Rita Kindlerová patrí u našich západných susedov k najrešpektovanejším prekladateľom z/do ukrajinčiny. Preložila diela významných ukrajinských literátov ako napríklad Jurij Vynnyčuk, Oksana Zabužko, či práce arcibiskupa Svjatoslava Ševčuka alebo výtvarníčky Oksany Bully. Za svoju činnosť získala ukrajinsku medzinárodnú literárnu cenu Hryhorija Skovoroda „Záhrada božských piesni“ za rok 2012. Rita Kindlerová je intelektuálka, publicistka a žena s rôznymi záujmami i členka Výboru pre medzinárodnú literárnu a umeleckú Prize Panteleimon Kuliš. Ostatne, len nedávno preložila ukrajinský bestseller „Stopy na ceste“. Viac prezradila pre náš portál Barbore Hajnej (Duškovej).
Hoci pred časom mala uznávaná prekladateľka Rita Kindlerová problém sa prekladateľstvom uživiť, v poslednom viac ako trištvrte roku je jej profesia veľmi žiadaná. Jej poslednou preloženou knižkou je ukrajinský bestseller „Stopy na ceste“ výsadkára Valerija Markusa. Doposiaľ ho už preložili do 10 jazykov a vďaka nakladateľstvu Familium vyšiel na jeseň 2023 taktiež v Českej republike. Ukrajinistka Rita Kindlerová sa o ňom vyjadrila ako o „jednom z najlepších príbehov o ľudskosti a ceste človeka k sebapoznaniu i poznaniu svojho miesta na svete“. Pre Českú televíziu pripravila dabing niekoľkých dielov ukrajinského seriálu „Mama“ či celovečerný film „Dzidzio pašerák“. Nielen o profesii prekladateľa, ukrajinčine, vojne na Ukrajine, ale aj na ďalšie témy, sa porozprávala s Ritou Kindlerovou Barbora Hajná (Dušková).
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Čo Vás priviedlo k tejto profesii a prečo ste si zvolila práve tento jazyk?
Kedysi som chcela študovať byzantológiu, resp. byzantské umenie, ale tento odbor neotvorili, tak som si vybrala nástupcu Byzancie – Grécko a Kyjevskú Rus (teda dnešnú Ukrajinu). Od detstva som sa pohybovala v prostredí, kde hrala veľkú úlohu stará hudba vrátane východokresťanskej duchovnej hudby. K priateľom našej rodiny patrili napríklad gréckokatolícki duchovní. V USA sme sa veľmi „kamarátili“ práve s gréckokatolíkmi (= byzantskými katolíkmi, Byzantine Catholics) a potomkami tých, ktorí boli „Rusíni či Ukrajinci“. Asi najväčší vplyv na to, že som šla študovať rovno ukrajinčinu, mal práve pobyt v USA. (úsmev) A nejako prirodzene som od umenia prešla k súčasnej literatúre a už počas štúdií som začala prekladať.
Rita Kindlerová: "Vojna začala už v roku 2014 anexiou Krymu a následnou okupáciou, a vojnou na východe Ukrajiny. Od prvého dňa tejto novej fázy vojny som sa v podstate nepohla od počítača a telefónu."
Je práca prekladateľky zložitá? Aký je Váš bežný pracovný deň?
To nejde takto zovšeobecniť. Záleží na tom, ako zložitý, dlhý či štruktúrovaný text prekladu je. Niekedy ma vec pohltí a vo voľnom čase nerobím nič iné, inokedy si prácu plánujem podľa obsahu. Ale všetko závisí na tom, či mám na prekladanie vôbec čas. V lete strašne nerada prekladám, som závislá na prírode. A ako sa predlžujú dni, chcem tráviť voľný čas v prírode alebo aspoň na záhrade. Strašne rada prerezávám stromy alebo plejem – úžasne si tým prečistím hlavu. Ale najlepšie sú pešie výlety a prechádzky. Vlani si ešte vzali psa (inak máme s mužom niekoľko mačičiek), ktorého niekto bil a týral, takže je nutné sa veľmi venovať i jemu.
Čo bolo Vaším prvým prekladateľským dielom z ukrajinčiny do češtiny?
Myslím, že prvý preklad z ukrajinčiny nebol paradoxne do češtiny, ale do novogréčtiny, nejaká dlhá báseň. Mali sme báječného lektora, ktorého ukrajinská poézia veľmi zaujímala, tak som mu pár kúskov preložila. A knižným prekladom bola „škandalózna“ novela Polní výzkum ukrajinského sexu Oksany Zabužko (2001).
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Aké aktivity v oblasti prekladov do alebo z ukrajinčiny, prípadne ďalšie aktivity spojené s Ukrajinou alebo Ukrajincami ste robila po začiatku vojny vo februári minulého roka?
Vojna začala už v roku 2014 anexiou Krymu a následnou okupáciou, a vojnou na východe Ukrajiny. Od prvého dňa tejto novej fázy vojny som sa v podstate nepohla od počítača a telefónu. Prekladala som a tlmočila ako divá, písala, opravovala chyby (celková neznalosť ukrajinských reálií, dejín, chybné prepisy mien, názvov, inštitúcií…), bola v kontakte so svojimi kamarátmi, priateľmi, známymi na Ukrajine – mala som nervy „nadranc“, keď som len pomyslela na to, ako musia moji blízki kamaráti do pivníc, nemôžu sa vyspať, nemôžu robiť skoro nič. Ich starí rodičia a prarodičia tam ani odísť nemôžu, pretože na to proste fyzicky nestačia. Iní sa vrhali do domobrany, niektorí sú dodnes na fronte, o niektorých sa ku mne nedostali žiadne správy… Trochu som „dobrovoľničila“ v příbramskom asistenčnom centre pre utečencov, zariaďovala a zháňala ubytovanie, prácu a ďalšie záležitosti pre známych a známych mojich priateľov (s mužom sme si k sebe vzali 3 mladé Ukrajinky). Prekladala som novinové články, rozhovory s ukrajinskými politikmi a umelcami, seriály a filmy, programy na rôzne kultúrne a spoločenské akcie, zmluvy, zdravotné dokumentácie, diplomy, lekárske správy…. Pokiaľ to šlo, zúčastňovala som sa rôznych diskusií a stretnutí, písala rôzne články, texty… a hlavne všetkým dookola odpovedala na najrôznejšie otázky, obavy, vyvracala vžité nezmysly a pod.
Rita Kindlerová: "Pre mňa sú Stopy na cestě jeden z najlepších príbehov o ľudskosti a ceste človeka k poznaniu seba samého a svojho miesta na svete!"
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Máte z tohto obdobia nejaké zaujímavé skúsenosti (postoje, chovanie, výroky Ukrajincov, Čechov, českých úradov…)? Je niečo, čo vás potešilo, prekvapilo alebo zasiahlo?
To by sa sem ale vôbec nezmestilo. Veľmi mi vadilo, že sa mnoho ľudí a tiež inštitúcií chovalo dosť „hystericky“. V našom meste ešte nebol ani jeden utečenec či odídenec. Nikto nevedel, akí ľudia prídu, aké budú mať potreby, ale napriek tomu sa všetko dosť vyhrocovalo. Na druhú stranu ma veľmi príjemne prekvapila tá snaha a reakcia obyvateľov ČR, ktorí sa vrhli pomôcť s toľkým nasadením. Myslím, že sa Česi naozaj prekonali. I vláda a úrady, myslím si, robili maximum; všade boli ľudia s veľkým pochopením a snahou vyhovieť všetkým bez rozdielu. Môžem porovnávať tento tav so stavom v iných krajinách. Myslím, že si ČR v tomto viedla a stále vedie naozaj profesionálne a mnohom lepšie než iné štáty. A je dôležité, že si Česi „vyskúšali“, čo obnáša pomoc ľuďom v núdzi z tváre do tváre. Dúfam, že i Ukrajinci, resp. Ukrajinky, ktorí k nám prišli, si odnesú skúsenosti, ktoré ich trochu vyvedú z niekedy veľmi naivných predstáv o bezstarostnom a luxusnom živote „na západe“… A pomoc ukrajinskej armáde zo strany bežných občanov je neuveriteľná! Stále mi ľudia píšu, kam poslať peniaze a pomoc priamo ukrajinskej armáde. To ma uisťuje v tom, že si obyvatelia ČR celkom jasne uvedomujú, čo nám môže hroziť a čoho všetkého je súčasné Rusko schopné.
Aké máte vo všeobecnosti skúsenosti s Ukrajincami a Ukrajinkami? Líšia sa niečím od Čechov?
Obyvatelia každého štátu sa líšia od ostatných. To je úplne normálne. Európska rozmanitosť je báječná vec! S Ukrajinci máme napríklad veľmi podobný zmysel pre humor, vďakabohu za to. Alebo takú tu túžbu po „pohode“. Ale je dobré vedieť, že Ukrajina je najväčšia európska krajina. Rada ľuďom odporúčam, aby si položili mapu Českej republiky na mapu Ukrajiny. Zistíte, že ČR je vlastne taký Kyjev a okolie. A vezmite si už len to, ako sa od seba líšia obyvatelia samotnej Českej republiky – Severná a Južná Morava, Južné Čechy, Vysočina, Stredné Čechy, Chodsko… A pokúste si spraviť takéto rozdelenie i na Ukrajine. Tých rozdielov medzi samotnými Ukrajincami je ale mnohonásobne viacej. Oni sa len poznávajú a často je to pre nich samotných veľmi bolestivé. Ja sa o rozdieloch bavím veľmi rada, pretože keď sa o nich ľudia rozprávajú a nájdu medzi nimi niečo spoločné, pôsobí to vždy ako maják v mori, a ten je pre všetkých. A to je dôležité. Na tom sa dá stavať a obohacovať sa tým „nerovnakým“ a zároveň uznávať, že je nutné akceptovať to, ako sa v danej krajine žije. Keď sa o rozdieloch mlčí, potom to vedie k obojstrannej frustrácii. Ukrajincom je potrebné neustále niektoré veci vysvetľovať.
Prečo?
Poviem vám príklad z našej ulici, kde sa nachádza robotnícka ubytovňa, kde sú teraz ubytovaní Ukrajinci. Zakaždým, keď sa tam objavia noví obyvatelia, nastávajú rôzne komplikácie, pretože sú na naše pomery hluční a nedodržiavajú nočný pokoj a pod. Miestni ale očakávajú, že to novopríchodzí pochopia nejako sami, ale Ukrajinci sa často stretávajú len so „svojimi“ a o našom živote (aspoň spočiatku) toho veľa nevedia. Takže je nutné im neustále všetko vysvetľovať, hovoriť a byť trpezliví. Až na výnimky sa dá o mnohom dohodnúť. Ukrajinci mi často pripomínajú deti. Z vlastnej krajiny sú zvyknutí nedôverovať inštitúciám, často očakávajú nejaký „podraz“, a tak sa vlastne a priori chovajú, podľa nás „útočne“ či „arogantne“. Jednoducho nevedia, že to u nás ide aj bez stresov, že ľudia majú rovnaké práva, ktoré sú vymáhateľné a že nie je nutné obchádzať všeobecne platné pravidlá či dokonca zákony. Tak za nimi chodím ja a opakujem a opakujem, ako to „tu chodí“.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Nechajú si to vysvetliť alebo sa niekedy vyhrotila situácia?
Áno, niekedy dôjde i na políciu, sťažnosti, konflikty. Ale je naozaj nutné sa o všetkom baviť, hovoriť, popisovať, problémy verbalizovať a vysvetľovať. Možno to nie je pre každého, mňa to tiež unavuje a zdržuje, ale myslím si, že inak by sa mohla situácie veľmi vyhrotiť, a to, myslím si, nie je nutné. Ale to nehovorím o svojich ukrajinských kamarátoch, ktorí sú naozaj bezchybní, nepokazia žiadnu srandu a sú veľmi nápomocní. Je pravda, že majú taktiež naozaj skvelý zmysel pre humor a môžeme sa jeden na druhého spoľahnúť, čo je pre mňa asi to najdôležitejšie.
Vašou, nateraz poslednou, preloženou knihou sú „Stopy na cestě“. Ako by ste ju stručne opísala?
Autorom ukrajinského bestselleru Stopy na cestě je Valerij Markus, veterán začiatku ruského vpádu na Ukrajinu a teraz opäť vojak, tentokrát pôsobiaci vo velení elitného útvaru. Knihu som prekladala spolu s Evou Reutovou, s ktorou sme študovali a taktiež na Ukrajinu cestovali. Nesmierne silná, osobná, a zároveň i vtipná kniha, určite ju v kníhkupectvách neprehliadnite! Obsah knižky by som prirovnala k novodobým dejinám Ukrajiny. Dýcha z nej taký ten marazmus, ten post sovietsky priestor neskutočne spojený s Ruskom. Rusko do neho permanentne vstupuje, a to mediálne, biznisovo, kriminálne a podobne. Hlavný hrdina v priebehu deja vstúpi do vojenského výcvikového centra, kde je to tým strašlivo presiaknuté, skorumpované, kde nič nefunguje… a do toho príde vojna. Tieto pomery sa zrazu začnú meniť, čo už kniha zachycuje, i keď je o roku 2014, kedy rusko-ukrajinský konflikt započal. Sám autor prešiel všetkými významnými bitkami, teda má priamu skúsenosť. Navzdory tomu nie je dej knižky krvavý, čo je na nej neuveriteľné.
Poznáte sa s Valerijom Markusom osobne?
Osobne sa nepoznáme, pretože je od marca 2022 opäť v armáde a velí jednému veľmi elitnému útvaru, ktorý osobne pomáhal vytvárať. Takže sme sa videli iba online.
V čom Vás osobne kniha oslovila?
Ako píše sám autor, chcel, aby kniha „bola pre všetkých“, a to sa mu podľa mňa podarilo. A keď je niečo pre všetkých, tak je to i pre mňa. (úsmev) Ale vážne – pre mňa je to jeden z najlepších príbehov o ľudskosti a ceste človeka k poznaniu seba samého a svojho miesta na svete. A potom je tu Markusov humor a nadhľad – to viem oceniť.
Ďakujem za rozhovor.
Ďakujem.
Knihu zakúpite aj v kníhkupectvách Martinus.
Zhovárala sa Barbora Hajná (Dušková). Do slovenčiny rozhovor preložila Silvia Mária Petrovits.
Foto: Rita Bernovská, archív Rity Kindlerovej
