Dlhoročný člen súboru Divadla Nová scéna Ľubo Roman nás dňa 13. marca 2022 vo veku 77 rokov navždy opustil. Všestranný herec, generálny riaditeľ DNS v rokoch 1991 – 1996 a neskôr úspešný podnikateľ a politik stvárnil desiatky postáv.
Svoj hlas prepožičal Ľubo Roman mnohým titulným postavám v rozhlasových hrách a dabingu, pamätáme si ho z množstva televíznych inscenácií i seriálov. Jeho najbližšej rodine, príbuzným, priateľom vyjadrujeme hlbokú sústrasť. Posledná rozlúčka s Ľubom Romanom bude v piatok 18. marca o 13.15 hod. v bratislavskom Krematóriu.
Verejnosť ho pozná ako výnimočného herca z divadelných dosák, televíznej i rozhlasovej tvorby. Mnohí si ho pamätajú aj ako politika či podnikateľa.
Spomínate si na inscenácie a filmy, v ktorých Ľubo Roman hral ?
Ľubo Roman sa narodil 12. apríla 1944 v Malackách. V trinástich rokoch prišiel o oboch rodičov, vyrastal so starším bratom a s mladšou sestrou.
Už od najmladších rokov sa venoval herectvu, bol členom detskej rozhlasovej dramatickej družiny. Ako štrnásťročný dostal prvú príležitosť na striebornom plátne. Režiséri Frigyes Bán a Vladislav Pavlovič ho obsadili do epizódnej roly v obľúbenom slovensko-maďarskom filme Dáždnik svätého Petra (Szent Péter esernyője, 1958). Krátko potom mu Štefan Uher ponúkol úlohu vo filme My z deviatej A (1961) a v dnes už legendárnej snímke Slnko v sieti (1962).
Herectvu zostal verný celý život
Herectvo Ľubo Roman vyštudoval na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. V rokoch 1966 až 2021 bol členom činoherného súboru Novej scény, kam ho zavolal vtedajší šéf divadla Ján Klimo.
Na javisku stvárnil desiatky komediálnych i dramatických postáv. Pripomeňme si aspoň zopár z nich. Bol Nicolo (Kaviár alebo šošovica, 1967), Vikomt de Nanjac (Ideálny manžel, 1967), A. F. Karamazov (Bratia Karamazovovci, 1967).
Život vdýchol aj postavám Jim Curry (Obchodník s dažďom, 1970), Carlos (Clavijo, 1976) Petra (Teta na zjedenie, 1978). Videli sme ho ako Longaville (Márna lásky snaha, 1978) Figara (Figarova svadba, 1980), Nerozumného (Autobus, 1981) či Rafaela (Červená karavána, 1975).
Patril tiež k najobsadzovanejším hercom televíznych filmov. Z množstva filmov spomeňme komédiu Stratená dolina (Martin Ťapák, 1976) či snímku Hody (Andrej Lettrich, 1987). Kritika ocenila herecké výkony Martina Hubu i Ľuba Romana v tragikomickom príbehu Mercadet (1988).
V rokoch 1991 – 1996 bol Ľubo Roman riaditeľom Divadla Nová scéna, neskôr si otvoril súkromné Divadlo West.
Zlákala ho politika i podnikanie
Ľubo Roman v dočasnej vláde Jozefa Moravčíka od 15. marca do 13. decembra 1994 pôsobil ako minister kultúry. V predčasných voľbách v roku 1994 sa stal poslancom NR SR za KDH.
V roku 1995 klub KDH opustil a pôsobil ako nezávislý poslanec až do konca volebného obdobia v roku 1998. Práve v tomto čase prekonal ťažký infarkt. Bol tiež prvým predsedom Bratislavského samosprávneho kraja. V prezidentských voľbách v roku 2004 kandidoval, ale kandidatúry sa vzdal v prospech Eduarda Kukana. Ľubo Roman sa finančnou podporou 100.000 Sk pripojil k médiám, ktoré vypísali odmenu na odhalenie vraha 21-ročného študenta Daniela Tupého.
V penzióne Ľuba Romana strávil posledné roky svojho života herec a Romanov dlhoročný priateľ Pavol Mikulík, ktorý bol pripútaný na invalidný vozík.
Na herectvo nezanevrel
Napriek podnikateľským aktivitám, na ktorých sa podieľajú aj jeho synovia, ostal Ľubo Roman naďalej verný hereckej profesii. Hral v snímke Pokoj v duši (Vladimír Balko, 2009), účinkoval v seriáloch Kriminálka Staré Mesto a Búrlivé víno. Výnimočný herecký vklad vniesol aj do rozhlasovej tvorby. V hrách svetových klasikov i súčasných dramatikov mu režiséri zverovali titulné postavy. Svoj príjemný hlas Ľubo Roman prepožičal aj zahraničným hereckým osobnostiam prostredníctvom dabingu.
Ľubo Roman v spomienkach kolegov
Ako reagujú na správu o jeho nečakanom úmrtí jeho kolegovia? Generálna riaditeľka Divadla Nová scéna Ingrid Fašiangová: „S ľútosťou sme prijali smutnú správu o odchode nášho dlhoročného hereckého kolegu a významného riaditeľa nášho divadla. Ľubo Roman bol a navždy ostane zapísaný v histórii DNS nielen ako veľký profesionál, ale aj ako výrazná osobnosť kultúrneho života. Do poslednej chvíle bol verným návštevníkom svojej domovskej scény a verím, že aj naďalej bude zhora tlieskať svojim kolegom, ktorí na neho nikdy nezabudnú. Úprimnú sústrasť celej rodine.“
Na Ľuba Romana si zaspomínal umelecký riaditeľ DNS, dlhoročný kolega a spolužiak z VŠMU Karol Čálik: „Ľubove heslo bolo: Nespokojnosť je matka pokroku – preto bol vždy nespokojný s tým, čo bolo, ale pracoval na tom, aby to bolo lepšie. A táto jeho ctižiadosť sa s ním ťahala od čias, kedy sme spolu v jednom ročníku študovali na VŠMU. Nepodstatné veci bral na ľahkú váhu. Ale čo bolo dôležité, tomu sa venoval v plnej miere. A toto mu zostalo, aj keď sme nastúpili na Novú scénu. Mal jednu výhodu, že na všetko sa pozeral s nadhľadom a dokonca s humorom. Často to bol humor čierny, tým bol známy. Ale nikdy jeho myšlienky a nápady nekončili čierno, vždy bolo za tým keď nie svetlo, aspoň svetielko. A táto jeho vlastnosť bola veľmi podstatná pri jeho menovaní za riaditeľa Novej scény. Vďaka svojej húževnatosti a cieľavedomosti sa mu podarilo v krátkom čase dokončiť prestavbu divadla. Svoju funkciu bral tak zodpovedne, že každé ráno pred skúškou osobne obehol celú stavbu, aby zistil, či sa od včera na nej niečo pohlo. Na skúšky potom chodil celý zaprášený od cementu. Chcel a dosiahol, aby sa súbory činohry a spevohry vrátili čo najskôr na svoju domovskú scénu.“
Aj redakcia sa pripája so svojou kondolenciou pozostalej rodine a kolegom. Česť jeho pamiatke!
Redakciu informovala Zuzana Šebestová, PR DNS
