Opäť máme pre vás tip na zaujímavú výstavu. Je ňou výstava Štefan Kubík: Sochy – kresby. Pripomína si akad. sochára Štefana Kubíka pri príležitosti jeho minuloročných nedožitých 80. narodenín. Kubíkove skulptúry sú metaforami času a osudu, tematizujú zápas dobra so zlom, pobádajú diváka k večným otázkam života a smrti. Navštíviť ju môžete počas celého októbra. Sprístupnená bude do 2. novembra 2022 v Dome umenia Piešťany.
Dom umenia v Piešťanoch je obľúbeným chrámom kultúry. Okrem koncertov hostí aj výstavy. V rámci 24. ročníka Piešťanského rendezvous si v jeho priestoroch môžete prezrieť profilovú výstavu Štefan Kubík: Sochy – kresby. Zo Spišskej Novej Vsi a Krásnohorského Podhradia prišla do Piešťan, aby si ňou pripomenuli minuloročné nedožité 80. narodeniny akad. sochára Štefana Kubíka. Kurátorka Ľuba Belohradská s architektom výstavy Adamom Gajdošom prináša prierez umelcovej tvorby s akcentom na sochu v dialógu s kresbami a skicami. Autorova tvorba sa vyznačuje témami zápasu dobra so zlom, rieši otázky času, osudu, života i smrti. Tie často v metaforách vyjadruje svojbytným spôsobom spracovania materiálu – dreva, majstrovským ovládaním priestoru a tvaru. Ťažisko výstavy tvorí kresba a komorná sochárska tvorba z pozostalosti autora. Súčasťou výstavy, ktorú sprístupnili 4. októbra 2022, sú unikátne modelettá – sošky malých rozmerov so skrytou monumentalitou.
Aj do jeho tvorby zasiahli normalizačné zmeny
Hoci je akad. soch. Štefan Kubík (1941 – 2006) príslušníkom generácie sochárov ročníka 1941, svoju umeleckú dráhu výtvarníka odštartoval až v roku 1971 ako absolvent Vysokej školy výtvarných umení. V dôsledku politických premien, ktoré vo vtedajšom Československu nastali ako následok vojenskej intervencie sovietskeho bloku v auguste 1968, zasiahli zmeny aj oblasť umenia. „V experimentálnom a relatívne liberálnom ovzduší polovice 60. rokov sa v slovenskom sochárstve etablovala výrazná skupina umelcov, ktorí preferovali tvorbu drevených skulptúr. Postupne sa zbavovali rezbárskeho prístupu a svoje sochárske postupy obohacovali o priestorové skladby, spracované elektrickou ručnou pílou, prípadne drevo opaľovali plameňom, aby dosiahli účinok ,zraňovanej´ hmoty. Okrem uvedených formálnych experimentov sa priebežne uplatňovala aj línia ,opatrného modernizmu´, ktorá nadobudla prevahu pod tlakom normalizačnej cenzúry po roku 1972,“ približuje obdobie štartu umeleckej kariéry Štefana Kubíka kurátorka výstavy Ľuba Belohradská.
Štefan Kubík pozýval k vyššiemu bytiu drevo, no venoval sa aj kresbe
Štefan Kubík sa rozhodol svoje sochárske predstavy uskutočňovať v materiáli dreva. Ako približuje kurátorka jeho tvorbu: „Štefan Kubík tvoril jednak kompozície do interiérových priestorov, jednak komorné sochy. Aj on v priebehu siedmej a ôsmej dekády zažil zužujúci tlak na tvorcov a ich umelecké myslenie. Nie je náhoda, že práve príslušníci ročníka 1941 boli medzi prvými, čo sa odvážne rozhodli individualizovať svoj umelecký program. Učinili tak paralelne v médiu kresby a sochy, keď dali dôraz na vyjadrenie existenciálnych stavov jednotlivca. Pre umelca sa stalo médium kresby od záveru osemdesiatych rokov až po predčasný skon 2006 natoľko dôležité, že prostredníctvom kresby prežíval ,paralelný život´ formou obrazových denníkov. S rovnakou energiou kreslil veľkoformátové kresby do skicárov, ktoré môžeme vnímať ako projekty budúcich sôch. Je tu aj množstvo kresieb, ktoré sú autonómne v zmysle, že sú definitívnym vyjadrením umelcových pocitov a predstáv a neviažu sa na funkciu prípravnej kresby ku soche.“
Metafory času i večnej témy zápasu dobra so zlom – také sú diela Štefana Kubíka
Ako sa zmenila sochárska tvorba Štefana Kubíka po roku 1990? Neskôr sa uberal po ceste obohatenia tvarovej morfológie sochy. „Neviazal sa už na determinujúci tvar kmeňa stromu. Rozhodol sa voľne komponovať aj montovať jednotlivé prvky skulptúry, často aj s použitím železného spájajúceho článku. Často využil tvar stély, alebo ,kaplnky´, pričom diskrétne použil aj znaky, ktoré navádzali na dešifrovanie odkazu sochy. Zvláštnosťou umelcovho dedičstva, ktoré po sebe zanechal, je veľké množstvo maloformátových komorných sošiek a sôch v rozmedzí od 15 cm do 50 cm. Presnosťou materiálovej zostavy a kompozičným riešením až po najminucióznejšie detaily ich možno považovať za bozzettá k budúcim sochám. Zjednodušene povedané – bozzettá sa nám javia ako ikonostasy neznámeho náboženstva. Majú konštantnú kompozičnú skladbu: podnož, ťažiskový znakovo – nepredmetný ,výjav´ a ukončujúci ,nástavec´. Kubíkove skulptúry sú metaforami času a osudu, tematizujú zápas dobra so zlom, pobádajú diváka ku otázkam života a smrti,“ dodáva kurátorka.
Zdroj: Slovenská filharmónia
Foto: archív rodiny, SF
Redakciu informovala a fotografie poskytla Martina Tolstova, tlačová tajomníčka SF
*** aktualizácia 2022-10-15 (mk) ***
