Veľká noc klope na dvere. Sú to dni voľna, sviatky jari, prebúdzajúcej sa prírody a pohody v kruhu rodiny a priateľov. A pre mnohých navyše aj najväčšie kresťanské sviatky. Každý rok sa Veľká noc slávi inokedy. Viete prečo je to tak? A ako sa vypočítaval termín Veľkej noci kedysi? Povieme si o tom. Zamierame sa však na prínos matematika Carla Fridricha Gaussa, ktorého 245. výročie narodenia si v apríli pripomenieme.
Jarná rovnodennosť stála v centre pozornosti Rimanov, zvlášť Júlia Caesara, ktorý sa snažil svojou reformou zosúladiť rímsky kalendár s prírodou. Nebol to prvý, ani posledný pokus. Svoju Veľkú noc, Pesach, oslavovali a dodnes slávia aj Židia. Pre kresťanov nadobudla väčší význam v spojitosti s oslavou vykúpenia, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Je ich najväčším a zároveň aj najstarším sviatkom, ktorý sa svätí už od apoštolských čias. Kým židovská Veľká noc je v pevnom termíne 14. Nisana, tá kresťanská je pohyblivým sviatkom. No vždy to tak nebolo.
Keď Pesach a Paschu svätili naraz
Židovský Pesach a kresťanská Pascha sa v ranokresťanských časoch slávili v rovnakom termíne. Pripadal na čas jarného splnu. V súvislosti s podčiarkovaním pripomienky Ježišovho ukrižovania a oslavy jeho vzkriesenia, sa termín osláv na čas jarného splnu neviazal pevne. Viazal sa na konkrétny deň týždňa. Vychádzajúc z textu evanjelií preložili prvotní kresťania dátum jej svätenia ako sviatku Smrti na piatok (14. alebo 15. Nisan) a na nedeľu ako deň vzkriesenia. Spojenie Veľkej noci s konkrétnym dňom v týždni spôsobilo, že z pevného sviatku sa stal sviatok pohyblivý. Na rozdiel od kresťanskej Paschy, sa židovský Pesach môže v jednom astronomickom roku svätiť dva razy.
Otázka výpočtu Veľkej noci
Do rímskeho solárneho kalendára vniesli kresťania starý lunisolárny prvok. Opreli ho o termín prvého splnu po jarnej rovnodennosti a odmietli dvojité slávenie Veľkej noci v jednom roku. Tieto podmienky spôsobili posuny v termíne svätení veľkonočných sviatkov. Nejednotnosť termínu svätenia panovala aj v jednotlivých kresťanských občinách. Nepridržiavali sa rovnakých zásad a tak sa na pretras dostala otázka správneho výpočtu termínu najväčších sviatkov. Určenie dátumu Veľkej noci v tom-ktorom roku súvisí s mesačným splnom. Konkrétne s prvým mesačným splnom po dni jarnej rovnodennosti. Sviatok, od ktorého sa odvíjalo kresťanstvo s vlastným cirkevným rokom sa stal na stáročia súčasťou všeobecného kalendára i významným medzníkom roka.
Nicejský koncil určil prvé pravidlá
Definitívny rozchod súčasného slávenia židovskej a kresťanskej Veľkej noci spôsobil až Nicejský koncil v roku 325. Určil nový a pre kresťanov všeobecne záväzný spôsob určovania termínu Veľkej noci, ktorá sa nemala „kryť“ so židovským Pesachom. Každoročne ho mal vypočítať alexandrijský patriarcha a s predstihom ho oznámiť do Ríma pápežovi. Pápež mal zase informovať ostatných biskupov. Konkrétny spôsob výpočtu však koncil nestanovil, a tak značné rozdiely pretrvali aj naďalej. Dvojkoľajnosť panovala najmä medzi Rímom a Alexandriou.
Reforma rímskeho kalendára zohrala tiež dôležitú úlohu
Nepresné zosúladenie rímskeho (juliánskeho) kalendára s astronomickým kalendárom a posunom dňa jarnej rovnodennosti si vyžiadalo reformu kalendára. Chopil sa jej pápež Gregor XIII. (reč o tom bola TU). Dohoda hovorí o tom, že Veľká noc pripadne na prvú nedeľu po splne pripadajúcom na deň jarnej rovnodennosti. Teda na 21. marec alebo najbližšie nasledujúce dni. A toto pravidlo platí dodnes. Druhým významným údajom je termín mesačného dátumu vypočítaného cyklicky po tomto dni. Do úvahy pritom pripadá len 35 dní. Ak je prvý jarný spln až 18. apríla, najneskorší termín Veľkej noci je 25. apríl.
Vypočítavanie zamestnávalo mnohé generácie
Znalosť týchto termínov, a to na dlhší čas dopredu, bola mimoriadne podstatná. Dôvodom bol veľký vplyv náboženstva na všetky ostatné aspekty života. Vypočítavanie dátumu pohyblivého sviatku zamestnávalo rok čo rok tzv. komputistov a dodnes aj mnohých historikov. Za ten čas vzniklo mnoho spôsobov výpočtu i tabuliek. Niektoré sú presnejšie, iné zrozumiteľné a iné skôr naopak. Viete, že sa podľa cirkevného kalendára datovalo aj v stredovekých písomnostiach a ovplyvňovalo to súdnictvo či veci verejné?
Mnoho pomôcok s náročným výpočtom. Aj tak sa vypočítavala Veľká noc.
Existovalo mnoho pomôcok na určenie termínu Veľkej noci. Aby výpočet nezávisel iba od učencov, zostavovali sa v stredoveku tabuľky s presnými dátumami veľkonočných sviatkov na mnoho rokov dopredu. K zjednoteniu došlo až v 6. storočí zásluhou Dionysia Exigua. Na žiadosť pápeža zostavil rímsky opát Dionysius Exiguus veľkonočné tabuľky, ktoré sa inšpirovali alexandrijským spôsobom. Už v tom čase sa kresťanská éra rozdelila na opakujúci sa 19-ročný cyklus, ktorý pretrval dodnes. V 8. storočí Dionysove tabuľky dopracoval Beda Ctihodný až do roku 1063. Od nich sa odvíjali aj neskoršie výpočty. Okrem tabuliek jestvovali aj ďalšie pomôcky. Tie umožňovali zistiť na dlhé roky dopredu dva podstatné údaje potrebné na stanovenie termínu Veľkej noci. Prvým údajom boli tzv. týždenné dni. V tom-ktorom roku sa zisťovali pomocou slnečného kruhu, nedeľných písmen či konkurentov. Dátumy prvého jarného splnu (po jarnej rovnodennosti) pomáhali určiť mesačný kruh so zlatými číslami, epakty či večný kalendár. Našli si svoje miesto ako doplnkové údaje v datovaní stredovekých písomností.
Poriadok vniesol až Gauss
Skutočné zjednodušenie voči náročným pomôckam priniesol až matematický výpočet dátumu Veľkej noci. Jeho autorom je matematik, astronóm a fyzik Carl Friedrich Gauss, ktorého 245. výročie narodenia si v apríli pripomenieme. História a zvlášť chronológia mu dali názov tzv. Gaussovo Veľkonočné pravidlo. Zostavil ho presne podľa cirkevných predpisov, a to zvlášť pre juliánsky i gregoriánsky kalendár. Podľa tohto návodu si môžeme spoločne overiť jeho platnosť pri výpočte termínu tohtoročnej Veľkonočnej nedele.
Ak chcete, môžete si termín Veľkej noci vypočítať aj samostatne
- Letopočet vydelíme tzv. zlatým číslom 19. To rozdeľuje kresťanský letopočet do 19-ročného cyklu. Prípadný zvyšok po delení označíme ako A.
- V druhom kroku opäť vydelíme letopočet, ale tento raz číslom 4. Zisťuje sa tým „vek“ mesiaca v splne. Prípadný zvyšok po delení označíme ako B.
- Aj teraz vydelíme letopočet ale číslom 7, aby sme zistili tzv. týždenné dni. Zvyšok po tomto delení označíme ako C.
- Číslo Avynásobíme 19 a k výsledku pripočítame číslo 24. Celkový súčet vydelíme číslom 30 a prípadný zvyšok po delení označíme ako D.
- Číslo B vynásobíme 2, číslo C štyrmi, číslo D šiestimi a zrátame ich dohromady. K medzisúčtu prirátame 5. Výsledný súčet vydelíme číslom 7. Prípadný zvyšok po delení označíme ako E.
- 6. Po zložitom výpočte, ktorý je omnoho jednoduchší ako všetky dovtedajšie výpočty konečne dôjdeme k dátumu Veľkej noci. Pomôže nám nasledovný vzorec: (22 + D + E) marca, t.j. (D + E – 9) apríla.
Snahy o pevný termín slávenia
Matematické výpočty postupom času pribúdali a v zásade boli viac či menej komplikované. To viedlo k snahám o opätovné zavedenie pevného termínu slávenia Veľkej noci. Táto téma sa dostala aj na poradu dňa počas II. vatikánskeho koncilu. Hovorilo sa o pevnom termíne pripadajúcom na druhú aprílovú nedeľu. Išlo by o menší časový rámec medzi 8. až 14. aprílom, pričom počas priestupných rokov by to bolo v rozmedzí 7. – 13. apríla. Väčšina súhlasila, no potrebný bol súhlas aj zvyšných kresťanských denominácií. Keďže Ekumenický patriarchát v Carihrade našiel v návrhu bližšie nešpecifikovaný „závažný pastoračný problém“, pokračuje sa v pohyblivom termíne slávenia Veľkej noci.
Popis titulného foto: Benátsky kalendár na výpočet pozícií Slnka a Mesiaca z roku 1476.
Zdroj: Dorotheum, Archiv der Berlin-Brandenburgischen Akademie der Wissenschaften, Awetour.cz, Wikimedia Commons
One thought on “Veľká noc. Ako sa kedysi vypočítaval jej termín?”
Comments are closed.