
V tomto roku si pripomíname 160. výročie, kedy sa rakúsky arcivojvoda známy ako Maximilián Mexický stal druhým cisárom v strhujúcich dejinách Mexika. Aká bola jeho osobnosť i vláda?
Hoci sa narodil ako rakúsky arcivojvoda, stal sa cisárom Mexika. Bol politický rozhľadený, vzdelaný aj scestovaný. Maximilián Mexický takmer dosiahol na rakúsku korunu, mohol sa stať gréckym i poľským kráľom. Zásluhou francúzskeho cisára Napoleona III. sa pred 160 rokmi stal druhým mexickým cisárom v dejinách. Chcel byť panovníkom reforiem. Pre svoju liberálnu politiku si znepriatelil mnohých spojencov. Jeho vláda vyvrcholila v roku 1867 osobnou drámou Maximiliána i hŕstky jeho verných.

Druhorodený syn Františka Karla a Žofie Bavorskej – Ferdinand Maximilián Jozef (*1832, +1867) – bol mužom ambícií. A to ako politických, vojenských, dynastických, tak aj cestovateľských. Rakúsky arcivojvoda Maximilián získal vynikajúce vzdelanie i prísnu vojenskú formáciu. Ovládal desať jazykov, okrem nemčiny a maďarčiny aj francúzštinu, taliančinu, angličtinu, poľštinu a češtinu. Neskôr k ním pripojil aj španielčinu či aztécky jazyk nahuatl, pretože chcel, aby jeho nariadeniam porozumeli aj bežní obyvatelia. Maximilián Habsburský bol veľmi nadaný tiež umelecky. Poézia a maľba boli jednou z jeho záľub, a rovnako aj štúdium histórie. Hoci jeho úlohou bolo napĺňať záujmy Rakúskej ríše, on chcel viac.
Chcel vládnuť, nie poslúchať
Keď jeho brata, cisára Františka Jozefa I. na čas ochromil pokus o atentát spáchaný uhorským nacionalistom Jánosom Libényim, vycítil budúci mexický cisár príležitosť získať si rakúsky trón. A práve to otriaslo dôverou cisára voči mladšiemu bratovi.
Votívny kostol na znak vďaky
Cisár František Jozef I. rád chodieval na pravidelné prechádzky Viedňou. Počas jednej z nich, keď vedno s grófom Maximiliánom Karlom Lamoralom O’Donnellom von Tyrconnellom, kráčal po jednej z vonkajších bášt cisárskeho mesta, zaútočil na mladého cisára 21-ročný uhorský nacionalista János Libényi. Monarchu zozadu bodol dlhým nožom do goliera, ktorého zlatá výšivka, našťastie, úder odrazila a zachránila cisárovi život. Krvácajúcemu panovníkovi na pomoc prišiel doktor Joseph Ettenreich a gróf O’Donnell útočníka spacifikoval a pevne ho držal až kým ho policajné zložky nezadržali.

Rakúsky arcivojvoda Maximilián vyzval komunity v celej ríši, aby darovali financie na nový kostol. Ten chceli vystavať na mieste útoku. Kostol mal byť votívnym darom na záchranu Františka Jozefa a “pamätníkom vlastenectva a oddanosti ľudu cisárskemu domu”.

Z rozprávkového Miramare sa Maximilián Mexický vydával za dobrodružstvami
Maximiliána po svadbe s belgickou princeznou Charlottou menoval cisár František Jozef za guvernéra Lombardsko-Benátska so sídlom v Miláne. Hoci sa u miestneho obyvateľstve tešil obľube, dostal sa do politických rozporov s ústrednou vládou vo Viedni. Jeho politické aktivity ako gubernátora boli pokrokovejšie a liberálnejšie ako intencie vlády rakúskeho cisára Františka Jozefa I.. Maximilián ako vrchný veliteľ námorníctva toto zreformoval a vydal sa na viaceré vedecko-dobrodružné expedície. Súčasne podnikol i cestu okolo sveta. Po bitke pri Solferine monarchia stratila Lombardsko a neskorší cisár Maximilián Mexický sa stal „nezamestnaným“ obyvateľom romantického zámku Miramare. Ambicióznemu Maxovi a jeho manželke, belgickej princeznej Charlotte, prichádzali ponuky poľského, gréckeho aj mexického trónu.

Svoje „áno“ vyjadrili ponuke cisára Napoleona III. a Maximilián a Charlotta sa vzápätí oddali snom o obnove veľkej habsburskej ríše v Amerike. Na Miramare privítali 3. 10. 1863 delegáciu mexickej exilovej aristokracie a počas stretnutia Maximilián oficiálne akceptoval ich ponuku mexickej koruny.

Dobrovoľníci i kolonisti z krajín Rakúskej ríše
Nasledujúce obdobie poznačili nielen prípravy na ďalekú cestu, korunováciu, ale aj rokovania s cisárom Františkom Jozefom I. o vzdanie sa nástupnického práva na rakúsky trón. Napokon s touto požiadavkou Maximilián, hoci nerád, súhlasil. František Jozef I. mu umožnil naverbovať si dobrovoľnícky zbor zložený prevažne z Chorvátov, Maďarov, obyvateľov z rakúskych dedičných krajín či krajín Svätováclavskej koruny. Aj medzi dvorskými hodnostármi či služobníctvom bolo pestré zastúpenie národností Rakúskej ríše. Charlottin otec, belgický kráľ Leopold I., nastávajúcemu cisárovi Mexika poskytol tiež mužov do dobrovoľníckeho zboru.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Sen o ríši bez konca
Napoleon IIII. spolu s exilovou mexickou aristokraciou zorganizovali na zámku Miramare v Terste v roku 1863 oficiálne stretnutie budúceho cisára s delegáciou mexickej šľachty. Tá mu ponúkla korunu, ktorú prijal. Do Mexika vyslal pobočníka – zlegitimizovaného potomka významného mexického rodu Suárez de Peredo, Juana grófa del Valle (*1807, +1869), ktorý mal podrobne preskúmať Maximiliánovu novú vlasť a jej sociálne, politické, hospodárske i kultúrne pomery.

Pred plavbou do Mexika sa nový cisársky pár vybral do Ríma pre pápežské požehnanie. Maximilián bol presvedčený o záujme mexického obyvateľstva o jeho osobu ako cisára, a tak aj svoju návštevu Vatikánu poňal. Mal to byť akt potvrdzujúci nedobyvačné ovládnutie Mexika. Do novej vlasti sa spolu s úzkym kruhom dvoranov vydal na fregate Novarra, na ktorej podnikal Maximilián ešte ako vrchný veliteľ námorníctva svoje cestovateľské výpravy. Doprevádzali ich ďalšie lode, na palube ktorých boli dobrovoľníci či dvorské služobníctvo. Spolu vyplávali z tertského prístavu 14. apríla 1864.

V mexickom Veracrúzu sa vylodili 29. mája 1864. Prv než dorazil do Mexico City a nechal sa korunovať, zorganizovali mnohými spochybňovaný plebiscit. Ten sa konal iba medzi obyvateľmi hlavného mesta. A to sa už písala druhá júnová dekáda 1864. Následne ho v metropolitnej katedrále v Mexico City korunovali za druhého mexického cisára. Kým veľké európske štáty vznik Druhého mexického cisárstva na čele s Maximiliánom uznali, USA tak nehodlali urobiť. Za právoplatného vládcu Mexika totiž uznávali prezidenta Benita Juaréza. Plány Napoleona III. obnoviť prítomnosť Francúzska v Amerike a zmena režimu s cieľom obmedziť moc USA boli totiž v rozpore s Monroeovou doktrínou.
Zložité časy pod francúzskou vlajkou
Trónu sa Maximilián ujal v turbulentných dobách mexických dejín. Krvavé politické konflikty občianskej vojny prerástli po porážke konzervatívcov do snáh o zahraničnopolitickú intervenciu. Situáciu zhoršilo rozhodnutie prezidenta Benita Juáréza pozastaviť splácanie zahraničných dlhov trom európskym veriteľom na čele s Francúzskom. Otvoril tým Francúzsku cestu v Mexiku vojensky, politicky aj hospodársky zasiahnuť a za podpory miestnych konzervatívcov nastoliť nový bábkový režim. Mexická katolícka cirkev, časť noblesy a aj niektoré domorodé komunity uvítali nomináciu a neskôr aj inštaláciu Maximiliána Habsburského za cisára Mexika.

„Rovnosť v spravodlivosti“

Napätie občianskej vojny poznačilo celé obdobie cisárstva. Navyše si Maximilián Mexický podporu cirkvi a konzervatívcov dlho neudržal. Dôvodom bola jeho liberálna politika a reformy, ktoré pokračovali v intenciách najvýznamnejších liberálnych opatrení Juárezovej vlády.
Snom Maximiliána bolo vybudovať z Mexika úspešnú i modernú monarchiu, ktorú by charakterizovala rovnosť, spravodlivosť a blahobyt pre všetkých. Pripravil aj mnoho humanitárnych zámerov, z ktorých neskôr pre vojnu zišlo. Reformami sa dotkol administratívneho členenia, správnej organizácie, no najmä sociálnej a hospodárskej oblasti. Obhajoval niekoľko politických myšlienok navrhnutých liberálmi počas Juárezovej administratívy. Boli to agrárne reformy, sloboda náboženského vyznania a tlače či rozšírenie volebného práva. Podporoval vyvlastnenie majetkov cirkvi a vrátenie pôdy pôvodným obyvateľom a rovnosť všetkých pred zákonom. Zaviedol progresívnu pracovnú legislatívu, obmedzil pracovný čas a zrušil prácu maloletých. Zaujímal sa aj o životné podmienky domorodcov na majetkoch latifundistov. Reformoval školstvo, ktoré chcel sprístupniť všetkým Mexičanom. Na cisársku rezidenciu prebudoval Zámok Chapultepec a budoval tiež ďalšie zámky so záhradami. Založil však aj akadémiu vied, niekoľko múzeí či cisárske divadlo. Maximilián Mexický chcel pre svoj národ spojiť sily aj s Benitom Juarézom, ktorý to ale odmietol.
Koniec snom
Keď sa USA posilnili po vojne Juhu proti Severu, zmenil Napoleon III. svoju rétoriku a z Mexika sa stiahol. Maximilián zvažoval abdikáciu ako poistku, no predtým hľadal podporu opäť u pápeža aj Napoleona. Hoci pomoc nedorazila, cisár zostal v Mexiku. Pokračoval v boji po boku dobrovoľníkov s hŕstkou stúpencov až do 15. mája 1867, kedy ho v Querétaru zajali. Intervenovali ho v bývalom kláštore kapucínov, kde ho podľa očitých svedectiev držali v nehumánnych podmienkach. Vojenský súd odsúdil cisára i ďalších jeho pobočníkov na smrť. Cisár František Jozef I. i mnohí európski monarchovia, ako aj osobnosti na čele s Victorom Hugom či Garibaldim žiadali Juaréza o milosť. No, bezúspešne.

Maximiliána popravili spolu s mexickými generálmi Miramónom a Mejiom 19. júna 1867 ráno. Cisár František Jozef I. požiadal mexickú vládu o bratovo telo, ku ktorému sa Viedeň dostala až o niekoľko mesiacov neskôr. Doviezli ho pod vedením admirála Tegetthoffa na Novarre do Tersti a odtiaľ do Viedne. Avšak dodnes kolujú fámy, ktoré tvrdia, že Maximilián Mexický dožil svoj život v San Salvadore ako úspešný, no tajomný Justo Armas. Tak či onak, vo Viedenskej cisárskej hrobke má Maximilián Mexický svoj hrob, ktorý často zdobí veniec od mexických royalistov.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Foto a archív Silvie Márie Petrovits, Royal Collection of Belgium, Castello di Miramare, Ermitáž v Petrohrade, Schloss Artstetten via Wikimedia Commons
Zdroj: HHStA – Kaiser Max v. Mexiko, PZ, Wiener Zeitung
Úryvky z pripravovanej rovnomennej publikácie autorky