Slovenskú verejnosť zasiahla správa o úmrtí ďalšej obľúbenej herečky. Soňa Valentová (*3.6.1946, +10.12.2022) roky patrila k popredným členkám Činohry SND, kde pôsobila až do ukončenia svojej kariéry. Vďaka dobrej tanečnej príprave skvele zvládala i pohybovo náročné postavy. Na doskách Slovenského národného divadla vytvorila vyše osemdesiat postáv. Jej výnimočný talent očarili milovníkov divadla, filmu a televízie.
Do hereckého neba navždy odišla herečka, ktorá dokázala vo svojich dramatických postavách odhaliť ich zložité psychologické charaktery a vnútorný svet. Všetky postavy, ktoré stvárnila, obdarila ženskosťou a pravdivosťou. Či už to boli postavy žien plných bolesti alebo pomstychtivosti. Jej život bol poznamenaný stratou dvoch sestier, ktoré žiaľ, nikdy nepoznala. Desaťročná Vierka a štvorročná Emka zahynuli v koncentračnom tábore. Hĺbavé oči, aké Soňa Valentová mala, prezrádzali jej bohatý vnútorný život.
Predstaviteľka naiviek i rafinovaných slečien
Doménou Soni Valentovej boli dramatické charaktery ako Slepé dievča (P. Kováčik: Krčma Pod zeleným stromom, 1976), alebo Grušenka (F.M. Dostojevskij: Bratia Kara mazovovci, 1981). Dokázala vytvoriť aj herecky bohaté psychologické štúdie v postave Kristíny v Strindbergovej Slečne Júlii (1986), Slúžka v Lorcovej Krvavej svadbe (1987) či Lady Elisabeth v Karvašovom Zadnom vchode (1987). Svoje herecké umenie obohatila tiež o postavy žien plných sebairónie. Patria k nim aj Gina (L. Simovič: Šopalovičovo kočovné divadlo, 1988), Alice (F. Dürrenmatt: Play Strindberg, 1993), Medea (R. Jeffers: Medea, barbarka z Kolchidy, 1996), Eleonóra (J. Goldman: Lev v zime, 1998), Horáčka (Mrštíkovci: Mariša, 2009). Spevácky a tanečný talent preukázala v postavách Smrti (Bryll-Gärtnerová: Na skle maľované, 1974, obnovené premiéry 1981, 1991) a Slúžky (F. García Lorca: Krvavá svadba, 1987).
Svoj talent uplatnila aj v rolách obyčajných ženských stvorení, akými bola či už ako Tatiana v Gorkého Meštiakoch (1982) alebo ako Galina vo Vampilovovom Love na kačice (1986). Do herectva niekdajšej predstaviteľky osudových múz prenikala ľudská dojímavosť i dobrosrdečnosť. Okrem jednej výnimky. Bola to úzkoprsá a direktívna Lýdia Ivanovna v Tolstého inscenácii Anna Karenina (2009).
Do sveta filmu vstúpila Soňa Valentová s dabingom
Tvorivý herecký prejav Soni Valentovej sa naplno prejavil nielen na javisku, ale aj v televíznych inscenáciách a filmoch. Na filmové plátno vstúpila filmom Juraja Jakubiska Vtáčkovia, siroty a blázni (1969), v ktorom nahovorila Magdu Vášáryovú. V tom istom roku debutovala vo filme Kladivo na čarodejnice (1969), ktoré jej priniesol veľkú slávu.
Na Slovensku bola prvou filmovou úlohou Soni Valentovej postava pôvabnej Zuzany v historickom filme Zlotozor (1971). V životopisnom filme o maliarovi Jozefovi Mánesovi Paleta lásky (1976) si zahrala po boku Petra Kostku a vo filme Koncert pre pozostalých (1976) po boku Juraja Kukuru. Po 5-ročnej pauze sa opäť postavila pred kameru vo filme Noční jazdci (1981). Nezabudnuteľné je jej stvárnenie zlej macochy v rozprávke Perinbaba (1985) režiséra Juraja Jakubisku.
Následne si zahrala v českých filmoch Requiem pro panenku (1991); Zabudnuté svetlo (1996) či Lea (1996). Štúdium televíznej réžie v roku 1985 ukončila s absolventským filmom Plánka (podľa F. Garcíu Lorcu, 1986).
Soňa Valentová zbierala úspechy aj v muzikáloch
Až ako uznávaná herečka rozšírila v nitrianskom Divadle A. Bagara alebo na bratislavskej Novej scéne svoj repertoár aj o muzikálové postavy. Na Novej scéne si zahrala v muzikáloch Grand Hotel v réžii Jozefa Bednárika či Pokrvní bratia (Matka Johnstonová, 1993),
Nezabudnuteľná bola aj jej postava matky predstavenej v komediálnom muzikály Mníšky (1999).V muzikály Kabaret opäť pod režijným vedením Jozefa Bednárika stvárnila postavu starnúcej slečny Schneiderovej. S tým istým režisérom spolupracovala aj na Fidlikantovi na streche (2007), kde hrala a spievala postavu Goldy.
Komediálne postavy vynikli v jej stvárnení
V posledných rokoch aktívnej kariéry vynikla Soňa Valentová v stvárnení postáv komediálneho ladenia ako Bjeta Šálinka v záhoráckej verzii Tajovského Ženského zákona (1996) alebo despotická a nekompromisná vrchná sestra Ratchedová v dramatizácii románu Prelet nad kukučím hniezdom (1998). Naposledy na javisku SND hrala v rozprávke Ako sa Lomidrevo stal kráľom (2014), kde stvárnila Lomidrevovu matku.
Držiteľka viacerých cien a ocenení
V roku 1970 za rolu Esther v inscenácii hry R. Vitraca Victor alebo Vláda detí ako aj za postavu Anny v inscenácii hry Petra Karvaša Absolútny zákaz obdržala divadelnú Cenu Janka Borodáča. Za stvárnenie svojich televíznych postáv bola v roku 1975 ocenená cenou Zlatý krokodíl. V roku 1988 získala titul zaslúžilej umelkyne a v roku 2006 dostala vysoké štátne vyznamenanie Rád Ľudovíta Štúra II. triedy za zásluhy v oblasti kultúry. V roku 2010 vydala autobiografii Prelet nad životom, v ktorej dáva čitateľovi možnosť nahliadnuť do svojho súkromia i srdca.
Diváci budú určite spomínať na herecké umenie Sone Valentovej ako na herečku nezabudnuteľne presvedčivú v drámach a spontánnu i hravú v komédiách. Svoje “zbohom” jej môžu priaznivci vyjadriť do kondolenčnej knihy, ktorú sprístupnilo Slovenské národné divadlo, už v deň rozlúčky s ďalšou prvou dámou herectva – Máriou Kráľovičovou. Spraviť tak môžete do utorka 20.12.2022 v budove Činohry SND.
Česť jej pamiatke!
Foto: SND, Divadlo Nová scéna
Zdroj: Divadelný ústav, SND, Divadlo Nová scéna
*** Posledná aktualizácia: 2022-12-30 (adm) ***
