Medzi výročiami, ktoré si pripomíname v roku 2025, nájdeme aj 270. výročie narodenia autora prvého slovenského románu. Obrodenecký spisovateľ, autor satír a epigramov, katolícky kňaz Jozef Ignác Bajza býval zložitou osobnosťou slovenského osvietenstva. Pre svoju literárnu činnosť sa dostal pod drobnohľad cenzorov i do niekoľkých sporov.
Jozef Ignác Bajza (*5.3.1755 Predmier, †1.12.1836 Prešporok, dnes Bratislava) patril k stúpencom osvietenských snáh cisára Jozefa II. Schvaľoval jeho radikálne reformy a bol aj ostrým kritikom feudalizmu. Za svoju literárnu činnosť mal konflikty s cirkevnou a svetskou mocou. Je zaujímavé, že väčšinu svojich príjmov obetoval vydaniu svojich kníh. Hoci napísal viacero prác, jeho hlavnými dielami sú René mládenca príhody a skúsenosti a kniha epigramov Slovenské dvojnásobné epigrammata.
V sporoch o kodifikáciu
Jozef Ignác Bajza sa neúspešne pokúsil kodifikovať spisovnú slovenčinu ešte pred Antonom Bernolákom. S Antonom Bernolákom a Jurajom Fándlym viedol spor o prvenstvo v uvádzaní slovenčiny do literatúry. Keďže Jozef Ignác Bajza nevytvoril ucelenú sústavu spisovného jazyka a pravopisu nemohol byť jeho pokus základom spisovnej slovenčiny. Jeho spor s Bernolákom a Fándlym sa však netýkal iba jazykových sporov. Pod pseudonymom vydal proti Fándlymu spis, v ktorom vystúpil proti Fándlyho Dúvernej zmlúve, napísanej v bernolákovskom spisovnom jazyku, a napadol osobu autora, jeho jazyk i pravopis a pričinil sa aj o jeho uväznenie. S bernolákovcami si to vybavoval aj vo svojich epigramoch.
Začínal najskôr ako básnik
Autor prvého slovenského románu sa najskôr chcel presadiť ako básnik. Jeho kniha Rozličních veršuv knižka prvňá, ktorá vyšla v roku 1782, zostala, žiaľ, iba v rukopise. Keďže sa Jozef Ignác Bajza ukázal ako radikálny osvietenec aj v cirkevných veciach, bratislavský cenzor ju odmietol dať vytlačiť. Rukopis obsahuje 300 epigramov venovaných úvahám o šťastí, láske, cnosti a priateľstve. Jej obsah tvorí aj tretina prekladov epigramov anglického satirika J. Owena. Rukopis tejto nevydanej knihy použil v roku 1794 ako základ svojho literárneho diela Slovenské dvojnásobné epigramata. Svojou snahou o časomerný verš patrí Jozef Ignác Bajza k priekopníkom klasicistických tendencií vo vývine našej poézie a podnetne zasiahol do vývinu slovenskej poézie na prelome 18. a 19. storočia.
Román v slovenčine s titulom “prvý”
Nezmazateľne sa Jozef Ignác Bajza zapísal na poli románopisectva. Bajzov román René mláďenca príhodi a skúsenosťi, ktorým vstúpil do sveta literatúry, má v slovenskej literatúre osobitné miesto nielen z jazykovej stránky, ale aj ako literárny druh. Jeho román bol dlho ojedinelý, keďže pred ním a ani dlho po ňom naši spisovatelia tento druh netvorili. Vzorom pri ňom boli Bajzovi dobrodružné romány 18. storočia. Patrí k nim napríklad známy Fénélonov francúzsky román Príbehy Telemachove.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Čitateľom ponúkol dvojdielny román s exotickou tematikou a mravne didaktickým zameraním a dobrodružnými prvkami. Bajza v ňom opisuje cesty a zážitky Reného a jeho učiteľa Van Stiphouta po Turecku, Egypte a Taliansku, ktorí cez Viedeň prichádzajú na Slovensko. Román napísal v slovenčine, ktorú si sám vytvoril a ktorej sa po celý život pridŕžal. Toto dielo je významné tým, že sa hrdí titulom – prvý román napísaný v slovenčine.
V prvej časti nadväzuje na Fénelonove Telemachove dobrodružstvá a pozýva čitateľa na dobrodružnú púť Orientom. V druhom diele René cestuje po území dnešného Slovenska. Autor jeho tvorbu poňal pod vplyvom osvietenských názorov. Ako vášnivý propagátor osvieteneckých názorov a reforiem Jozefa II. v tomto diele podporoval aj zrušenie žobravých reholí a nápravu cirkevného života s víziou podobnou reformácii Martina Luthera týkajúcej sa najmä otázky odpustkov. Súčasne kritizuje klérus a podporuje zámer zbaviť sa zvyškov nevoľníctva. Jeho román, zvlášť druhá časť koncipovaná ako cesta Reného po území dnešného Slovenska, je aj kritikou feudalizmu a spôsobu života svojich súčasníkov s modrou krvou. Súčasne sa venuje islamu, zvykom a fauny Orientu.
Odmietnuté cenzormi
Jozef Ignác Bajza odsúdil prax cenzorov, ktorí znemožnili vydanie jeho knihy. Rukopis sa stratil, známe sú z neho len nie úplne vytlačené exempláre. V tomto dieli je autor reálnejší a cítiť z neho, že sa pohybuje na domácej pôde. Jeho rozprávanie je živé, pravdivé.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Osvietenskou módou bolo písať epigramy, a tejto módnej vlne podľahol aj Jozef Ignác Bajza. Bajzova schopnosť vidieť chyby a nedostatky sa plne uplatnila v diele Slovenské dvojnásobné epigrammata z roku 1794. Rozdelil ich na jednako-konco-hlasné, t.j. prízvučné, rýmované a zvuko-mírne , t.j. časomerné. Na rozdiel od románu je tu jeho sociálna satira veľmi krotká. Vo väčšine epigramov sa obmedzuje iba na pranierovanie ľudských slabostí a nedostatkov. Satirou stíha pyšného, lakomca, závistlivých a pokrytca. Koho nešetril, tak bernolákovcov a ich jazykové a kultúrne snahy, keďže on “první ke knihám slováckým led lamal”. Kniha obsahuje aj epigramy proti francúzskej revolúcii, čo preukazuje, že Jozef Ignác Bajza napokon zišiel z pokrokových pozícií. V tejto zbierke dokazoval, že slovenčina je vhodná aj na básnickú tvorbu.
Od literatúry ku kapitule
Knihou pôvodných i preložených satiristickych poviedok „Veselé účinki, a rečení, které k stráveňu trúchľivích hoďín zebral a vídal“ z roku 1795 ukončil Jozef Ignác Bajza svoju svetskú tvorbu. Neskôr sa zameral iba na cirkevnú literatúru. V rokoch 1789 – 1796 to boli vlastné kázne, ktoré vydal v piatich zväzkoch Kresťánské katolícké náboženstvo a v rokoch 1813 a 1820 vydal Prikladi ze svatého Písma. Zvyšok života pôsobil ako kanonik Prešporskej (Bratislavskej) kapituly pri Dóme svätého Martina v Bratislave, v krypte ktorého je aj pochovaný. Pri návšteve katedrálneho chrámu v kaplnke sv. Anny sa nachádza aj jeho epitaf od vynikajúceho bratislavského sochára Alojza Rigeleho.
Zdroj: Dejiny slovenského jazyka
*** Posledná aktualizácia: re-upload fotografií: 2025-12-18 (teva/support)
