosť o spisovnú slovenčinu zverená Jazykovednému ústavu Ľudovíta Štúra.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
—
Foto: SNK, SNM, Wikimedia Commons
Posledná aktualizácia: 2023-12-31 (mk)
