Vo veku 84 rokov nás v sobotu 13. decembra 2025 v skorých ranných hodinách navždy opustil herec, režisér a pedagóg Peter Mikulík, jedna z najvýraznejších osobností slovenského divadla.
Formujúca osobnosť slovenského divadla, režisér, umelecky šéf i riaditeľ Činohry SND, pedagóg svoj profesionálny život výrazne prepojil so Slovenským národným divadlom. Diváci, kritici, kolegovia aj študenti si ctili tohto rozhľadeného a pokorného divadelníka s citlivým humorom, ktorý vždy hľadal riešenia, nové možnosti, citlivo načúval a rozumel kolegom i študentom.
Vo svete dramatického umenia sa pohyboval už od detstva. Ako člen detskej rozhlasovej dramatickej družiny vytvoril veľa postáv v rozhlasových hrách, v chlapčenskej úlohe sa objavil aj vo filme Drevená dedina (1954), ku ktorým pribudli ešte dve kreácie v činohre SND (Gabo v hre M. Gáspárovej Hamlet nemá pravdu (1962) a Zimin v Gorkého Letných hosťoch (1963) a tiež mladého muža vo filme Vrah zo záhrobia (1966).
Od pódia k režisérskej taktovke
Už počas štúdií režíroval predstavenia Milana Lasicu a Júliusa Satinského v rámci zväzáckych predpoludní (1956 – 1961) a v roku 1966 v Dome ČSSP zábavný program Večer pre dvoch. S touto dvojicou pracoval aj ako režisér ich autorských programov aj v Divadelnom štúdiu (Soirée, 1968) a v Štúdiu S v cykle programov Nikto nie je za dverami (1982), ktoré odvysielala aj Československá televízia.
Peter Mikulík v roku 1963 absolvoval štúdium na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 1962 – 1966 stál na doskách, ktoré znamenajú svet v ako herec. Za režisérsky pultík sa posadil od roku 1966 režisérom činohry SND.
Majster uvádzania modernej drámy
V Činohre SND, najčastejšie na javisku Malej scény, sa orientoval na uvádzanie modernej dramatiky 20. storočia. Počas 60, rokoch minulého storočia inscenoval najmä tituly, v tom čase módnej, absurdnej dramatiky. Podpísal sa pod tituly ako Moriak S. Mrožeka (1963), Záhradnú slávnosť od Václava Havla (1964) či Vyrozumenie (1966). Režíroval tiež kúsky ako S. Beckett: Šťastné dni, 1965; H. Pinter: Návrat domov (1968), R. Vitrac: Viktor alebo vláda detí (1969), P. Karvaš: Absolútny zákaz (1969) a L. Pirandello: Henrich IV. (1970). V inscenačnom naštudovaných týchto diel sa sústredil na hĺbkové sondy do duše moderného človeka zmietaného pocitmi márnosti, zbytočnosti a bezperspektívnosti života.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
V ďalšom období svoje meno režisér Peter Mikulík spojil najmä s uvádzaním dramatických textov významného slovenského dramatika Osvalda Záhradníka. Režíroval jeho Sólo pre bicie (hodiny) v roku 1972 a Zurabája alebo Epitaf pre živého (1973). Počas 80. rokov sa režisérsky podpísal pod inscenácie Osvalda Záhradníka Omyl doktora Moresiniho (1983), Čas brieždenia (1984) a Poloostrovy vianočné (1987). Režíroval tiež diela Mikuláša Kočana – Gadžovia (1981) a Horúci zemiak (1985), v ktorých hľadal hlbšie súvislosti. Súčasnosť problematizoval tak, aby odkryl i menej viditeľné spoločenské javy.
Verný aj svetovej klasike
Ďalšiu líniu režijnej tvorby Petra Mikulíka tvorili inscenácie titulov svetovej klasiky. V 70. rokoch uchopil Sofoklovu Antigona (1971), či dvojicu diel G. B. Shawa Dom zlomených sŕdc (1971) a Domy pána Sartoria, (1974). Režíroval tiež Ibsenovho Johna Gabriela Borkmana (1977), Ideálneho manžela Oscara Wildea (2003). V jeho zozname inscenácií nájdeme napríklad aj Stratégie a rozmary významného francúzskeho novelistu 18. storočia Pierrea Marivauxa (2006) či diela súčasnej modernej svetovej dramatiky. Od Tennesseeho Williamsa uviedol Nedeľa pre bolesť ako stvorená (1981). Z ďalších diel uveďme kúsky ako E. Bond: Žena (1985), A. Geľman: Lavička (1987), B. Friel: Tance na sklonku leta (1994) a E. Albee: Krehká rovnováha (1998).
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
Medzi najpamätnejšie inscenácie v činohre SND patrili najmä jeho Zlatí chlapci od N. Simona (1974) a Bockerer od P. Presesa – U. Bechera (1986). Obidve inscenácie boli charakteristické vynikajúcimi hereckými kreáciami popredných členov činohry. V Zlatých chlapcoch excelovali najmä Ladislav Chudík, Martin Gregor a Ivan Mistrík. Bockerer bol hereckým koncertom Leopolda Haverla v titulnej postave.
Jeho réžie boli podľa názoru odborníkov na divadelnú vedu a réžiu postavené na dôkladnej analýze dramatického textu so schopnosťou inšpirovať herecký kolektív vytvárať plastické portréty dramatických postáv. Jeho inscenácie neohurovali vonkajšími divadelnými prostriedkami, naopak boli divadelne veľmi striedme, nabité však vnútorným dramatizmom a v službe autorovej dramatickej myšlienky.
Od divadla k filmu až po katedru
Peter Mikulík nebol len divadelným režisérom. Okrem divadla režíroval veľké množstvo televíznych inscenácií. Z nich pripomeňme najmä televízne seriály Thibaultovci (1982) a Štúrovci (1991).
Popri tejto činnosti sa venoval aj vzdelávaniu nových generácií tvorcov. Pôsobil aj ako pedagóg na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Zaslúžil sa o rozvoj medzinárodného festivalu divadelných vysokých škôl Istropolitana Projekt a stál aj pri vzniku subkatedry divadelného manažmentu na katedre réžie a dramaturgie. V rokoch 2011 – 2014 pôsobil ako dekan Divadelnej fakulty VŠMU.
Za svoju prácu a prínos získal aj viaceré ocenenia. V roku 1983 získal Cenu ZSDU za televíznu tvorbu. Od prezidentky Zuzany Čaputovej si v roku 2022 prevzal Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry. V roku 2023 mu bola udelená aj Zlatá medaila VŠMU za výnimočný prínos slovenskému divadelníctvu a mimoriadne zásluhy pri rozvoji Divadelnej fakulty VŠMU.
Posledné pocty v SND
S hercom, režisérom a pedagógom, ktorého celoživotné dielo za zapísalo za svoj výnimočný prínos pre slovenské divadlo a za generácie tvorcov, ktoré formoval ako pedagóg do zlatej knihy sa môže rozlúčiť aj verejnosť. Pietna spomienka na člena Činohry SND a pedagóga VŠMU pána Petra Mikulíka sa uskutoční v piatok 19. decembra 2025 v Sále činohry novej budovy SND o 10.00 hod. Posledná rozlúčka bude nasledovať o 14.00 hod. vo Veľkom evanjelickom kostole v Bratislave na Panenskej ulici.
Česť jeho pamiatke! Pozostalej rodine a blízkym vyjadrujeme úprimnú sústrasť!
—
Foto: SND, archív Divadelného ústavu
Zdroj: Divadelný ústav, SND, STVR, VŠMU
