Výnimočný filmový režisér, scenárista, kameraman, fotograf a výtvarník Juraj Jakubisko (*30. 4.1938, †24.2.2023) zatracovaný komunistickým režimom i oceňovaný s množstvom kultových filmov na svojom konte odišiel do hviezdneho neba. Svoju nesmrteľnosť si zabezpečil najmä vďaka Tisícročnej včele, Nevere po slovensky, filmu Báthory či nezabudnuteľnej Perinbabe.
Po absolvovaní pražskej FAMU debutoval celovečerným filmom Kristove roky. Čoskoro nato vytvoril poviedkový film Zbehovia a pútnici, za ktorý na Benátskom filmovom festivale získal nomináciu na Zlatého leva. Pamätať si ho budeme najmä vďaka Tisícročnej včele, filmu Báthory či nezabudnuteľnej Perinababy. Počas svojej kariéry dostal Juraj Jakubisko nielen zákaz tvorby, ale aj veľa ocenení. Patrí mu titul najlepší slovenský režisér 20. storočia i Český lev za dlhoročný umelecký prínos kinematografii. So svojimi tromi snímkami Vtáčkovia siroty a blázni (1969), Kristove roky (1967) a Zbehovia a pútnici (1968) sa ako jediný režisér umiestnil v Top 20 najlepších filmov. Zaujímavú stopu zanechal aj vo výtvarnom umení. Publikoval kreslené vtipy v časopisoch Dikobraz, Roháč a Film a divadlo.
Filmárčina bola poslaním, ktorým si Juraj Jakubisko plnil sny
Juraj Jakubisko sa narodil 30. apríla 1938 v Kojšove na východe Slovenska. Zo svojho detstva často čerpal vo svojich filmoch. Film mu učaroval od malička ako priestor na vyjadrenie vlastných myšlienok a fantázií. „Prvý raz ma rodičia vzali do kina ako dieťa na americký film Zlodej z Bagdadu. Prepašovali ma tam medzi sebou, v klobúku a s nalepenými fúzmi,“ spomínal na svoje prvé stretnutie s filmom v rozhovore pre Film.sk
Článok pokračuje pod reklamou
„Fellini východu“ vyštudoval odbor fotografie na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave v rokoch 1953 – 1957 a odbor réžie na pražskej FAMU v rokoch 1959 – 1966. Už vtedy zaujal školskými filmami Mlčení (1963), Déšť (1965) a Čekají na Godota (1966), ktoré získali medzinárodné ocenenia na filmových festivaloch v Oberhausene, Mannheime a Bergame. Krátko pracoval aj ako režisér a scenárista v pražskej Laterne magike, neskôr nakrútil niekoľko reklamných filmov pre expozíciu módy na EXPO ’67 v Montreali.
„Ako vnímam réžiu? Je to interpretácia vlastných myšlienok, aby im aj ostatní rozumeli, pričom zmyslom je naplniť diváka úžasom. To by asi mohlo byť moje krédo,“ povedal pre mesačník o filmovom dianí na Slovensku Film.sk Juraj Jakubisko pred piatimi rokmi pri príležitosti svojich osemdesiatin.
Neuhasiteľná vášeň
Jeho vášeň pre film charakterizujú slová, ktoré pred piatimi rokmi povedal v rozhovore pre Film.sk. „Film je pre mňa nepretržitá práca, permanentný vývoj. Preto aj študentov učím, aby nezačínali nakrúcanie záverečnými scénami filmu, lebo v priebehu realizácie prídu nové nápady a inšpirácia, ktoré umocnia záver príbehu… Film a jeho výrazové prostriedky, to je pre mňa nekonečný proces tvorby, ktorý musí byť invenčný od prvého momentu až po koniec, a to vo všetkých zložkách, pretože ide o syntetické umenie. Pracujem na každom svojom filme do poslednej chvíle, až kým mi ho násilne nevezmú z ruky.“
Nový vietor do plachiet slovenského filmu
V roku 1967 sa Jakubisko stal režisérom Štúdia hraných filmov v Bratislave, kde debutoval filmom Kristove roky (1967). Bol prvým z trojice mladých absolventov FAMU, ktorý v bratislavských filmových ateliéroch na Kolibe nakrútil svoj prvý hraný film. Signalizoval nástup novej generácie tvorcov, modernosť filmového výrazu, myšlienkovú hĺbku a nový prístup k realite. Film Kristove roky kritici doteraz hodnotia ako dôležitý impulz pre československú kinematografiu. Táto snímka uspela na Medzinárodnom filmovom festivale v Mannheime a získala aj množstvo domácich ocenení.
Návrat obete normalizácie
V 70. rokoch sa ako obeť normalizácie a cenzúry mohol venovať iba dokumentárnym filmom. Jablkom sváru boli jeho 3 snímky Zbehovia a pútnici (1968), Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) a Dovidenia v pekle, priatelia (1970), ktoré narazili na odpor. Rozpracovaný film Dovidenia v pekle, priatelia dokončil až o 20 rokov neskôr.
V tomto období nakrútil napríklad dokumenty Stavba storočia (1972), Ondrej Nepela (1973) či Bubeník Červeného kríža (1977) – štylizovaný, silne emotívne ladený dokument, ktorý je sondou do sociálneho problému rodičmi opustených detí. Spolupracoval tiež na grafickej úprave dvojalbumu skupiny Collegium musicum Konvergencie (1970) a albumu Pavla Hammela a skupiny Prúdy Šľahačková princezná (1973). Na plátna kín sa vrátil filmom Postav dom, zasaď strom v roku 1979. O rok nato natočil slávny trojdielny film Nevera po slovensky.
Nasledovala medzinárodne ocenená filmová sága Tisícročná včela (1983), ktorá je jeho najslávnejším režisérskym počinom.
Obľúbená rozprávka Vianoc
V roku 1985 natočil kultovú rozprávku Perinbaba v hlavnej úlohe s Giuliettou Masinou, manželkou režiséra Federica Felliniho. Rozprávka patrí k obľúbeným vianočným titulom, bez ktorej by Vianoce Vianocami neboli.
Úspešná rozprávka Perinbaba má aj svoje pokračovanie. Jeho posledným filmom je pokračovanie filmovej rozprávky Perinbaba, pod názvom Perinbaba a dva svety (2023). Premiéra filmu sa odkladala z dôvodu pandémie, predpokladaný termín jeho uvedenia do slovenských kín je štvrtý štvrťrok 2023.
Juraj Jakubisko získal aj Českých levov
Obdobie 80. rokov uzavrel s filmom Sedím na konári a je mi dobre (1989). Na spoločenskú situáciu po Nežnej revolúcii reagoval filmom Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992).
Z 90. rokov sú aj filmy Lepšie je byť bohatý a zdravý než chudobný a chorý či Nejasná správa o konci sveta, za ktorý dostal 4 Českých levov. Oceňovaný film Nejasná správa o konci sveta premietali na viac ako 60 filmových festivaloch sveta. V Českej republike, kde žil od roku 1993, natočil nielen Nejasná zpráva o konci světa (1997), ale aj Post coitum (2004).
Najnákladnejší film v strednej Európe
Režisérovi Jurajovi Jakubiskovi učarovala aj téma histórie. Netajil sa myšlienkou zachytiť viacero tém zo slovenských dejín vo svojich filmoch. V hre bol aj Svätopluk, ku ktorému sa však maestro Jakubisko nedostal. V roku 2008 sa do kín dostal jeho historický veľkofilm Báthory. S rozpočtom asi 350 miliónov korún sa zaradil k najnákladnejším filmom v Českej republike i v strednej Európe vôbec. Film vyniesol Jakubiskovi Českého leva za najlepší výtvarný počin a stal sa divácky najúspešnejším filmom roka. Dodnes vedie rebríček najnavštevovanejších slovenských filmov v ére samostatného Slovenska, v celkovom rebríčku mu patrí štvrtá priečka.
Alžbetu Báthory zobrazil v porovnaní s názorom časti historikov a jej obrazom netvora oveľa jemnejšie. Zločiny, ktoré jej história pripisuje, postavil skôr do svetla osočovania a zveličovania jej súčasníkov, aby sa dostali k jej rozsiahlym majetkom. Na tejto snímke spolupracoval aj s historikmi, ktorí sa danej problematike odborne venujú na pôde Slovenskej akadémie vied. Historička Tünde Lengyelová bola jednou z odborných poradcov Juraja Jakubiska a touto problematikou sa zaoberala v knihe Báthory – Život a smrť.
Oceňovaný „Slovenský Fellini“ Juraj Jakubisko
Režisér Juraj Jakubisko získal množstvo ocenení. Spomeňme Zlatú kameru za celoživotný prínos slovenskej kinematografii či štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy. Za výnimočný prínos v slovenskej kinematografii si v roku 2016 prevzal cenu Slnko v sieti. Na udeľovaní cien OTO za rok 2018 ho uviedli do Siene slávy. Zomrel v Prahe 24.2.2023 vo veku 84 rokov.
Česť jeho pamiatke!
Kondolenčná kniha bude prístupná verejnosti v Dvorane Ministerstva kultúry SR od pondelka 27. februára do piatka 3. marca denne od 8.00 do 18.00 hod.
Zdroj: MK SR, SFÚ, film.sk
2 thoughts on “Odišiel „Slovenský Fellini“- režisér Juraj Jakubisko”
Comments are closed.