Svetové média pred tri a pol desaťročiami informovali o úmrtí poslednej rakúskej cisárovnej, uhorskej a českej kráľovnej. Zita, rodená princezná z Parmy, Piacenzy a Guastally zomrela 14. marca 1989 vo veku nedožitých 97. rokov vo švajčiarskom Zizers. Kto bola a aká bola posledná cisárovná Podunajskej monarchie? Stojí však v tieni slávnejšej cisárovnej Sisi, no je to právom?
Hoci posledná rakúska cisárovná zostáva v tieni svojej populárnejšej predchodkyni, cisárovnej Alžbety Bavorskej, je aj Zita, princezná z Parmy, známa nielen svojou krásou či okúzľujúcim šarmom, ale aj vzdelanosťou, energickým temperamentom a podnikavosťou. Cudzia jej nebola ani politická aktivita a filantropia. Nemenej zaujímavým je aj jej turbulentný osud. Princezná z Parmy, plným menom Zita Maria delle Grazie Adelgonda Micaela Raffaela Gabriella Giuseppina Antonia Luisa Agnes, sa narodila 9. mája 1892 v rodinnom sídle Villa Borbone delle Pianore na Ligurskom pobreží. Pripomeňme si ju spolu v tomto článku.
Zo severotalianskej provincii Lucca do sveta
Vyrastala ako sedemnáste dieťa posledného vládnuceho parmského vojvodu Róberta I.. a jeho druhej manželky, portugalskej infantky Márii Antónii z kráľovského rodu Braganca. Parmský vojvoda Róbert I. vychovával deti v prísnom rímskom katolicizme a vo viacjazyčnom prostredí, vďaka čomu ovládla i Zita slovom a písmom plynulo šesť jazykov. Na svoju dobu získala mimoriadne vzdelanie. Od roku 1903 navštevovala dievčenskú internátnu kláštornú školu saleziánok v hornobavorskom Zängbergu, kde sa vzdelávala v cudzích jazykoch, v matematike, geografii, v prírodných vedách, v hudbe, v dejinách, v ručných prácach či v športe. Domov sa vrátila na krátke obdobie po smrti otca.
Neskôr odišla na anglicky ostrov Wight, aby v škole benediktínok sv. Cecílie dokončila svoje štúdiá. Tu sa sústredila na teológiu, filozofiu, liturgický spev a začala aj s hrou na organe. Náročné štúdium, prísna regula i tamojšie podnebie nepôsobili blahodarne na jej zdravie. Preto od leta 1909 absolvovala niekoľko pobytov po európskych kúpeľoch, vrátane Františkovych Lázní. A tu sa všetko začalo…
Osudové stretnutie v kúpeľoch
Počas jej pobytu v kúpeľoch Františkovy Lázně vo Ville Imperiale, zorganizovala Zitina teta, a zároveň nevlastná babička budúceho cisára Karola, arcivojvodkyňa Mária Terézia, stretnutie vtedy 17-ročnej Zity s arcivojvodom Karolom (*1887, †1922). Padli si “do oka”a tak na toto stretnutie nadväzovalo niekoľko ďalších stretnutí Karla a Zity vo Františkových Lázňách. Karola v rozhodnutí požiadať Zitu o ruku podporila nielen spomenutá arcivojvodkyňa. Dopomohla tomu i klebeta, ktorá sa šírila na jeseň 1910 o údajnom zasnúbení sa princeznej Zity so vzdialeným príbuzným madridským vojvodom, Donom Jaimem, čo nezodpovedalo skutočnosti. Karol a Zita sa opäť stretli vo Viedni na dvorskom bále v januári 1911. Nasledovali ďalšie stretnutia, a napokon, 13. júna 1911 ju Karol požiadal o ruku. Svadobného obradu v zámockej kaplnke na zámku Schwarzau sa 21. októbra 1911 osobne zúčastnil cisár František Jozef. Ich svadobný obrad bol jedným z prvých filmových záznamov cisárskej rodiny.
Na film ho zachytil Alexander Kollowrat-Krakovský. Manželstvo Zity a Karola bolo šťastné, harmonické naplnené vzájomnou láskou, úctou, porozumením a oporou. V aristokratických a panovníckych rodoch trochu mimoriadny jav.
Zita, rakúska arcivojvodkyňa
Neskorší cisár, vtedy ešte arcivojvoda Karol sa ako nadporučík dragúnskeho regimentu č. 7 vojvodu Lotrinského tešil v Brandýse veľkej obľube. Dobre ovládal češtinu a rád sa stýkal s miestnymi obyvateľmi. Po svadbe spolu so Zitou prišli na brandýsky zámok, kde až do prevelenia pluku do Haliče na jar 1912 strávili niekoľko mesiacov. Ostatne, do Brandýsa sa radi vracali aj neskôr, keďže mu zámok až do roku 1918 patril.
Po smrti Františka Jozefa I. v novembri 1916 sa jej manžel stal cisárom a kráľom. Skromný a rodinne založený, no tiež aj nerozhodný cisár prevzal krajinu vo vojne. Navyše krajina sa borila v sociálnych, národnostných problémoch a decimovalo ju aj zdevastované hospodárstvo a potravinová kríza. Politicky na Karola I. vplýval jeho strýko František Ferdinand d´Este. Rovnako ako on, aj Karol I. považoval za najväčší problém uzatvorený dualizmus, ktorý umožnil maďarizáciu nemaďarských obyvateľov v Uhorsku. Najprv sa však snažil o ukončenie vojny, hoci mu jeho odporcovia vyčítajú schválenie použitia bojových plynov rakúskou armádou.
Tušil mladý cisár, že bude posledný?
Vojna bola v plnom prúde. Pred novým cisárom stála hlavná úloha – dosiahnuť mier a zabrániť hrozbe rozpadu monarchie. Z toho dôvodu sa obaja nechali korunovať za uhorského kráľa a kráľovnú, kde im srdečné prijatie uhorského obyvateľstva dodalo potrebnú odvahu. Uvažovali aj o korunovácií za českého kráľa, čomu zabránili nemeckí nacionalisti. V každom prípade mal Karol smolu. Hoci mu nechýbala dobrá vôľa, nemal rozhodnosť ani tvrdosť, ktorú doba vyžadovala.
Oporou mladému cisárovi bola manželka Zita, ktorá na mladého cisára vplývala svojimi radami. Podporovala ho pri realizácii jeho rozhodnutí, zvlášť v sociálnej oblasti. Zasadila sa za vytvorenie ministerstva pre národné zdravie a sociálnu starostlivosť. Angažovala sa predovšetkým v charitatívnych aktivitách na podporu obetiam vojny, ktorým pomáhala materiálne i finančne.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Zita sa postavenia Rakúska v spojeneckom spolku s Nemeckom obávala. Karola motivovala pokúsiť sa vyjednať separátny mier, pričom prostredníkmi mali byť cisárovniní bratia Sixtus a Xaver Bourbon-Parma. Na konci roka 1916 požiadala Zita svojho brata Sixta, slúžiaceho v belgickej armáde, aby nadviazal kontakty s Francúzskom s cieľom dohodnúť mier so štátmi Dohody.
"Tá prekliata Talianka"
Návštevu bratov Sixta a Xavera na zámku Laxenburg pri Viedni v marci 1917 sprostredkovala matka cisárovnej. Cisár Karol sa však pritom dopustil viacero chýb, keď osobný list francúzskemu prezidentovi Poincarému nechal doručiť Erdödym. V ňom sa písomne zaviazal podporovať oprávnené nároky Francúzska na vrátenie Alsaska a Lotrinska. Nemcom ponúkol kompenzáciu v Poľsku, nechal doručiť Erdödym. Zároveň súhlasil so začlenením Albánska do nanovo vytvoreného Srbska a Rusku sľúbil odstúpiť Konštantínopol. Čo boli všetko ústupky na účet Nemecka a Turecka. Jednania stroskotali na odpore Talianska, keďže v liste nespomenul požiadavky Talianska na Terst a Trient.
Sixtová aféra dala bodku za stáročnou monarchiou
Keď v apríli 1918 minister zahraničia Černín vyhlásil, že Francúzsko nemá nárok na Alsasko a Lotrinsko, francúzsky ministerský predseda Clemenceau zverejnil Karolove listy švagrovi Sixtovi Bourbonskému. Karol I. však list označil za falzifikát a poprel svoje autorstvo, čím stratil dôveru. Navyše sa o Karolovej iniciatíve dozvedel nemecký spojenec. Ulicami Viedne či Budapešti, no i nemeckými a rakúsko-uhorskými kruhmi sa šírili konšpirácie, že za všetko zlé môže „tá prekliata Talianka“, ako vtedy častovali jeho manželku Zitu.
Právo národov na sebaurčenie
Karol v rámci zabezpečenia mieru súhlasil s Wilsonovými 14 bodmi. Ten v bode desať stanovil Slobodnú možnosť autonómneho vývoja národov Rakúsko-Uhorska, Karolovi I. sa tieto Wilsonove body pozdávali ako predpoklad mieru v Európe. Stále si však autonómny vývoj národov v monarchii predstavoval so spoločným vládcom. Podľa Karola I. sa monarchia mala transformovať na spoločný domov rovnoprávnych národov pod vládou Habsburskej dynastie. Snahy Karola po vojne pokračovať v monarchistickom usporiadaní Rakúsko-Uhorska definitívne zmarila aféra. Zároveň padla aj požiadavka na jeho abdikáciu.
Vojnou vyčerpaná krajina, obyvateľstvo trpiace hladomorom a veľkou chudobou, ako aj zmarenie ofenzívy na Piave už prestávali vidieť svoju budúcnosť v “žalári národov”. Situácia viedla k upadaniu obľuby monarchie a ku kolísaniu vernosti Habsburgovcom na úrovni všetkých vrstiev spoločnosti. Práve neriešenie národnostných otázok podnietilo niektorých českých a slovenských politikov k uprednostneniu požiadavky samostatnosti pred federálnym usporiadaním monarchie. Aj ostatné národy monarchie túžili po samostatnosti a nič už nemohlo zastaviť národné sily. Masaryk, Beneš a Štefánik z exilu požadovali už vytvorenie samostatného československého štátu. K požiadavke exilových politikov sa priklonili aj nenemecké národy, ktoré sa usilovali o vznik národných štátov.
Karol abdikoval, no koruny sa nevzdal
Koncom októbra 1918 však už bolo jasné, že Trojspolok vojnu prehral. Republikánske idey a propaganda prispeli k nárastu nevraživosti voči cisárskemu páru, ktorý sa začal obávať o svoju bezpečnosť. Zita v presvedčení, že v Uhorsku je bezpečnejšia situácia, dala svoje deti dopraviť na zámok Gödöllő, obľúbeného sídla Habsburgovcov. Keď 31. októbra 1918 v Maďarsku vypukla revolúcia, bolo pre ňu prvoradé dopraviť deti späť do Viedne. Karolovi nepomohlo, že pre rakúsku časť monarchie vydal federalizačný manifest. Napokon sa 11. novembra 1918 aj napriek jej nesúhlasu vzdal nároku na výkon vlády v Rakúsku. No nezriekol sa kráľovskej koruny.
Cisárska rodina potom čo opustila Schönbrunn, sa presídlila do zámku Eckartsau na Moravskom poli, ktorý sa stal jej posledným domovom na území teraz už bývalej monarchie. Tu Karol o dva dni neskôr podpísal abdikačný protokol aj zástupcom maďarského národa.
Keď ústavodarné zhromaždenie potvrdilo republiku ako štátny útvar, Karol odmietol podpísať prehlásenie, že sa vzdáva nárokov na trón. Po vyhlásení republiky musel Rakúsko v roku 1919 opustiť a s rodinou odišiel švajčiarskeho exilu. Tým sa skončila takmer 400-ročná vláda Habsburgovcov v Podunajskej monarchii. Z Rakúska sa stala republika, Uhorsko zostalo naďalej formálne monarchiou, napriek tomu, že územie dnešnej Slovenskej republiky bolo už súčasťou Československa.
Pokusy o návrat a obnovenie monarchie
V Maďarsku sa počas roka 1919 vystriedali pri moci dva úplne protichodné režimy – boľševická Maďarská republika rád a režim maďarských nacionalistov. Značná časť obyvateľstva volala po obnove monarchie. Karol využil vzniknutú situáciu a zo svojho švajčiarskeho exilu sa za podpory manželky pokúsil vrátiť do Maďarska. O reštaurovanie monarchie sa usiloval v marci a októbri 1921. Obidva pokusy zostali bezúspešné, keďže Mikuláš Horthy odmietol Karolovi sľúbenú vernosť. Karola v marci z Maďarska odviedli naspäť do švajčiarskeho exilu dôstojníci víťazných mocností.
Druhého pokusu obnoviť monarchiu sa októbri 1921 zúčastnila osobne aj Zita. Na pláne bolo ťaženie na Budapešť. V Šoproni prijal Karol prísahu dočasnej kráľovskej vlády a 22. októbra sa s plukom Gyulu Osztenburga čítajúceho asi 3 tisíc vojakov vlakom vydali na Budapešť. Hrozil medzinárodný konflikt. Československo a Juhoslávia mobilizovali svoje armády, rumunskí vojaci sa objavili na maďarských hraniciach tiež. Po neúspechu cisársku rodinu na niekoľko dní internovali v benediktínskom opátstve Tihány pri Balatone. Cisára Karola už 8. novembra 1921 zbavili kráľovského trónu aj v Uhorsku.
Vyhnaní do exilu v Atlantiku
A nielen v Maďarsku sa riešilo, čo s nimi. Víťazné mocnosti stáli pred rozhodnutím, čo s Karolom I. urobiť. Zitu a Karla sa odviezli v novembri 1921 britskou dunajskou loď Glowworm k Čiernemu moru. Odtiaľ ich čakala cesta na portugalský ostrov Madeira, kam ex-cisársky pár odviezol britský krížnik Cardiff. Toto miesto pre svoju vzdialenosť prakticky znemožňovalo akýkoľvek ďalší reštauračný pokus.
Ich deti prišli na Madeiru až niekoľko mesiacov neskôr vo februári 1922. Nevyriešená bola otázka, kto bude ich pobyt na Madeire financovať, keď im skonfiškovali celý majetok. Najskôr bývali v hoteli Victoria vo Funchalu. Avšak po tom, čo im ukradli posledný finančný zdroj – rodinné šperky, sa presťahovali do vily Quinta do Monte. Tú im bezplatne poskytla rodina bankára Rocha Machadu. Posledný cisár Karol už Madeiru nikdy neopustil, zostávalo už niekoľko týždňov života. Na následky zápalu pľúc a chrípky zomrel 1. apríla 1922, ani nie vo veku 35. rokov. Zitu, ktorá až do konca života neodložila smútočný odev, čakala starostlivosť o deti a ochrana záujmov a nárokov jej syna na trón. Pomocnú ruku jej podal španielsky kráľ. V Madride porodila aj posledné dieťa, dcéru Alžbetu. S deťmi sa presťahovala do malej rybárskej dediny pri Bilbau, kde sa celkom oddala ich výchove a vzdelávaniu.
Zita dožila v exile v túžbe po návrate do vlasti
V roku 1929 našla rodina svoj domov na zámku Ham v Belgicku, ktorý im poskytol Marquis Jean de Croix. Zita sa ani po tom, čo jej syn Otto dosiahol plnoletosť, neprestala politicky angažovať. Udržiavala kontakty s legitimistickými kruhmi v nástupníckych krajinách. Radila synovi, korunnému princovi Ottovi, pri jednaniach o zrušení tzv. Habsburského zákona a o obnovení monarchie. Ich nádeje zmaril anšlus Rakúska v marci 1938. Na synov Otta a Félixa bol vydaný zatykač. Pred nemeckými vojskami utiekli až do Spojených štátov amerických. Zita s mladšími deťmi sa zo Štátov presťahovala do Kanady a usadila sa v Quebecu, kde sa venovala charitatívnej činnosti. Podporovala a pomáhala európskym utečencom, pričom veľmi intenzívne sledovala dianie na starom kontinente.
Hoci sa niektoré krajiny bývalej monarchie dostali do sféry stalinského vplyvu, neprestávala veriť v možnosť návratu do vlasti a v obnovu bývalého zriadenia. Trikrát mala umožnené stretnúť sa s americkým prezidentom Rooseveltom. Na jednaniach v roku 1943 hovorili o zastavení Stalinovho postupu do krajín bývalej monarchie a o ustanovení podunajskej federácie na čele s jej synom. Rovnako organizovala aj povojnovú pomoc Rakúsku.
Zita navštívila pred smrťou Rakúsko párkrát, Karol už nikdy
Po skončení vojny všetky deti odišli postupne zo Spojených štátov. Zita sa presťahovala do nového domova v Tuxedu, v štáte New York. Hoci vždy odmietala vzdať sa nárokov na trón, v roku 1961 ju zastihla správa, že sa syn, korunný princ Otto, s ohľadom na svoju rodinu vzdal trónu a vyhlásil vernosť Rakúskej republike.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Ex-cisárovná Zita sa začiatkom 60. rokov tiež vrátila do Európy, aby bola blízko svojich detí a vnúčat. Domov našla v domove seniorov sídliaceho v biskupskej rezidencie v Zizers neďaleko švajčiarskeho Churu, kde dožila svoj život. Ešte pred smrťou niekoľko ráz navštívila Rakúsko. Vďaka diplomatickej intervencii španielskeho kráľa Juana Carlosa a gestu spolkového kancelára dr. Bruna Kreiského sa jej aj bez zrieknutia nárokov na trón podarilo po šiestich desaťročiach prísť do Rakúska. Kým cisár Karol sa už nikdy, a to ani po smrti do Rakúska nevrátil, ex-cisárovná Zita tu po svojom skone v roku 1989 našla miesto svojho posledného odpočinku v cisárskej hrobke kapucínskeho kostola na Neuer Markt.
Nostalgický návrat do čias dávnominulých
Viedeň sa tak 1. apríla 1989 opäť po desaťročiach opäť tešila cisárskemu lesku. Na ostrosledovanej cisárskej rozlúčke privítala niekdajšia cisárska metropola tisíce návštevníkov – panovníkov, politikov, európskej šľachty, duchovenstva i zvedavcov. Nostalgicky spomínala na časy dávnominulé v zovretí stáročných obradov cisárskej rozlúčky. Po pohrebnej omši s hudbou Mozartovho Requiem, za tónov starej cisárskej hymny a maďarskej národnej hymny v Štefánskom dóme, nasledovala posledná cesta cisárovnej ulicami Viedne so sprievodom a divákmi až k cisárskej hrobke. Tradičný ceremoniál troch zaklopaní na dvere kapucínskeho kostola pred vstupom sprievodu do Cisárskej hrobky nevynechali ani tentoraz. Po liturgii rakvu s ostatkami cisárovnej ticho v sprievode duchovenstva a rodiny preniesli do krypty.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Foto: Wikiemdia Commons
Zdroj: internet, Youtube
