Tento rok si pripomíname 510. výročie od schválenia základu písaného práva v Uhorsku. Presne v roku 1514 Uhorský snem schválil dokument s dlhočíznym názvom Tripartitum opus iuris consuetudinarii inlycti Regni Hungariae partiumque adnexarium. Skrátene sa nazýva Opus tripartitum alebo jednoducho - Tripartitum. Jeho dejiny, prínos a význam si predstavíme.

V Európe bol začiatok 16. storočia veľmi nepokojný. A ani Uhorsko nebolo výnimkou. V tom čase mu vládli Jagelovci. Krajinu ohrozovali osmanskí Turci i sedliacke povstania. Veľkým prínosom v tom čase bolo Tripartitum. Ako návrh zákonníka ho schválil Uhorský snem, ktorý bol vtedajším parlamentom, v roku 1514. Hoci ho zákonodarca schválil, keďže neobsahoval kráľovu pečať (muselo byť kontrasignované panovníkom), nenadobudlo formálne platnosť zákona. A táto situácia pretrvala až do konca monarchie, no napriek tomu sa začalo od roku 1514 v Uhorskom kráľovstve používať. Uznávala ho súdna prax i právna veda, ktoré sa odvolávali na jeho ustanovenia.

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAT

Táto právna kniha obsahuje vtedajšie platné súkromné i verejné obyčajové právo uhorského kráľovstva a pripojených krajín. A čo je zaujímavé, hoci roky po zániku Rakúsko-Uhorska priniesli so sebou vyrovnávanie sa s monarchistickou minulosťou Slovenska, Tripartitum platilo na Slovensku až do roku 1950. Samozrejme, v dôsledku spoločenských a politických zmien s určitými zmenami.

Nevyhnutnosť kodifikácie práva ukázala prax

Všetky dovtedajšie kodifikácie, s ktorými sa v právnej histórii Uhorska môžeme stretnúť, nemali pre právnu prax veľký význam. Stále vznikali právne otázky, ktoré vyvolávali pochybnosti. Právna neistota panovala medzi samotnými sudcami a znalcami krajinských práv. Stávalo, že v tej istej veci, niekto predtým vyhral spor, iný ho neskôr prehral. V roku 1498 sa snem uzniesol, aby sa zvykové právo kodifikovalo. Podľa § 2. zákonného článku VI./1498 a III. dekrétu kráľa Vladislava museli byť kodifikáciou boli poverení dvaja učenci. Snem navrhol pronotára Adama, a zároveň požiadal kráľa, aby druhého vybral sám. Ten sa rozhodol pre Štefana Verbőciho (Werbőczi), ktorý bol v tom čase notárom kráľovskej kúrie.

Dokazuje to i text schvaľovacej doložky (Approbatio Tripartiti operis). Ostatne, sám Verbőci v predhovore uvádza, že kráľ Vladislav II. ho poveril, aby rozptýlený zákonný a obyčajový materiál zozbieral a spísal do jedného. Toto spísanie Verbőci predložil snemu na schválenie v roku 1514 ako Opus Tripartitum.

Slávne Tripartitum

Tripartitum vypracoval Štefan Werbőczi tak, že v ňom zhromaždil obyčajové a štatutárne právo Uhorského kráľovstva. Vyhlásilo úplnú rovnosť všetkých šľachticov, zemanov i magnátov. Hovorilo o jednotnej šľachte a zdôraznilo práva aristokracie na úkor kráľovskej suverenity, čím došlo k zvýhodneniu postavenia zemianstva. Avšak po Dóžovom povstaní upevnilo aj závislosť poddaných na zemepánovi.

Pre zaujímavosť spomeňme, že latinský rukopisný kódex z polovice 16. storočia, ktorý uchováva Maďarská národná knižnica v Budapešti obsahuje dokonca slovenské poznámky. Táto jedinečná jazyková pamiatka je aj zároveň výnimočným dokladom o používaní Tripartita tiež v slovenskom prostredí.

Dielo, ktoré sa nestalo zákonom

Kráľ Vladislav II. Verböciho Opus Tripartitum preskúmal a potvrdil. No nepripojil svoju pečať, čo bola podmienka, aby sa stalo zákonom. Rovnako kráľ prisľúbil, že ho rozošle všetkým stoliciam Uhorska, čo znamenalo jeho publikovanie. Bývalo to predchodcom dnešného publikovania schválenej a podpísanej legislatívy v Zbierke zákonov. No Vladislav II. ani tento sľub nesplnil. Predpokladá sa, že kráľa od toho odhovorila vysoká šľachta podľa ktorej Tripartitum zvýhodňovalo nižšiu šľachtu. Bez pečate a bez publikovania sa Tripartitum nestalo právne záväznou normou. Ale i napriek tomu Štefana Verböciho preslávilo a zabezpečilo mu trvalé miesto v uhorských právnych dejinách. To, že sa Tripartitum zákonom de facto nestalo nebránilo tomu, aby ho v krátkom čase prijala právna prax, právna veda i zákonodarstvo. Toto spísané obyčajové právo sa v otázkach rodinného a dedičského práva používalo v právnej praxi na našom území až do roku 1950.

Tripartitum odštartoval aj kariérny rast autora

Prvé verejné vystúpenie autora Tripartita, Štefana Verböcziho, ktorý vynikal rečníckym talentom a veľkou právnickou pripravenosťou, sa datuje do roku 1492. Vtedy ho zvolili za zástupcu Ugočskej stolici do Uhorského krajinského snemu. Práve spísanie Tripartita mu otvorilo kariérny rast. Tento príslušník nižšej šľachty pôsobil ako stoličný úradník, advokát, protonotár, sudca a archivár. Postupne sa však údajný absolvent prešporskej Akadémie Istropolitany vypracoval na jedného z najuznávanejších právnych učencov v Uhorsku. Za vlády kráľa Ľudovíta II., syna Vladislava II., Verböci pôsobil na diplomatických misiách s cieľom získať pomoc proti Turkom.

Neslávny koniec slávneho muža

Pri potlačení Dóžovho povstania v roku 1514 stál Verbőczi po boku Jána Zápoľského. Dóžove povstanie pomáhal nielen potlačiť, ale jeho vodcov aj kruto popraviť. Ako iste viete, vodca sedliakov Juraj Dóža skončil na kovovom rozžeravenom tróne so žeravou korunou na hlave. Ako odpoveď na potlačené sedliacke povstanie zasadal 19. novembra 1514 Uhorský krajinský snem. Zákonodarcovia počas jeho zasadania prijali 72 zákonných článkov. Z nich 62 smerovalo proti poddaným. Tiež autorom týchto zákonov, ktoré uzákonili nevoľníctvo bol Štefan Verbőci. V roku 1525 ho zvolili za palatína, no vo funkcii nevydržal dlho a rezignoval. Aj do jeho života zasiahla zdrvujúca porážka Uhorska v tragickej bitke pri Moháči v auguste 1526. Verbőci vtedy podporil v nárokoch na trón proti Ferdinandovi I. Habsburskému jeho protivníka Jána Zápoľského. Ako jeho politický spojenec ho však v prípade pozemkového sporu o nárokoch rodiny Zápoľských nepodporil. Spravodlivý rozsudok v neprospech Zápoľských sa mu neskôr, keď ho Štefan Báthory obvinil zo zrady, vypomstilo. Zápoľský mu nepomohol.

Hoci Ján Zápoľský už ako (proti)kráľ Uhorska urobil Verböciho svojim kancelárom i tajným radcom, rovnako rýchlo sa ho ako nebezpečného politika zbavil. Ako? Jednoducho ho poslal s posolstvom k sultánovi do Carihradu. Po smrti Jána Zápoľského v roku 1541, Verböci za odporúčanie, aby Budín bez odporu postúpili Turkom, dostal od sultána na obsadenom území hodnosť vrchného sudcu všetkých Uhrov. No, za nevyjasnených okolností v roku 1541 alebo 1542 Verbőci zomrel. Na čo a ako zomrel, existujú dve verzie. Jedna hovorí, že zomrel na mor. Tá druhá, že ho otrávil budínsky paša na priamy rozkaz Sulejmana, najvyššieho tureckého sudcu v Budíne. Nuž, životné osudy sú kľukaté a také boli vždy.