Pred niekoľkými dňami sme si pripomenuli 150. výročie narodenia Ľudmily Podjavorinskej, známej autorky kníh pre deti. Na svojom konte má veľa krásnych textov. Ľudmila Podjavorinská, vlastným menom Ľudmila Riznerová (*26. apríl 1872 Horné Bzince, †2. marec 1951 Nové Mesto nad Váhom) bola prvou ženou na Slovensku, ktorá knižne vydala zbierku básní. Publikovala pod rôznymi pseudonymami, no pseudonym Podjavorinská zatienil aj jej občianske meno.
Ľudmila Podjavorinská patrí do štvorlístka slovenských spisovateliek (Šoltésová – Podjavorinská – Vansová – Timrava), ktoré pozdvihli ženskú slovenskú literárnu tvorbu na profesionálnu úroveň. Pre tematickú novosť v podobe vyjadrenia citov, ktorú v básnickej tvorbe priniesla, ju možno považovať za predchodkyňu slovenskej moderny. Hlavnými znakmi jej literárnej tvorby sú emocionálnosť a záujem o sociálne motívy. I keď už nežije, diela Podjavorinskej nám robia radosť i dnes. Do dejín literatúry sa zapísala ako autorka, ktorá stála pri zrode modernej tvorby pre detského čitateľa. Dobrodružstvá vrabčiaka Čina, Zajka Bojka či Žabiatka dodnes dokážu upútať tých najmenších.
Prvá slovenská poetka
Keď začal v roku 1898 vychádzať prvý slovenský ženský časopis „Dennica“, postupne sa stala jednou z jeho kmeňových autoriek. Básnickou zbierkou s názvom Z vesny života (1895) sa Podjavorinská stala prvou slovenskou poetkou, ktorej tvorba vyšla knižne. Zaradila do nej lyrické verše ranej mladosti, plné sentimentálnych snov, ale aj reálnych túžob po ľudskom šťastí. Kritika ju ako prvú slovenskú poetku aj privítala. Uznanie jej vyslovili Terézia Vansová, Pavol Országh Hviezdoslav či Božena Slančíková-Timrava, ktorá vysoko vyzdvihovala jej detskú poéziu.
Od Hviezdoslava ku Kraskovi
Tvorba Ľudmily Podjavorínskej stála medzi tvorbou P. O. Hviezdoslava a I. Kraska. V novelách Dozvuky (1895), Ideál a Pozde (obe 1896) ktoré majú autobiografické črty, sa zaoberala citovými vzťahmi medzi ľuďmi. K jej prozaickým prvotinám patrí tragická poviedka „Ondráš“ (1897), ktorej protagonista pripomína Ondráša Machuľu, ústrednú postavu Kukučínovej poviedky „Neprebudený“. Písala aj drobné črty, humoresky, úsmevné poviedky (Kmotrovia figliari, Fako Ďura Kotúlku, Pod svietňom). V humorne ladenej poviedke Kmotrovia figliari (1892) sa venovala téme sedliakov a dielo Fako Ďura Kotúľku predstavuje zábavné rozprávanie o jednoduchej manželskej dvojici.
Začiatkom 20. storočia si vyskúšala žáner veršovanej poviedky Po bále (1903), Na bále (1909) a Prelud (1915), v ktorých kritizovala meštiacku spoločnosť. Psychologicko-sociálnymi novelami V otroctve (1905) a Blud (1906) sa priblížila ku kritickému realizmu. Jej tvorbu dopĺňajú aj zbierky veršovanej epiky Balady (1930) a Balady a povesti (1946).
Ľudmila Podjavorinská založila modernú slovenskú literatúru pre deti
Venovala sa tiež detskej tvorbe a je považovaná za zakladateľku modernej slovenskej literatúry pre deti. Písala detské verše, veršované anekdoty, balady, rozprávky, čitateľsky obľúbené sú jej príbehy so zvieracími hrdinami. Dominantou jej veršov pre deti bol život detí a príroda. Prvá zbierka určená deťom Kytka veršov pre slovenské dietky (1921) obsahuje radostné verše zo života detí so zmyslom pre humor a chrlí vtipom. Ústrednými postavami v ďalších známych dielach Podjavorinskej sa stali zvieratá ako Zajko Bojko (1930) alebo Čin-Čin (1943). Snáď nieto dieťaťa, ktoré by nepoznalo príbehy vrabca Čima Čimčara a jeho kamarátky Činky.
Z prozaických diel možno spomenúť rozprávky Čarovné skielka (1931) či novelu o silným humanistickým posolstvom o tragickom príbehu siroty Baránok Boží (1932).
Ľudmila Podjavorinská sa venovala aj prekladateľskej činnosti. V rokoch 1898-1910 uverejnila v Slovenských pohľadoch niekoľko prekladov z ruštiny. Tejto významnej slovenskej poetke v roku 1947 udelili titul národná umelkyňa.
