Medzi Devínčanmi nájdeme niekoľko rodín, ktoré si vydobyli slávu i renomé. Ďalšou, ktorá široko-ďaleko presiahla rámec Bratislavy, bola nemenej slávna kamenársko-staviteľská dynastia Feiglerovcov. Tentoraz sa zoznámime s jej príbehom i tajomstvom.
Po niekoľko týždňovej prestávke je tu ďalší diel zo série Naši a svetoví Devínčania, ktorú vám na svojich stránkach exkluzívne prináša Art & History Magazine. Na povrch sa tak dostávajú aj mnohé nové informácie z výskumov našej redaktorky a genealogičky Silvie Márie Petrovitsovej. Tá čaru genealógie podľahla pred mnohými rokmi. Tentoraz sa spolu pozrieme na príbeh dynastie Feiglerovcov. Spoluvytvárali kolorit nejedného mesta. Budovali paláce, sakrálnu i mestskú architektúru. Nevynechávali pritom ani stavby menšieho rozsahu blízke kamenárskej, rezbárskej či kameňo-sochárskej praxi. Zlatými literami sa zapísali nielen do dejín Bratislavy či Ostrihomu, ktoré sa stali ich domovom. Najmä v staršej literatúre sa k ním priratúva aj mestečko Devín, mestá Trnava či Hlohovec. Ako je to však s ich pôvodom? Čo o Feiglerovcov vravia historické pramene z bratislavského Devína? O tom je práve tento článok.
Nielen Bratislava nesie stopy Feiglerovcov
Podobne ako Rumpelmayerovcom aj členom rodu Feiglerovcov patrí popredné miesto v dejinách stredoeurópskeho staviteľstva. Boli to kamenári, kameňosochári, stavitelia, podnikatelia, ale aj umelci a filantropi. V Bratislave sa po nich zachovalo mnoho pamiatok. Z tých, čo tu dodnes stoja, spomeňme budovu stanice Prvej konskej i parnej železnice či známej Štefánky, kde sa nachádza známa rovnomenná kaviareň.
Postavili Palác Motešických na Gorkého ulici, ďalej Palugyayov, Dessewffyho a Esterházyho palác či Rusovský kaštieľ. Ich dielom je aj Župný dom, budovy nemocníc na Mickiewiczovej a Zochovej či obradné siene na viacerých bratislavských cintorínoch.
Od palácov a sakrálnej architektúry k divadlu
Feiglerovci pracovali tiež na výstavbe dvoch, dnes už neexistujúcich bratislavských synagóg – ortodoxnej na Zámockej a neologickej na Rudnayovom námestí. “Na svedomí” majú aj Kaplnku sv. Kataríny na Michalskej.
Ich staviteľskú pečať nesie aj Historická budova SND. Spolupracovali s Rumpelmayerovcami na realizácií Kostola sv. Ladislava či tretieho Blumentálskeho kostola (viac TU). Prestavali viaceré staršie budovy v meste. Okrem početných palácov, víl a obytných domov v Bratislave, stavali aj vo Svätom Jure, v Trnave, v Győri či v Ostrihome.
Milovali umenie i vedu
Okrem architektov, staviteľov, kamenárov a stavebných podnikateľov z rodu vzišla vetva umelcov a vzdelancov. Prekypovali hudobným a divadelným talentom. Viacerí z nich sa vydali na učiteľskú dráhu. Bola to rodina aj všestranne zručných remeselníkov – kováčov, murárov a krajčírov.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Naši a svetoví Devínčania (6): Viktor Rumpelmayer bol v službách cára i miest
Nadišiel čas zakončiť rozprávanie o devínskej rodine Rumpelmayerovcov. Táto devínska i bratislavská staviteľská dynastia získala európske uznanie. Jeden z jej členov, Viktor Rumpelmayer, patrí podľa historikov umenia k najvýznamnejším európskym architektom 19. storočia…
Pochádzali z Čierneho lesa
Keď som pred rokmi podľahla „odkrývaniu“ stôp osobností ranonovovekého Devína, jedným z mien, ktoré mi zarezonovalo, bolo i meno Feigler. Vo mne ako milovníčke architektúry a dejín výtvarného umenia to vzbudzovalo obrovskú zvedavosť. Ich diela sú dobre známe nielen vo vedeckej obci, no ich osobnostné a rodinné prostredie veda odkrýva až posledné roky. O predkoch Feiglerovcov sa nielen v odbornej literatúre, ale aj skoro v každej knihe o Devíne spomína, že „na konci tureckých čias“ sa usadili v Devíne a časom na susednom panstve Schlossberg. Hoci sem prišli z oblasti Schwarzwaldu, dostali nálepku devínskych starousadlíkov. Celkom pochopiteľne sa k ním generácie Devínčanov hrdo hlásia.
Na konci tureckých čias
Koncom 17. storočia, zvlášť po bitke pri Viedni dochádzalo k ďalším vlnám nemeckých kolonizácií. Devín už od stredoveku obývalo zmiešané, slovensko-nemecké obyvateľstvo. To od 15. resp. 16. storočia doplnili Česi aj Chorváti. Devín zaznamenal „na konci tureckých čias“ ďalšiu z vĺn nemeckej kolonizácie. Prevažne išlo o obyvateľov z rakúskych panstiev Pálffyovcov, čo nebolo neobvyklé. Sťahovanie medzi panstvami jedného zemepanského rodu bolo pre poddanské obyvateľstvo o čosi ľahšie.
Kedy prišli predkovia Feiglerovcov na územie dnešnej Bratislavy?
Zmienku o príchode Feiglerovcov z oblasti bavorského Schwarzwaldu do Devína však v písomnostiach pálffyovského Devínskeho panstva z obdobia prelomu 17. a 18. storočia či 1. polovice 18. storočia nenájdete. Viaceré knihy venujúce sa dejinám Devína spomínajú, že „Feiglerovci patrili k drobným devínskym kamenárskym rodom.“ Kamenári totiž tradične požívali osobnú slobodu a nestávali sa poddanými zemepána. Kamenárske dielne či podiel na kameňolome si na druhej strane od zemepána na určité obdobie prenajímali, keďže patrili do zemepanského regálu. Zmienka o Feiglerovcoch sa v písomnostiach panstva Devín nenachádza ani tak. Rovnako ich nespomínajú ani celokrajinské súpisy v rokoch 1715 a 1720 či zachované daňové súpisy. Ak by totiž boli medzi devínskymi kamenármi už prv, ich meno by v nich malo figurovať.
Nielen Andrej Szőny, autor prvej rozsiahlej štúdie o bratislavských Feiglerovcov uvádza, že prvým významnejším predkom bol devínsky rodák František Feigler starší. Čo na to vravia devínske pramene?
Príchod Feiglerovcov pod rúškom tajomstva
Jedným z dokumentov, ktoré pomáhajú odkryť informácie nielen o Feiglerovcov, sú matriky. Tie devínske sa zachovali, no pochádzajú až po roku 1700, kedy sú turecké časy už niekoľko rokov dávnou minulosťou. Vzhľadom na štýl zápisov v prvých zachovaných matričných knihách možno oprávnene predpokladať, že sa viedli už skôr, no počas rokov sa zničili. Počas rozsiahlych výskumov devínskych rodov som vo farskej matrike pokrstených záznam o Františkovi Feiglerovi nenašla. Tamojšie farské matriky boli v tom čase veľmi precízne vedené. Zápis o jeho narodení sa v nich nenachádza ani pred či po roku 1733.
Až do polovice 18. storočia nevystupujú Feiglerovci ani v obecných písomnostiach či devínskych farských matrikách. No potom sa to už mení. V 2. polovice 18. storočia podľa iných písomností patrili k hospodársky silnej vrstve miestneho obyvateľstva a zároveň k poddaným devínskeho zemepána.
Boli Devínčanmi, alebo to bolo inak?
Pravdepodobne tak Feiglerovci na Devín na konci tureckých čias neprišli. No už začiatkom 18. storočia ich hodnoverne dokumentujú bratislavské matriky Dómu sv. Martina. Podľa nich mali žiť na susednom Schlossbergu (Hradnom kopci) v rámci bratislavského Podhradia. To tiež patrilo Pálffyovcom. Prvým matrične doloženým z rodu je Martin, ktorý bol v službách Erdődyovcov. Nielen na ich panstve, ale aj v službách kardinála Kristiána Augusta Saského pôsobil v brachiálnych zložkách ako hajdúch. Neskôr získal meštianske práva v Podhradí, zanechal prácu hajdúcha a stal sa prievozníkom. Práca bola určite výnosnejšia, nakoľko na Schlossbergu mal vlastný dom.
Práve 12 Martinových detí – pochádzajúcich z dvoch manželstiev – založilo široko rozvetvenú rodinu bratislavských Feiglerovcov. Potomkami jedného z detí sú traja majstri architektúry „dlhého“ 19. storočia – dvaja Ignácovia a Alexander Feiglerovci.
Devínsky kamenár z rodu Feiglerovcov patril k miestnej elite
Za kamenárov a murárov sa na rozdiel od Martina Feiglera vyučili viacerí jeho synovia. Devínska epizóda Feiglerovcov začala, keď sa jeden z Martinových synov – Ján Jozef Feigler (*1740, †1797) priženil do Devína. V roku 1766 si zobral od seba o 10 rokov staršiu Viedenčanku, Alžbetu Linnenbrickovú. V tom čase už bola dvojnásobnou vdovou po devínskych kamenároch. Jej obaja manželia boli totiž miestnymi kamenárskymi a kameňosochárskymi majstrami. Prvým bol Ján Rumpelmayer, brat známeho bratislavského kamenára Martina Rumpelmayera (viac TU) a ďalším peštiansky kamenár Anton Turner.
Ján Jozef Feigler sobášom s ňou tak prišiel k vlastnej kamenárskej dielni. Kamenárska živnosť tiež po smrti majstra prechádzala na jeho vdovu. Sobášom s ňou dostal Ján Jozef Feigler do spolunájmu miestnu kamenársku dielňu i právo ťažby v jednom z miestnych kameňolomov. Od miestneho zemepána získal aj dom so záhradou vo výmere 4/8 usadlosti. Zaradil sa tak k sedmičke najbohatších devínskych rodín.
Rodinné i pracovné väzby s Rumpelmayerovcami
Spolupráca s devínskym rodákom Martinom Rumpelmayerom, u ktorého sa vyučil ešte v bratislavskom Podhradí sa ďalej rozvíjala. Ten sa stal učiteľom aj Feiglerovho jediného syna Jozefa (*1769, †1819), ktorý sa po roku 1790 usadil v Prešporku. Svoju dielňu mal vedľa starej bašty Na vŕšku. Zachovala sa po ňom aj malá pamiatka v Bratislave. Je autorom rekonštrukcie starej studne na Františkánskom námestí, návrh ktorej z roku 1803 uchováva Archív mesta Bratislavy.
Devínska epizódka Alexandra Feiglera
Posledným spojením Feiglerovcov s Devínom bol pamätník k miléniu Uhorska. Jeho autorom je Alexander František Ignác posledný z troch veľkých Feiglerovcov. Alexander František Ignác (*26.2.1856, †6.6.1932) pokračoval v rodinnej tradícii. Stal sa architektom i stavebným podnikateľom. Spoločne so strýkom Ignácom ml. sa venovali realizácii stavby mestského divadla v Prešporku (dnes Historická budova SND).
Pri oslavách milénia v roku 1896 poverili práve Alexandra ambicióznymi projektmi. Prvým bola stavebná realizácia pavilónu na miléniovej výstave v Budapešti. Ten niesol podobu bratislavskej Starej radnice. Druhým projektom bol neslávne známy milenárny stĺp na Devínskom hrade. Bol jedným z viacerých pamätníkov k 1000. miléniu Uhorska, čo sa stretlo s nesúhlasom nemaďarských národov Rakúsko-Uhorska.
Neslávny Arpádov pamätník
Pamätník sa týčil do výšky 22 m. Stál na osemhrannom podstavci s priemerom 6,5 m. Zakončovala ho korintská hlavica a viac než trojmetrová socha bojovníka Arpáda (zakladateľa prvej dynastie uhorských kráľov) so šabľou a štítom s uhorským štátnym znakom. Jeho umiestnenie na devínskom hradnom brale si vyžiadalo terénne úpravy areálu horného hradu. Hrad zničený napoleonovskými vojakmi padol za obeť úpravám. Napriek už existujúcej inštitucionálnej ochrane pamiatok v Uhorsku, použili pri vyrovnávacích prácach aj trhaviny. Uhorská pamiatková správa a ani kniežacia línia Pálffyovcov, ktorej hrad ešte stále patril, to neriešili. Ktovie, ako by dnes hrad vyzeral, ak by to kompetentní nenechali tak.
Pamätník na svojom mieste dlho nevydržal
Milenárny pamätník na Devíne však nemal dlhé trvanie. Slováci považovali milenárne stĺpy stojace na Devíne a na nitrianskom Zobore za provokáciu. Prvé snahy o ich odstránenie sa prejavili ešte počas existencie monarchie, keďže išlo o posvätné miesta Slovákov. V roku 1921 ten devínsky vyhodili českí sokoly do povetria ako reakciu na pokusy cisára Karola o reštauráciu Rakúsko-Uhorskej monarchie.
Nabudúce...
V nasledujúcej časti seriálu Naši a svetoví Devínčania sa pozrieme na ďalšiu zaujímavú kamenársku, sochársku a staviteľskú dynastiu – Steinmasslerovcov.
Zdroj foto: autorka (Silvia Mária Petrovitsová), ŠABA via FamilySearch, National Széchény Library, internet
