Všetci poznáme prezidentské sídlo. A práve dnes uplynulo okrúhlych 250 rokov od úmrtia jeho staviteľa. Bol ním gróf Anton Grassalkovich.
Narodil sa v Mojmírovciach, zomrel v maďarskej obci Čemer (Csömör). Jeho osobnosť spája Bratislavu, Budapešť, Viedeň, Ivanku pri Dunaji, Komjatice, Nitru, Mojmírovce, Hatvan, Máriabesnyő a už spomenuté Gödöllő.
Gróf Anton Grassalkovich zažil raketový spoločenský vzostup. Bol významnou postavou dejín Habsburskej monarchie v časoch cisárovnej Márie Terézie. Ovplyvnil politické, hospodárske i kultúrne dejiny Podunajskej monarchie. Podpísal sa na vzniku viacerých luxusných rezidencií. Okrem dnešného prezidentského paláca v Bratislave spomeňme aj maďarské sídlo manželky Františka Jozefa I. cisárovnej Alžbety zvanej Sissi, zámok Gödöllő. Ten si cisárovná priam zamilovala.
Rodine trvala cesta na územie Slovenska cez dve storočia
Grassalkovichovci, bosniansko-hercegovinsko-chorvátska rodina vo svojej domovine v bosnianskej Hercegovine vystupovala pod menom Horváth. Rodine trvala cesta na územie Slovenska cez dve storočia. Pod rastúcim osmanským tlakom, po zániku Byzancie, srbskej Rašky a najmä Bosnianskeho kráľovstva utieklo z tejto oblasti v priebehu 15. a 16. storočia mnoho rodín. Jednou z nich boli aj Grassalkovichovci. V Uhorsku sa prvý člen spomína v roku 1405. Z oblasti Temešu postupovali na sever až sa koncom 16. storočia usadili v Šopronskej stolici, kde štyroch členov rodu v roku 1584 kráľ Rudolf II. nobilitoval, teda povýšil do šľachtického stavu. Na územie Slovenska prichádza až Antonov starý otec Štefan. Ten vystupoval ešte stále pod menom Horváth alias Grassalkovich. Usadil sa v Beckove a jeho rodina sa zaradila medzi šľachtu Nitrianskej a Trenčianskej stolice.
Syn kuruckého sudcu a beckovského správcu
Antonov otec, Ján (*1656, †1716), sa stal správcom beckovského panstva. Na sklonku 17. storočia sa usadil v Urmíne-Mojmírovciach. Tu sa zaradil medzi tamojších zemanov a stal sa tamojším poštmajstrom. Funkcia poštmajstra bola v tom čase spoločensky vnímaná úplne inak ako vníma sociálny status poštového doručovateľa naša súčasnosť. Bol to kráľovský úrad za stabilný plat. Odľahčene môžeme povedať, že šlo o „teplé miestečko“ za štátne. Priaznivec kurucov Ján sa stal aj vojenským sudcom Rákocziho kurucov. Ako pisár sa dostal do služieb významného kuruckého veliteľa Jána Bottyána, a neskôr sa stal jedným z jeho dedičov. Práve toto dedičstvo možno považovať za základ budúceho bohatstva Grassalkovichovcov. S manželkou Zuzanou Egrešďovou (Egresdy) mali len jediného syna – Antona, ktorý zdedil celý majetok.
Anton Grassalkovich študoval u piaristov a mal aj súkromných učiteľov
Anton I. (*1694, †1771) študoval na piaristickom gymnáziu v Nitre a na jezuitskom kolégiu v Trnave. Pamiatkou na jeho gymnaziálne štúdium je hlavný oltár sv. Ladislava (obľúbeného patróna) s vyobrazeným grófskym erbom rodu v piaristickom kostole v Nitre. Pokračoval v štúdiách práva pravdepodobne na univerzite v Päťkostolí (Pécs), keďže v matrike študentov jezuitskej Trnavskej univerzity sa o ňom záznam nenachádza. Právo však študoval aj súkromne, napr. u Andreja Dunicaia-Dubnického. Advokátske skúšky a prísahu zložil už v roku 1715.
Právnická kariéra ho posunula na cisársky dvor
Pôsobil v mnohých funkciách. Bol notárom kráľovskej súdnej tabule, advokát vácskeho biskupstva, kráľovský právny zástupca, komorský radca, strážca kráľovskej koruny, skutočný tajný radca a kráľovský koniarnik, aradský a novohradský stoličný župan.
Neznámy erb známeho grófa
Historici nevedeli ako vyzerá pôvodný erb rodu Grassalkovich. Známy je ich barónsky, grófsky i kniežací. Erb z čias pred povýšením do barónskeho stavu som našla v Slovenskom národnom archíve. Zachoval sa na dokumente notára kráľovskej kúrie Antona Grassalkovicha v podobe erbovej pečate. V striebornom poli na zelenej pažiti zo zelenej olistenej stonky vyrastá päť červených ruží. Neskôr sa v polepšených – barónskom i grófskom – erboch ocitla v piatom poli erbu.
Anton Grassalkovich bol obľúbencom cisárovnej Márie Terézie
Osobným prínosom Antona v politickej oblasti je jeho agitácia na uhorskom sneme pri schválení Pragmatickej sankcie. Spolu s viacerými uhorskými magnátmi tým zabezpečil nástupnícke práva Márie Terézie, dcéry Karola III. na uhorský trón. Jej korunovačné jubileum sme si pripomenuli tento rok. Vo vojenskej oblasti prispieval Anton Grassalkovich k vyzbrojovaniu a zásobovaniu armády počas vojen. Svojim plánom na zjednodušenie činnosti komory ovplyvnil hospodárstvo krajiny a finančnú správu. Snažil sa aj o upevnenie meny. Na svojich panstvách v oblasti Bačky (dnešné Srbsko) prispel svojimi poddanými zo Slovenska i Maďarska k doosídľovaniu oblasti.
Raketový vzostup osvietenského úradníka
Za svoje zásluhy, ako aj pre obľubu, ktorú si získal u Márii Terézii, bol povýšený v roku 1732 do barónskeho stavu a získal dedinku Kmeťovo (maď. Gyarak) neďaleko Vrábel, podľa ktorej rod získal predikát de Gyarak. O jedenásť rokov neskôr bol za prínos pre krajinu povýšený do grófskeho stavu. Cisárovná Mária Terézia ho odmenila aj tým, že mu dovolila užívať v erbe jej iniciály čo sa pokladalo za veľké privilégium.
Anton Grassalkovich mal tri manželky, no iba jediného syna
Rodinný život Antona I. je tiež veľmi zaujímavý. Bol tri razy ženatý. Jeho prvá manželka Alžbeta Lángová (*asi 1693 †1729) mala zo svojho predošlého manželstva s peštianskym podžupanom Štefanom Bajthayjom tri deti, o ktoré sa spolu s ňou staral. Manželstvo Antona I. s ňou zostalo bezdetné.
Všetci Antonovi potomkovia pochádzajú z jeho druhého manželstva s Kristínou Klobusiczkou (*1712 †1738). Dcéry sa vydali do významných aristokratických rodov ako Draskovich, Esterházy, Forgách či Haller. Po smrti manželky sa neraz utiekal o pomoc svojej švagrinej Terézie (*1709 †1781), manželke Františka Forgácha, s ktorou sa neskôr po získaní dišpenzu oženil. Toto manželstvo mu prinieslo panstvo Komjatice.
Práve Anton a jeho potomkovia zohrali v politickom, kultúrnom i ekonomickom živote Habsburskej monarchie významnú úlohu. Rod zaznamenal raketový spoločenský vzostup, keď sa počas niekoľkých desiatok rokov vyšvihol zo zemianstva na kniežací rod. No na druhej strane pomerne rýchle v mužskej línii vymrel.
Anton Grassalkovich bol štedrý mecén umenia, cirkvi aj škôl
Anton Grassalkovich významne podporoval nielen cirkev, ale aj školstvo či umenie. Nechal obnoviť alebo postaviť vyše tridsať sakrálnych pamiatok vrátane kláštora v Máriabesnyő, kde má rod aj svoju hrobku. Podieľal sa na stavbách škôl a barokovej prestavbe Bratislavského hradu.
Zámky ako na "kopírke"
Počas života mu patrilo niekoľko menších a päť veľkých panstiev – Gödöllő, Hatvan, Debrő, Baja a Komjatice. Vlastnil zlatú baňu v Banskej Štiavnici. Postavil tri kaštiele v barokovom štýle (Gödöllő), trinásť kúrií a palácov (palác v Bratislave). Mnohé z nich sa podobajú ako vajce vajcu. Nečudo, veď ich má na svedomí dvorný architekt a salzburský rodák Andrej Mayerhofer.
Prešporský (bratislavský) palác hostil aj cisárovnú
Bratislavský palác býval centrom spoločenského života v Prešporku. Realizovalo sa tu niekoľko premiér diel skladateľa Jozefa Haydna, ktorý pôsobil v službách spríbuzneného kniežacieho rodu Esterházyovcov. Početné bály a slávnosti v paláci lákali noblesnú elitu z celej krajiny. Častým hosťom bola aj dobrodinka, panovníčka Mária Terézia.
Svedok zrodu veľkej lásky
Bratislavský palác či panstvo Gödöllő získala po vymretí Grassalkovichovcov cisárska rodina. Na sklonku 19. storočia ho obýval arcivojvoda Fridrich s rodinou. Arcivojvoda Fridrich býval obľúbeným hosťom mestskej honorácie aj na známych a vtedajšou tlačou ospievaných prešporských bálov dobrovoľníkov pri 72. pešom pluku. Práve tu dvorná dáma Žofia Chotková nielen spoznala, ale si aj zamilovala následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este.
Bol domom pionierov a dnes je sídlom prezidentky
Po zániku monarchie v dôsledku pozemkových reforiem prešiel Grassalkovichov palác do vlastníctva štátu. Neskôr bol upravený na sídlo vojnového Slovenského štátu a napokon slúžil deťom a mládeže ako Ústredný dom pionierov a mládeže Klementa Gottwalda pre záujmovú činnosť. Po rekonštrukcii sa stal v roku 1996 sídlom prezidenta Slovenskej republiky.
Zdroj titulného obrázku: Zempléni Múzeum
