Devín / Výletnícky po Slovensku / Naši a svetoví Devínčania

V roku 2025 si pripomíname mnoho výročí zaujímavých osobností, ale aj udalostí. Nevynecháme ani výročia späté s kňazom, jazykovedcom a prvým kodifikátorom jazyka slovenského Antonom Bernolákom či Devínom. Pri tej príležitosti prinášame článok o Bernolákových devínskych spojkách. Poznáte ich?

V znamení výročí sa nesie rok 2025. Dve z nich sú späté s Antonom Bernolákom. V lete 2025 uplynulo 240. výročie od slávneho prázdninového pobytu prvého kodifikátora slovenského jazyka Antona Bernoláka u svojho protektora, učiteľa, patróna i priateľa, devínskeho farára Michala Szalakyho na tamojšej fare. Práve tu totiž Anton Bernolák napísal svoje dielo Nova bibliotheca. Rovnako v tomto roku si pripomína slovenská kultúra aj 235. výročie od vydania jednej zo základných kodifikačných príručiek bernolákovskej slovenčiny, diela Grammatica slavica. V nej Anton Bernolák nadväzuje na svoju staršiu prácu Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum, ktorá je tiež späté na druhú postavu z jeho devínskych spojok. Všetky tri spomenuté práce okrem osoby ich autora – rímskokatolíckeho kňaza Antona Bernoláka spája aj priame či nepriame napojenie na bratislavský Devín ako aj osobnosti zapísané v dejinách tejto mestskej časti hlavného mesta.

Anton Bernolák nepochybne patrí medzi veľké osobnosti slovenských dejín a kultúry, slovenského jazyka i literatúry. Bol kňazom, jazykovedcom a kodifikátorom prvého spisovného jazyka. Po štúdiách teológie na generálnom seminári, ktorý sa nachádzal na Bratislavskom hrade sa venoval nielen pastorácii. Stal sa kancelárom arcibiskupského vikariátu v Trnave. Okrem teológie sa Anton Bernolák živo zaujímal o dejiny, filozofiu a jazykovedu. Antona Bernoláka oslovila myšlienka náboženskej i názorovej tolerancie, práca v prospech pospolitého ľudu, no najmä však myšlienka povznesenia reči panónskych Slovákov na úroveň kodifikovanej reči jednotnej pre celú slovenský národ. Priaznivé podmienky na realizáciu tejto idey našiel práve v radoch bratislavských – presnejšie prešporských seminaristov.

Základom bernolákovskej kodifikácie je kultúrna západoslovenčiny trnavského typu doplnená niektorými javmi z kultivovanej stredoslovenčiny. Bernolák sa totiž domnieval, že základom spisovného jazyka má byť živá reč vzdelancov a vzdelancov by sme v tom čase našli v Trnave, kde sídlila aj univerzita.

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ

Anton Bernolák svoje ideové aj vzdelanostné formovanie, ktoré získal počas univerzitného štúdia teológie vo Viedni a na generálnom seminári v Prešporku, zhmotnil už do svojho spisu Nova bibliotheca. Toto dielo, ktoré sa zachovalo len v podobe rukopisu, napísal počas svojho pobytu u priateľa dedinského farára Michaela Szalakyho.

Bernolák na návštevách u Michala konzultoval svoje kodifikačné snahy

Jeho priateľ Michal Szalaky (*29.1.1744 Borcová pri Martine †17.1.1796 Prešporok) je prvou devínskou spojkou Antona Bernoláka. Rodák z Borcovej pri Martine pochádzal z turčianskej šľachtickej rodiny. Študoval v Budíne (1761 – 1764) a v Trnave. Teologické vzdelanie získa v generálnom seminári (1764 – 1767). Do pastorácie vstúpil 26. mája 1767. Jeho prvým pôsobiskom bola devínska farnosť, kde až do februára 1769 pôsobil ako devínsky kaplán. Následne sa na dva roky jeho pôsobiskom stala farnosť Stupava. Do Devína sa Michal Szalaky vrátil ako farár. Od februára 1771 až do roku 1790 tu pôsobil ako správca farnosti. A práve do tohto obdobia sa datuje nejedna Bernolákova návšteva.

Totiž Michal Szalaky bol nielen jedným z absolventov prešporského generálneho seminára. Súčasne ale patril aj medzi príslušníkom bernolákovcov či Bernolákových poradcov. V lete 1785 pobýval na devínskej fare jeho priateľ Anton Bernolák, ktorý práve tu vypracoval upravený bibliografický spis Nova bibliotheca.

Patrón Antona Bernoláka

So Szalakym a Bernolákom sa spája i dielo Grammatica Slavica z roku 1790, v ktorom popisuje jazykovú gramatickú stavbu svojej kodifikácii slovenčiny. Toto svoje dielo Anton Bernolák venoval svojmu o 18 rokov staršiemu priateľovi, s ktorým sa o svojich kodifikačných zámeroch neraz riadil. Učinil tak slovami dedikačnej formulky: „Reverendissimo Domino, Domino Michaeli Szalaky, praeposito Sancti Nicolai Extra Muros Albae Regalis insegnis Collegiatae ecclesiae Posoniensis Ad S. Martinum Canonico, Patrono Colendissimo in Perenne Venerationis, et Grati animi Monumentum D(edit).D(onavit).D(edicavit).“

Čo môžeme preložiť „Najdôstojnejšiemu pánovi, pánovi Michalovi Szalakymi, prepoštovi Sv. Mikuláša za hradbami a kanonikovi kolegiátnej kapituly u sv. Martina v Prešporku, najctenejšiemu patrónovi v trvalej úcte a pamiatke vďačného srdca dal, daroval a venoval.“ Dosvedčuje fakt, že Anton Bernolák ako autor tohto spisu uznal zásluhy Michala Szalakyho, ktoré mal nielen na zrode tejto knihy, ale i samotnej kodifikácie.

INZERCIA / článok pokračuje pod reklamou

Devínsky farár Michal Szalaky však v Devíne nezostal. Hierarchicky postúpil a v priebehu roka 1790 Devín trvalo opustil. Neodišiel ďaleko, len ešte bližšie k Prešporku. Už v roku 1788 sa stal kanonikom kolegiálnej kapituly v Prešporku, kam sa po svojom preložení definitívne odsťahoval Od roku 1792 až do svojej smrti pôsobil ako správca farnosti v kostole sv. Mikuláša v Prešporku, ktorý v 17. storočí nechala postaviť vdova po Pavlovi Pálffymu a ktorý dnes slúži pravoslávnym kresťanom. Večný pokoj našiel Michal Szalaky medzi spolubratmi, členmi Bratislavskej kapituly v krypte kanonikov Katedrály sv. Martina v Bratislave.

Devínska spojka číslo dva

Vo svojich kodifikačných snahách pokračoval Anton Bernolák samozrejme aj neskôr. Už v roku 1787 vypracoval rozsiahle jazykovedné dielo – kodifikačný spis Dizertáciu. Tento obsahuje grafickú a pravopisnú kodifikáciu bernolákovčiny a jej zdôvodnenie, hoci gramatike venoval práve už spomenutý opus Grammatica slavica, ktorý vyšiel až v roku 1790.

Práve s Dizertáciou – originálne Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum (1787). je spätý ďalší Bernolákov priateľ – duchovný z Devína. Prešporský Nemec Jozef Osvald (*5.12.1763 Prešporok †3.6.1834 Devín) spolu s Bernolákom študoval v trnavskom seminári sv. Štefana, vo Viedni na Pázmányovskom kolégiu a v Prešporku. Počas štúdií patril k veľmi nadaným študentom. Hoci Jozef Osvald paradoxne nevedel po slovensky, Bernolák si ho veľmi obľúbil a často sa s ním aj radil. Jozef Osvald bol za kňaza vysvätený 17. augusta 1787. V roku 1788 sa stal prefektom generálneho seminára v Prešporku. Tu pôsobil aj ako kazateľ na akadémii, gymnáziu a ako dvorný kaplán arcibiskupa Jozefa Baťána (Batthyány), zarytého odporcu jozefínskych cirkevných reforiem. Až od roku 1810 bol do svojej smrti Jozef Osvald devínskym kaplánom.

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ

Priateľský vzťah Bernoláka a Osvalda sa datuje však do skoršieho obdobia. Skutočne veľkolepo sa prejavil v Bernolákovom venovaní Dissertatie, v ktorej mu Anton Bernolák prejavil veľkú dôveru a vzdal poctu. „Bernolák Osvaldovi. Dôstojnému, urodzenému a učenému pánovi Jozefovi Osvaldovi z Kaplnej, predtým chovancovi starodávneho trnavského seminára sv. Štefana a viedenského Pázmányovho kolégia, teraz však generálneho bratislavského cisársko-kráľovského generálneho seminára pre ostrihomskú arcidiecézu a poslucháčovi svätej teológie v piatom ročníku. Verný priateľ je pevná ochrana. Kto ho nájde, nájde poklad. Verného priateľa s ničím nemožno porovnať a dobrotu jeho vernosti nemožno vyvážiť zlatom a striebrom. Verný priateľ je liekom života a nesmrteľnosti atd. (Ekleziast. VI, 14-15.3) Najmilovanejší Jozef!…”