Navždy odišla legenda slovenského divadla, filmu, televízie a rozhlasu – herec Štefan Kvietik

Slovensko obletela smutná správa o úmrtí hereckej osobnosti, filmového, divadelného, televízneho i rozhlasového herca par excellence. Štefan Kvietik nás navždy opustil v piatok 21. marca 2025 vo veku 90 rokov.

Charizmatický, urastený, s nezameniteľnou farebnosťou zamatového hlasu, vyrovnaný, zdanlivo nedostupný, láskavý… Taký bol Štefan Kvietik (*10.5.1934, +21.3.2025). Patril k hereckej generácii, ktorá svojou univerzálnosťou a presvedčivosťou vytvorila pozoruhodné kultúrne hodnoty slovenského profesionálneho divadelníctva. Recenzenti vyzdvihovali a diváci oceňovali v jeho herectve „symbiózu prvkov drsnej chlapskosti, mužnej lyrickosti, výbušnej eruptívnosti i zraniteľnej senzitívnosti, vzopätého pátosu i prostej civilnosti“.

Štefan Kvietik patril tiež k velikánom slovenského filmu. Doménou tejto výraznej osobnosti boli väčšinou psychologicko-realistické postavy. Divák v jeho v stvárnení nespočetného množstva postáv vo filme, v televízii, rozhlase i na divadelných doskách. Štefan Kvietik získal množstvo ocenení. Bol štvrtým slovenským hercom, ktorý má na Filmovom chodníku slávy pred Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava v Bratislave svoju dlaždicu.

Od bieleho plášťa na dosky znamenajúce svet

Štefan Kvietik pochádzal z kraja, ktorý obohatil slovenské herectvo o výnimočných umelcov. Narodil sa v Dolných Plachtinciach 10. mája 1934. Túžil stať sa lekárom, aby napokon ako herec dlhé roky prispieval svojím umením k istej očiste duše z divadelnej scény. Absolvoval Vysokú školu múzických umení, kde neskôr i sám pedagogicky pôsobil. Jeho prvým divadelným pôsobiskom sa na dva roky stalo Armádne divadlo v Martine. Hercovo martinské pôsobenie vyvrcholilo spoluprácou s režisérom Jozefom Budským pri titulnej postave Shakespearovej tragédie Macbeth.

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ

Od septembra 1959 sa jeho divadelným domovom stalo Slovenské národné divadlo, kde pôsobil až do začiatku divadelnej sezóny v roku 1996. V činohernom súbore SND vytvoril za takmer štyri dekády osem desiatok postáv, z ktorých mnohé sa stali legendárnymi. Vďaka spolupráci s viacerými režisérmi mal príležitosť vyskúšať si rôzne herecké polohy a poetiky, čo diferencovalo a podporovalo jeho hereckú disponovanosť. Hral kráľov i junákov. Pamätáme si ho z Kráľa Leara, hier Kto sa bojí Virginie Woolfovej, Vejár či Električka zvaná túžba.

On sám vo svojich rozhovoroch často spomínal na Figara v Novom Figarovi, Stanleyho Kowalského v Električke zvanej túžba, Nicka v hre Kto sa bojí Virginie Woolfovej, Ricarda Fontanu v Zástupcovi, Dona Rodriga v Cidovi, Andreja Bolkonského vo Vojne a mieri, Joa v Saroyanovom Čase tvojho žitia, Edmunda v Kráľovi Learovi, baču Miša v Bačovej žene a iné. Všetko výrazné a herecky vďačné kreácie.

Hral kráľov i junákov

„Spočiatku primárne stvárňoval úlohy vychádzajúce z jeho vizuálneho typu. Disponoval statnou, takmer dva metre vysokou, atleticky štíhlou a pevnou postavou, hustými havraními vlasmi, ostro rezanými a súmernými črtami tváre, tmavými očami schopnými útočne uhrančivého, nástojčivo nekompromisného, ale i nežne chlapčenského pohľadu a virilným barytónom širokej intonačnej škály. Z fyzickej stránky teda napĺňal predstavy o antickej telesnej symetrickosti a do ansámblu priniesol typ stelesňujúci priebojnú, vnútorne ešte bezproblémovú mladosť. Z tohto dôvodu sa v prológu kariéry stretával najmä s rolami fatalistických zaľúbencov, ambicióznych mladíkov či romantických hrdinov,“ hovorí teatrológ Karol Mišovic z Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV.

INZERCIA / Článok pokračuje pod reklamou

„No aj v básnicky založených úlohách deklaroval, že mu je vzdialený deklamačný ornament, a zároveň naznačil, že príťažlivý zovňajšok nie je stropom jeho charakterizačných možností. Kvietikove herecké prostriedky aj v rolách romantizujúcej podstaty zrkadlili nenútenosť prejavu súčasníka. Jeho počiatočná zemitosť a mierne naturálna expresivita výrazu rýchlo vyprchávala: herec sa oslobodzoval od hrubých naturalistických náčrtov, čoraz úspešnejšie prenikajúc k intímnej psychologickej drobnokresbe a typológii postáv priebojných individualistov, krutých sudcov života či vyvrheľov spoločnosti,“ vysvetľuje teatrológ Karol Mišovic z Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV.

V Kvietikovej hereckej autenticite a schopnosti pestro kolorovať zložitú psychologickú klenbu úloh spočívali aj dôvody, prečo si Kvietikovu rodiacu sa individualitu začali všímať televízni a filmoví tvorcovia a herec sa stal jedeným z najobsadzovanejších slovenských hercov až do záveru svojej kariéry v polovici 90. rokov.

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ

V réžiách Karola L. Zachara využil najmä komediantské polohy ako Ricaredo (Učiteľ tanca, 1966), von Thurming (Strach z pekla, 1968). V inscenáciách Jozefa Budského stvárňoval postavy rozporuplných osudových mužov, ktorým vlial do duše ľudské teplo a dôraznú charakterovú drobnokresbu – Jozef Hajman (Antigona a tí druhí, 1962), Páter Piccardo Fontana (Zástupca, 1966) a Joe (Čas tvojho žitia, 1973).

Herecky mu vyhovovala aj racionálna a filozofická poetika Tibora Rakovského –Sebastián (Čo len chcete, 1962). S expresionisticky orientovaným režisérom Pavlom Hasprom spolupracoval až do svojho odchodu z divadla. Stvárňoval v jeho inscenáciách postavy založené na vnútornom dramatizme a rozporuplnosti – Edmund (Kráľ Lear, 1975), Pag (Zámka škripí, 1982) a Kurt (Play Strindberg /Tanec smrti/, 1993).

Nesmrteľná hviezda filmového neba

Nezmazateľne sa tiež zapísal do sveta filmu, televízie a rozhlasu, kde stvárnil množstvo postáv. Na striebornom plátne sa prvý raz objavil v roku 1960 vo filme Smrť sa volá Engelchen podľa knihy Ladislava Mňačka. Onedlho to bola komédia Skalní v ofsajde. Prvú výraznú filmovú rolu dostal v roku 1962 vo filme Petra Solana Boxer a smrť. V tomto filme stvárnil bravúrne postavu väzňa Komínka v koncentračnom tábore, za ktorú získal Štefan Kvietik aj medzinárodné uznanie. Na 7. medzinárodnom filmovom festivale v San Franciscu mu udelili v roku 1963 osobitnú cenu Carla Foremana.

Svoje herecké umenie predviedol Štefan Kvietik aj vo filmoch Tisícročná včela, Červené víno, Medená veža, Skrytý prameň či Matka. Zahral si aj menšiu rolu, no napriek tomu výraznú vo filme Juraja Jakubiska Sedím na konári a je mi dobre. Svoj herecký talent naplno predviedol aj vo filme Medená veža v postave Pirina, v snímke Červené víno v réžii Andreja Lettricha či z Jakubiskovej filmovej epopeji Tisícročná včela. V nej sa bravúrne sa zhostil postavy Sama Pichandu. Kritika ocenila Kvietika za úlohu v televíznom filme Martina Ťapáka s názvom Matka.

Za svoje herecké umenie získal mnoho ocenení (o. i. v roku 2004 štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja kultúry a umenia, v roku 2014 Európsku cenu Trebbia za celoživotné dielo či v roku 2019 Cenu prezidenta Medzinárodného filmového festivalu Art Film Fest, udeľovanú za rozvoj filmového umenia v domácom i medzinárodnom kontexte.

Pripravujú večer pocty

Posledná rozlúčka s pánom Štefanom Kvietikom sa uskutoční v Katedrále sv. Martina na Rudnayovom námestí v Bratislave vo štvrtok 3. apríla 2025 o 14.30 hod.

V Slovenskom národnom divadle si pamiatku umelca uctia na podujatí Hommage à Štefan Kvietik v máji, v mesiaci, keď si pripomenieme jeho, žiaľ, už nedožité 91. narodeniny. „Výnimočnosť Štefana Kvietika si pripomenieme archívnym záznamom televíznej inscenácie drámy Jeana-Paula Sartra Muchy z roku 1967 v réžii Jozefa Palku. Okrem Kvietika v nej účinkujú aj ďalšie legendy slovenského herectva – Eva Poláková, Mária Prechovská, Viliam Záborský, Vlado Müller, Martin Gregor a iní,“ dodáva Karol Mišovic. Štefanovi Kvietikovi venujú v Slovenskom národnom divadle predstavenie Vojna a mier 3. mája. Okrem desiatky ďalších exceloval v tomto titule na scéne Činohry SND ako nezabudnuteľný Andrej Bolkonskij.