Prečo skončili Prešporčania pred francúzskym vojenským súdom?
Rok 1809 sa do dejín Bratislavy, vtedajšieho Prešporka, zapísal ako veľmi nešťastný. V januári mesto a jeho okolie postihla najväčšia známa ľadová povodeň, ktorá napáchala veľké škody, pričom prakticky zničila obec Engerau, ktorá sa nachádzala na území dnešnej Petržalky. V apríli rakúsky cisár František I. vyhlásil vojnu cisárovi Francúzov, Napoleonovi. Napriek počiatočným úspechom sa situácia postupne vyvinula v neprospech Rakúska. Po tom, čo v polovici mája jednotky francúzskej Grande Armée obsadili Viedeň, útrapy vojny pocítili aj obyvatelia Prešporka. Tí museli od začiatku júna bezmála poldruha mesiaca čeliť nepriateľským snahám o jeho obsadenie.
Viacnásobné delostrelecké bombardovanie si vyžiadalo obete na životoch a spôsobilo obrovské materiálne škody. Hoci sa mesto podarilo ubrániť, na základe prímeria, ktoré sa uzatvorilo v noci z 11. na 12. júla po rakúskych prehrách v bitkách pri Deutsch-Wagrame a Znojme, sa Prešporok stal súčasťou francúzskej strany demarkačnej línie. Štvormesačná okupácia a s ňou nevyhnutne spojené ubytovanie, zaopatrovanie a liečenie príslušníkov nepriateľského vojska, ako aj vyrubená vysoká kontribúcia mesto, už beztak zničené vojnou, finančne úplne vyčerpali.
Vzájomné vzťahy znepriatelených strán boli veľmi napäté. Ich dôsledkom bolo aj záškodníctvo Prešporčanov a súdne procesy pred francúzskym vojenským súdom
Záškodnícka činnosť Prešporčanov podľa pamätí rabína Sofera
Zložitá situácia, ktorej obyvatelia Prešporka a jeho okolia čelili, viedla k páchaniu nezákonnej činnosti. Zistiť pohnútky v tom-ktorom prípade je problematické, popri nepriaznivom finančnom rozpoložení však svoju úlohu zohrávala aj ziskuchtivosť jednotlivcov. Pramene dokladajú napríklad nelegálny obchod s jatočným dobytkom či hovädzou masťou, ktoré boli v meste nedostatkovým tovarom. Príležitosť poskytovalo aj obchodovanie so zbraňami, o ktoré na bojových poliach nebola núdza.
Spomienku súvisiacu s takouto činnosťou zaznamenal vo svojej Knihe pamätí významný prešporský rabín Chatam Sofer (vlastným menom Mosche Schreiber).
“A boli oné dni dňami jatiek, a polia sa naplnili mŕtvolami, ležiacimi ako hnoj na roli, a zbrane a náradie ležali pohodené napospas každému, kto ich nájde, a dedinčania sa vydali ich zbierať, a prinášali predávať Židom v tisícoch a desiatkach tisícov…”
Takéto konanie nemohlo uniknúť pozornosti francúzskej okupačnej správy. Dňa 9. septembra priniesli noviny Wiener Zeitung správu o tom, že sa pri Viedni našlo značné množstvo zbraní zakopaných v zemi. V Prešporku zhabali 10 000 pušiek po tom, čo ich sem prepravili. Tiež vypátrali a zhabali niekoľko miliónov zlatých, ktoré ukryli ešte pred obsadením Viedne.
Napoleon ponúkal odmenu za pomoc
Ďalšie milióny v bankovkách a rakúske štátne cenné papiere ukryté na neznámom mieste sa nepodarilo nájsť.
Napoleon mal v úmysle odmeniť každého, kto sa bude spolupodielať na ich odhalení. Ako odmenu za pomoc pri nájdení zbraní, munície, uniforiem, bankoviek, peňažných prostriedkov či iného majetku patriaceho rakúskej vláde ponúkal štvrtinu z ceny nájdených vecí.
Rabín Sofer vo svojich pamätiach ďalej uviedol:
„… Našiel sa tu akýsi muž menom Mordechaj Obran Brajt [v iných prameňoch je uvádzaný ako Obernbreit, Obernbreyt alebo Oberbreit – pozn. autora], ktorý priviedol seba i celé spoločenstvo [prešporskú židovskú obec – pozn. autora] do nebezpečia, lebo potom, čo ich [zbrane – pozn. autora] vykúpil a zhromaždil ako snopy na holohumnici, poslal ich na vozoch do mesta Pešť nášmu pánovi kráľovi, a učinil tak verejne, a keď to videli nepriateľské vojská, ktoré tu boli, bol zatknutý a dostal sa až k bránam smrti, a potom sem priviedli dvadsať Židov zo svätej obce Stupava, ktorých zatkli kvôli nemu, a nech je požehnaný Hospodin, ktorý ich všetkých a na dôvažok celú obec zachránil z rúk tých, čo nás nenávidia, lebo už sa prikláňali k zámeru rabovať a lúpiť, a Hospodin prekrížil ich zlorady, neuskutoční a nestane sa to.“
Súd nad Prešporčanmi
Viac svetla do celej záležitosti vnáša rozsudok uložený v Archíve hlavného mesta SR Bratislavy, ktorý vyniesol francúzsky vojenský súd zasadajúci 25. septembra 1809 vo Viedni na príkaz Napoleona. Senát štandardne pozostával zo siedmich členov, ktorými boli Jossa, Begarlé, Jarlot, Charlot, Gargam, Thomas a Chartre. Vymenovaní boli guvernérom a francúzskym veľvyslancom vo Viedni grófom Antoinom Françoisom Andreóssym. V pozícii referenta bol Gargam, ktorý poveril úlohou zapisovateľa Bourgoina.
Senát mal súdiť puškárov z Prešporka Friedricha Tugenda a Georga Schwartza, židovského obchodníka z Prešporka Markusa Obernbreita a židovského obyvateľa Prešporka Simona Josepha. V súlade s ustanoveniami článkov 9 a 10 Vojenského súdneho poriadku spadali do kategórie obyvateľov okupovanej krajiny. Menovaných obvinili z ukrývania zbraní za účelom ich následného predaja nepriateľovi. Za spoluúčasť súdili aj puškárov z Viedne Johanna Benntza a Stephana Weissa.
Po výsluchu jednohlasne uznali Tugenda a Obernbreita za vinných z dôvodu, že neuviedli nič na svoju obhajobu. Ostatných obvinených zbavili viny. Na základe článku 4, prvého oddielu, druhej časti Vojenského trestného zákonníka boli Tugend a Obernbreit odsúdení na trest smrti. Tugend zaslal list na rozlúčku, v ktorom požiadal, aby sa prešporský magistrát postaral o jeho manželku a deti. Znenie rozsudku francúzskeho vojenského súdu vyvesili aj na dverách francúzskeho veliteľstva vo Viedni, v dôsledku čoho prípad vzbudil pozornosť verejnosti. Noviny Preßburger Zeitung a Wiener Zeitung o procese neinformovali. Správu o ňom však možno nájsť v zahraničnej dobovej tlači francúzskej či nemeckej proveniencie.
Rozsudok však nevykonali
Čo sa týka Tugenda a Obernbreita, ďalšie cenné informácie o ich osude sa nachádzajú v denníku Theodora Behrenda, ktorý v roku 1809 pôsobil vo Francúzmi okupovanej Viedni ako tlmočník a prekladateľ z nemeckého do francúzskeho jazyka. Práve jeho požiadal zástupca miestnych výrobcov zbraní Kalno o skoncipovanie listu na obhajobu obvinených vo francúzskom jazyku. Behrend žiadosti vyhovel, od Kalna si však vyžiadal podrobnejšie informácie k danému prípadu. Dôležitým dokumentom bola správa, ktorú gróf Andreóssy adresoval maršalovi Louisovi Alexandrovi Berthierovi. Uvádzalo sa v nej, že Francúzi zadržali niekoľko lodí s nákladom zbraní a munície určených pre rakúsku armádu a ich vlastníkov Tugenda a Obernbreita zatkli. Správa bola predložená Napoleonovi, ktorý na jej okraj napísal, aby boli títo ľudia pohnaní pred vojenský súd, ktorý ich pravdepodobne odsúdi na smrť.
Behrend sa snažil vo svojom liste na obhajobu „Pour servir à la défense des Messrs. Tugend et Obernbreyt et de leurs complices“ poukázať na nevinu obvinených. Za túto službu sa mu Kalno poďakoval šekom na sumu 1 000 zlatých. Behrendov list bol na súde prečítaný v plnom znení. Vzápätí bol vynesený rozsudok francúzskeho vojenského súdu, na základe ktorého boli Tugend a Obernbreit odsúdení na trest smrti. Z neznámych dôvodov však rozsudok nakoniec nebol vykonaný. Možno sa len domnievať, že odsúdení využili právo na podanie opravného prostriedku. Ako uvádza Behrend, niekoľko dní po tom, čo bol 14. októbra uzatvorený Schönbrunnský mier, Tugend a Obernbreit boli prepustení na slobodu. Behrend celú záležitosť zakončil slovami:
„Prirodzene som bol z takéhoto výsledku veľmi potešený a mal som pocit, že 1 000 zlatých v mojom vrecku je zrazu omnoho ľahších.“
Na smrť odsúdení prežili Napoleona
To, že Tugend a Obernbreit neboli popravení, dokladajú aj ďalšie pramene vrátane magistrátneho protokolu mesta Prešporok. Pod Tugendovým menom sa zachovali zbrane s novými perkusnými zámkami, ktoré sa na kontinent mohli dostať až po skončení kontinentálnej blokády v roku 1814. Činnosť puškárskeho majstra Tugenda značne presahuje rok 1809. Prvý učeň sa u neho vyučil v roku 1805, posledný v roku 1834. V rokoch 1811 – 1815 sa u neho za puškára učil aj jeho syn Ignatius. V roku 1816 Tugend pôsobil ako cechmajster. Pokiaľ ide o Markusa Obernbreita, z rubriky zomrelých v Prešporku, uverejnenej v novinách Preßburger Zeitung z roku 1848, sa dozvedáme, že vo veku 94 rokov zomrel obchodník s rovnakým menom a priezviskom. Vychádzajúc z údaja o veku uvedeného v rozsudku francúzskeho vojenského súdu, v roku 1848 Obernbreit mohol mať okolo 90 rokov. S najväčšou pravdepodobnosťou tak ide o tú istú osobu a Obernbreit nielenže prežil udalosti tragického roku 1809, ale sa aj dožil úctyhodného veku.
Pred francúzským súdom mal stáť aj rabín Chatam Sofer, no nezmieňuje sa o tom
Pre zaujímavosť možno uviesť, že v prešporskej židovskej obci sa dochovala tradícia, podľa ktorej bol pred francúzsky vojenský súd postavený aj samotný rabín Sofer, keďže sa zaoberal rozsudzovaním sporu obchodníkov so zbraňami. Na francúzskom vojenskom súde údajne zasadal aj generál, ktorý vyrastal s budúcim rabínom Soferom vo Frankfurte nad Mohanom. Generál bol ako dieťa neposlušný a jeho matka sa na neho sťažovala Moscheho matke. Závidela jej, že má takého poslušného syna. Moscheho to trápilo, svojmu vrstovníkovi preto dohováral, aby sa polepšil. Aj sa tak stalo. Budúci generál začal usilovne študovať a podarilo sa mu dosiahnuť veľkú kariéru. Len čo rabín Sofer predstúpil pred francúzsky vojenský súd, generál, potešený, že ho vidí, bez obžaloby a s úctou ho odprevadil domov. Rabín Sofer sa o tejto udalosti nezmieňuje.
