Elena Maróthy-Šoltésová: osobnosť slovenskej literatúry aj ženského hnutia

V pondelok 6. januára sme si pripomenuli 170. výročie narodenia slovenskej prozaičky, redaktorky a publicistky Eleny Maróthy - Šoltésovej. Svojou činnosťou sa stala nielen osobnosťou literárnej kritiky, prózy, ale aj uznávanou osobnosťou slovenského ženského hnutia.

Patrila medzi slávne ženy v slovenských dejinách aj v literatúre. Elena Maróthy-Šoltésová (* 6. január 1855 v Krupine, – † 11. február 1939 v Martine) je menom dobre známym z učebníc literatúry aj z povinných čítaní. Patrila k autorom prvej vlny literárneho realizmu. I keď jej tvorba zostala v tieni klasikov literatúry, je dôležitou súčasťou nášho kultúrneho života a vedúcou osobnosťou slovenského ženského hnutia. Jej meno je späté so spolkom Lipa aj so Živenou. Elena Maróthy-Šoltésová pritom významne zasiahla do slovenského národného života – literatúry, literárnej kritiky i do rozvoja ženského hnutia.

Aktívne pracovala v Živene, najskôr ako členka výboru a neskôr ako podpredsedníčka či jej predsedníčka. Pod jej vedením Živena zriadila niekoľko rodinných škôl a kurzov pre dievčatá. Osobnosť s mimoriadnym vplyvom na kultúru zomrela v Martine, kde spočíva medzi ostatnými národnými dejateľmi na Národnom cintoríne. Elena Maróthy-Šoltésová však neupadla v zabudnutie. Na jej počesť sa v Martine organizuje súťaž v prednese poézie i prózy.

Od Lipy k Živene

V roku 1910 sa rodáčka z Krupiny zaslúžila o založenie výrobného účastinárskeho spolku Lipa. Spolok zabezpečoval prácu ľudovým vyšívačkam a predaj ich výrobkov. V tomto období realizovala aj rozsiahlu edičnú činnosť. Vďaka svojej všestrannej činnosti sa stala uznávanou osobnosťou slovenského ženského hnutia. Od roku 1880 bola členkou výboru a v rokoch 1885 – 1927 poprednou predstaviteľkou ženského spolku Živena (v rokoch 1894 – 1927 jeho predsedníčka), ktorá bola po zaniknutí Matice slovenskej jediným celonárodným kultúrnym spolkom. Organizovala emancipačné, kultúrne a sociálne hnutie slovenských žien.

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ

V roku 1885 spolupôsobila pri vydávaní almanachu Živena, redakčne i autorsky sa zúčastnila na vydávaní troch ročníkov Letopisu Živena, pri ktorom sa združovali ženské spisovateľky (Božena Slančíková Timrava, Terézia Vansová, Ľudmila Podjavorinská i české autorky). V roku 1910 založila ženský časopis Živena, ktorý zväčša aj redigovala. Živena za jej redigovania bola významným literárnym časopisom.

Literátka realizmu

V literárnej tvorbe sa Elena Maróthy-Šoltésová usilovala o realistické stvárnenie skutočnosti. Písala umelecko-dokumentárnu a fiktívnu prózu, poznačenú romanticko-sentimentálnymi prvkami. Pozornosť literárnych kruhov vzbudila debutovou novelou Na dedine, ktorá vyšla roku 1881 v Slovenských pohľadoch. Po úspechu nasledovali ďalšie diela: prózy V čiernickej škole (1891), Prvé previnenie (1896), Popelka (1898) či Za letného večera (1902). Väčšina z nich zobrazuje slovenský život na sklonku 19. storočia.

INZERCIA / Článok pokračuje pod reklamou

Roku 1894 vydala ženský „ideálnorealistický“ román Proti prúdu, ktorý zachytáva problém odrodilstva slovenskej šľachty. Svedectvo o sebe podala v memoároch Sedemdesiat rokov života (1925) či vo vrcholnom diele Moje deti (1923/1924).

Emblemové dielo Proti prúdu

K významným dielam patril dvojdielny román Eleny Maróthy – Šoltésovej z roku 1894. Proti prúdu je o láske a spoločenských problémoch v hornom Uhorsku v 2. polovici 19. storočia. Môžeme ho považovať za literárnu realizáciu autorkiných celoživotných ideálov a predstáv o riešení slovenskej národnostnej otázky.

Elena Maróthy-Šoltésová románom nadviazala na Vajanského Suchá ratolesť (1884). No, na rozdiel od neho vyzdvihla miesto a úlohu ženy v národnom živote pri prinavrateni zemianstva späť k slovenskému národu. Román má dve línie: ľúbostnú a ideologickú. Vzťah lásky národne uvedomelej Oľgy Laskárovej k pomaďarčenému slovenskému zemanovi Fraňovi Šavelskému predstavuje ľúbostnú líniu. Ideologickou líniou je riešenie slovenskej národnostnej otázky v Uhorsku na konci 19. storočia.

Populárne dielo pod spŕškou kritiky

V čase vydania bolo toto jej dielo veľmi populárne. Viacerí recenzenti ho však hodnotili kriticky. Martin Kukučín poukazoval na to, že vychádza v ústrety nie náročnému čitateľovi a napodobňuje nemecké vzory. Ďalej Elene Maróthy-Šoltésovej vyčítal odklon od realizmu a preferovanie romantizmu.

Ďalší recenzenti ako Svetozár Hurban Vajanský a či básnik Tichomír Milkin zhodnotili román ako dielo zidealizované, harmonizujúce skutočnosť. Svetozár Hurban Vajanský vyčítal autorke, že vo svojom románe ponúka zidealizovanu skutočnosť, čo vnímal ako prekonané. Je zaujímavé, že pritom on sám vo svojich prozaických prácach robil presne to isté, čo jej vyčítal. Unikla mu pritom zásadná vec, a síce že autorka za centrálny problém svojej koncepcie považovala úlohu ženy v národnom živote. Napriek kritike preložili román pomerne rýchlo do češtiny a chorvátskeho jazyka.

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ

Elena Maróthy-Šoltésová na kritickú odozvu k jej románu reagovala článkom uverejneným v Národných novinách v roku 1895 po názvom Ešte niečo o románe Proti prúdu (Otvorený list priateľke). V ňom sa najviac venovala polemike s Kukučínom, ktorý jej vyčítal odklon od realizmu a preferovanie rezíduí romantizmu. Svoje názory však časom sama autorka revidovala v prepracovanom vydaní románu v roku 1925. V jeho doslove uznala nereálnosť svojich pôvodných východísk, keďže si uvedomila, že sila nie je v napodobňovaní Svetozára Hurbana Vajanského, ale je v dokumentárnom realizme. Správnosť jej rozhodnutia potvrdilo i medzinárodné uznanie knihy Moje deti, ktorá patrí k najvýznamnejším memoárovým dielam v slovenskej literatúre.

Pomohla k presadzovaniu sa spisovateliek vo svete mužov

Dôležitým momentom bolo v čase rozvíjajúcej sa diskusie o postavení žien v národnom živote aj literárne spracovanie úlohy ženy v ňom. Knižné vydanie románu Proti prúdu z pera ženskej autorky zaznamenalo stúpajúcu literárnu aktivitu žien ako Eleny Maróthy- Šoltésovej, Ľudmily Podjavorinskej či Terézie Vansovej a ich postupné presadzovanie sa v oblasti literatúry.

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ

Vrcholným literárnym dielom Eleny Maróthy-Šoltésovej je kniha spomienok a zápiskov Moje deti. Ide o životopisný román s podtitulom 2 životy od kolísky po hrob, ktorý patrí k najvýznamnejším memoárovým dielam v slovenskej literatúre. Je to hlboké vyznanie lásky matky k svojim dvom deťom a zároveň vyjadrením veľkej bolesti nad ich stratou. Dielo, ktoré napísala v rokoch 1923 / 1924 nie je iba o jej deťoch, ale aj jej vlastným životopisom.

Vrcholné dielo je spoveďou

V knihe prepracovala zápisky z denníka pôvodne určeného deťom a ich potomkom. Podnadpis knihy Dva životy od kolísky po hrob a Zápisky a rozpravy definuje autorkin zámer a súčasne anticipuje i predčasné ukončenie mladých životov. V knihe je obsiahnutý i Šoltésovej vlastný životopis, keď ako mladá matka začala písať zápisky, aby sa vyznala v povahách svojich detí Elenky a Ivana. Zároveň v ňom popisovala vývoj deti, čo bolo pre nich dôležité. Žiaľ, Elena Maróthy-Šoltésová prežila obe svoje deti. Dcérka Elenka zomrela na tuberkulózu ako osemročná a syn Ivan zomrel v roku 1911. V posledných kapitolách románu úvahami o zármutku a bezmocnosti, o nepretržitej bolesti z prázdnoty po smrti detí je úchvatný lyrizmus, irónia i exaltovaná citovosť a predovšetkým nadčasová univerzálnosť. Dielo Moje deti bolo preložené do mnohých jazykov. A patrí do zlatého fondu slovenského literárneho realizmu.

Cenné sú Šoltésovej literárnokritické úvahy, v ktorých hodnotila tvorbu spisovateľov, najmä Timravy. Súborne vyšli pod názvom Pohľady na literatúru (1958). V slovenských novinách, časopisoch a literárnych zborníkoch uverejnila i množstvo publicistických prác. Zaslúžila sa aj o vznik a rozvoj slovenského dievčenského školstva.