Česká sopranistka Jarmila Novotná (*1907, †1994) počas kariéry spievala predovšetkým vo Vedni, Berlíne, Salzburgu a Miláne. Domovskou scénou sa jej stala Metropolitná Opera v New Yorku, kde účinkovala 16. sezón vo významných úlohách. Študovala u Emy Destinnovej a ako 17-ročná debutovala na javisku Národního divadla ako Mařenka v Predanej neveste. Do pražského Národního divadla sa vrátila ako Rusalka pred vypuknutím vojny.
V roku 1929 odišla Jarmila Novotná do Berlína. Tu ju čakali úlohy Concepción (Ravel, Španielska hodinka), Kráľovná noci, Mařenka (v nemčine), Gilda a Čočo-san. Skôr ako sa jej berlínska kariéra vinou národno-socialistickej propagandy skončila, zažiarila ako Krásna Helena a Antónie v Hoffmannových poviedkach. Viedenské publikum si získala vo veľkom štýle svetovou premiérou Giuditty Franza Lehára. Mala možnosť predviesť svoje kreácie Mimi, Violetty, Butterfly, Gildy alebo Mařenky. V jeden večer oslnila trojrolou Olympie, Aietonie a Giulietty v Hoffmannových poviedkach. Viedenská štátna opera ju ocenila významným titulom Komorná speváčka.
Dodnes k nezabudnuteľným v jej podaní patria Mařenka v Predanej neveste, Violetta vo Verdiho Traviate alebo Gilda z Rigoletta či Cherubín z Figarovej svadby. Úlohou Gildy vo veronskej Aréne triumfálne zakončila štúdia v Taliansku a vstúpila na medzinárodnú scénu.
Z domova a z európskych scén ju vyhnal nacistický režim
Pôvodný plán vystúpiť na Svetovej výstave v New Yorku sa neuskutočnil. No Toscanini uviedol Novotnú do Metropolitnej opery. S Metropolitnou operou vystúpila v štýlovo rôznorodých úlohách. Dĺžkou svojho pôsobenia v tejto opere, 16 sezón, prekonala Emmu Destinovú a Mariu Jeritzovú. České publikum sa slávnej speváčky dočkalo až v máji 1946, kedy vystúpila v Národnom divadle na koncerte pre Červený kríž. Vystúpila tu aj ako Mařenka, Violetta a naposledy v novembri 1947 ako Tatiana. Február 1948 ju znovu pripravil o domov, sídlo a majetok. S rodinou musela odísť späť do USA.
Jarmila Novotná triumfovala aj vo filme
Skôr, ako sa stala sólistkou pražského Národného divadla, debutovala vo filme. V roku 1925 získala úlohu kontesy Jacinty v melodráme Václav Binovca Vyznávači slnka. Zo spomienok Jarmily Novotnej sa môžeme dočítať, že film pre ňu veľa neznamenal. Až do doby zvukového filmu, kedy už mala angažmán v Štátnej opere v Berlíne. Príležitosť zaspievať si v scéne divadelnej skúšky v nemeckom filme Požiar v opere (1930) využila. V čase, keď prišla premiéra jej posledného filmu The Last Waltz (1935), sa rozhodla nepokračovať vo filmovej kariére a odmietla i lákavé ponuky z Hollywoodu.
A dobyla aj Hollywood
Keď sa stala hviezdou Metropolitnej opery v New Yorku došlo v jej pôvodnom rozhodnutí k zmene. Svoj prvý hollywoodsky film natočila po osobnej návšteve režiséra Freda Zinnemanna v Litni. Príbehom Poznamenaných (1948) oslovil nielen ju, jej manžela, ale aj Jana Masaryka. Príbeh matky hľadajúcej po vojne syna priniesol Oscara svojim scenáristom Richardovi Schweizerovi a Davidovi Wechslerovi. Tiež priniesol detského Oscara Ivanovi Jandlovi predstaviteľovi syna Jarmily Novotnej. Tento film sa stal pre ňu ikonickým.
Na jeho úspech naviazala už iba raz. Vo filme The Great Caruso (1951), ktorý bol ocenený Oscarom za zvuk. Zvláštnu kapitolu tvorí dvojica televíznych filmov The Great Waltz (1955) Maxa Liebmana a Hans Brinker and the Silver Skates (1958) Sidneye Lumeta. Prvý z nich bol životopis Johanna Straussa mladšieho a druhý rozprávkou s olympijským krasokorčuliarom Dickom Buttonom.
Film zavesila na kliniec
Po roku 1956, keď Jarmila Novotná ukončila svoju kariéru v Metropolitnej opere, sa jej meno objavilo na obrazovkách v súvislosti s dokumentmi o Reinhardtovi či Toscaninim. Ešte pred 2. svetovou vojnou natočila v Československu príspevok do cyklu Galéria osobností. Opäť sa vrátila až v roku 1989. Vtedy s ňou Petr Ruttner natočil dva dokumenty Jarmila Novotná (1989) a Vox humana (1990). Naposledy za jej života jej bol venovaný medailónik v cykle Album v roku 1991. Aj po jej smrti si na ňu zaspomínali tvorcovia programov ako Hľadanie strateného času (1997), Hudobné potulky s Ladislavom Smoljakom (2003) či Domáce šťastie (2005). Spomienky na Jarmilu Novotnú a jej kariéru vyvrcholili v cykle k 100. výročiu jej narodenia Večer na téma… pocta Jarmile Novotnej. Vtedy mal premiéru aj zatiaľ posledný dokument Spomienka na Jarmilu Novotnú (2007).
Hrdá Čechoslovenka
Jarmilu Novotnú – vždy hrdú na svoj pôvod – formovali ideály Sokola a prvej Československej republiky. Veľkú úlohu zohrali stretnutia s prezidentom Tomášom Garriguom Masarykom, s ktorého rodinou boli v úzkom priateľskom kontakte. Počas angažmánu v Berlíne začiatkom 30-tych rokov prežívala ťažšie obdobie kvôli aktivitám na českej pôde. Nemecké nacionálne média upozorňovali na každé jej vystúpenie v češtine a vždy z neho spravili aféru. Napokon, aj napriek sľubne rozvinutej kariére podobne ako Max Reinhardt či Bruno Walter opustila Berlín. Aj z exilu v USA podporovala svojim umením český národ. Podieľala sa na viacerých akciách propagujúcich Československo. Pre zaujímavosť spomenieme, že svoje koncerty končila pred publikom československou hymnou. Pod titulom Lidické písně nahrala české piesne s klavírnym sprievodom Jana Masaryka. Zároveň bola predsedníčkou čs. divízie Amerického Červeného kríža.
Po príchode do Česka založila vlastnú cenu
Na Československo nezanevrela a po roku 1989 sa vrátila. Aktívne podporovala český hudobný život. Založila a dotovala Cenu Jarmily Novotnej pre mladých spevákov. Od prezidenta Václava Havla obdržala v roku 1991 štátne vyznamenanie – Rad Tomáša Garrigue Masaryka, 4. triedy. O jej sile a optimizme svedčí aj názov jej memoárov: „Bola som šťastná“. Jarmila Novotná zomrela 9. 2. 1994 v New Yorku. Jej urna je po boku manželovej uložená v rodinnej hrobke Daubkových v Litni.
Foto: Wikimedia Commons
Zdroj: Zámek Liteň
