Históriu píšu víťazi. Dejiny si vo väčšine všímajú mužov a ženy stoja v ich tieni. No sú aj ženy, súc slávne, ale zabudnuté. Žena 17. a prvej tretiny 18. storočia. Typická baroková aristokratka, manželka, matka i filantropka. Tým, čím sa líšila od ostatných žien svojej doby, bola jej odvaha. Taká by mohla byť stručná charakteristika ženy, ktorá sa zapísala do dejín Dolného Rakúska i niekoľkých slovenských miest.
Sidónia Agnes Pálffyová (*2.8.1645, †20.3.1721 Viedeň) pochádzala z veľmi vplyvného a bohatého starobylého kniežacieho rodu. Potomkovia jej brata vládnu dodnes malému alpskému kniežatstvu.
Narodila sa na rakúskych majetkoch obšírneho Liechtensteinovského panstva v rodine ríšskeho kniežaťa Hartmanna III. a starogrófky zo Salm-Reifferscheid. Jej brat Anton Florián bol prvým kniežaťom Lichtenštajnska a brat Erazmus sa preslávil aj v bitke pri Viedni.
Vďaka ekonomickému i sociálnemu statusu rodiny sa jej spolu s ďalšími sestrami dostalo nadpriemerného vzdelania. Štúdium v kláštornej škole ju poznamenalo silným katolíckym presvedčením, ktoré ju veľmi ovplyvňovalo.
Baroková aristokratka do kláštora či na vydaj
Osud barokovej aristokratickej ženy bol zrejmý. Buď sa stala rehoľníčkou alebo sa – ako inak – veľmi výhodne vydala. To, kto si koho smel vziať určoval spoločenský status. Dôležité bolo bohatstvo, vhodný aristokratický stupeň a prístup na viedenský cisársky dvor. Pre vtedajšiu aristokratickú omladinu bol dvor aj miestom, kde si sebe spoločensky vhodného partnera mohli nájsť. Sobáš z lásky bol v týchto kruhoch ešte niekoľko storočí niečím nevídaným. Hľadelo sa naň ako na skvelý a výnosný kšeft dvoch rodín. Ženích i nevesta boli tovarom. A podmienky dohadovali rodiny pred svedkami v svadobnej zmluve.
Pálffyovci v kurze: bohatstvo a vplyv
Sidónia Agnes až do svojho sobáša v roku 1669, bola dvornou dámou manželky cisára Ferdinanda III., cisárovnej Eleonóry, čo jej ako ríšskej kňažnej vyplynulo z jej postavenia. Niet sa preto čudovať, že sa jej manželom stal člen grófskeho rodu Pálffyovcov.
V jej prípade si rodina vyhliadla Jána Karola (*1645, †1694), mladšieho syna uhorského palatína, grófa Pavla IV. Pálffyho. Prohabsbursky orientovaní
Pálffyovci mali medzi uhorskou aristokraciou popredné postavenie. Vďaka obchodu s koňmi, obilím, vínom a soľou, ktoré premyslene predávali vojsku, neskonale zbohatli. Už tak im patrili rozsiahle majetky na území Slovenska, Maďarska, Rakúska a Chorvátska. Medzi nimi aj západne od Viedne iba 36 km vzdialený hrad Neulengbach. Tento najväčší a najmocnejší hrad Dolného Rakúska patril Sidóniinmu manželovi Jánovi Karolovi Pálffymu.
V ohrození počas najvýznamnejšej bitky 17. storočia
Politika expanzie Osmanov dosahovala svoj vrchol. Blížila sa najvýznamnejšia bitka 17. storočia, bitka pri Viedni v roku 1683. Zlaté jablko, týmto tureckým synonymom označované ešte nepokorené mesto, Viedeň, sa zdalo byť na dosah.
Počas obliehania Viedne hrad s mestečkom Neulengbach ohrozovali osmanské vojská. Grófa z mnohými mužmi povolali na obranu Viedne a doma, na hrade, zostali iba ženy, starci a deti, obyvatelia mestečka a priľahlých obcí Viedenského lesa. Prichýlila ich hradná pani Sidónia. V bojoch ostrieľaní vojaci preto opovrhujúco nazývali posádku hradu „ženským hradom“. No o grófke sa vyjadrovali všetci s úctou. Hrad Neulengbach nielen ubránila, ale odolala viacerým útokom Osmanov.
Dodnes deň sa podľa miestnych sprievodcov malo zachovať v kronike o hradnej panej nasledovné:
„Blondínka s výrazným vzhľadom (hradná pani Sidónia – pozn. aut.) nebola bezmocná žena. Veľmi starostlivo organizovala obranu a na hrade poskytovala útočište obyvateľom, ktorí utiekli z mesta a okolitých dedín. Zdalo sa, že pani Sidónia je všade. Utešovala skľúčených a bola príkladom statočnosti i nebojácnosti. Každý vedel, čo má robiť a kde má byť. Ako aj to, čo treba spraviť, keby nepriateľ chcel vyliezť na hradné múry.“
Opradená legendou
V pamätiach Neulengbachčanov prežila dodnes. Spomínajú na ňu aj vďaka miestnym legendám. Podľa nich táto temperamentná grófka oplývala rozhodnosťou i odvahou. Výborne jazdila a vďaka rodine pričuchla k majstrovstvu vojenskej taktiky. Ovládala streľbu i skutočný boj.
Legenda hovorí, že jedného dňa sa pani Sidónia rozhodla podniknúť prieskumnú jazdu. Námietky, aby neopúšťala hrad, zmietla mávnutím ruky. V mužských šatách, vyzbrojená len dvoma pištoľami a dýkou, sa vydala na prieskum. Ktovie, čo by bolo, keby sa dostala do rúk plieniacej hordy Osmanov… Od katastrofy nebola ďaleko. Prenasledovaná skupinou piatich osmanských vojakov len-len že došla na hrad. Jeden z nich sa však nebezpečne priblížil k Pálffyovej a vrhol na ňu kopiju. Tá prebodla jej plášť a zhodila klobúk. Osmanský vojak oslnený krásou blonďavou hrivou grófky zabudol zastaviť svojho koňa a chtiac-nechtiac sa ocitol v zovretí hradu. Niekoľko odvážnych ľudí zmäteného „návštevníka“ strhli z koňa. Od brány bolo počuť výstrely, ktorými hradná posádka držala na odstup ostatných prenasledujúcich osmanských vojakov. „Náš hosť chce pravdepodobne navštíviť ženský hrad,“ mala posmešne utrúsiť grófka na adresu zlapa ného prenasledovateľa, keď ho stále šokovaného viedli do žalára.
Hrad odolal, mesto padlo za obeť
A ako to s hradom a mestom dopadlo? Hrad ustál, jeho „posádka“ bez ujmy prežila, no mesto ľahlo popolom. Príbeh obrany hradu Neulengbach grófkou Sidóniou Pálffyovou je reálna história. Počas osmanskej hrozby v roku 1683 ho úspešne ubránila, zatiaľ čo mesto zničili plamene. No epizóda jej prieskumnej jazdy je, pravdepodobne, iba legenda.
Stopu zanechala aj na Slovensku
Bývala často s deťmi sama. Jej manžel, Ján Karol, sa pre svoje povinnosti zdržiaval častejšie pri vojsku, na viedenskom cisárskom dvore a na svojich diplomatických misiách v Belgicku a v Benátkach. O jeho početné majetky sa mu preto starala sprvu s jeho matkou Františkou, rod. Khuen-Belassiovou a neskôr ich spravovala Sidónia sama.
Keď v priebehu jedného mesiaca zomreli jej manžel Ján Karol a bezdetný švagor, prešli všetky majetky na staršieho syna Mikuláša Jozefa. Rovnako, ako jeho otec ani on sa pre povinnosti v armáde a na dvore nevenoval ich správe.
Preto podpísal v roku 1695 s matkou Sidóniou dohodu na základe, ktorej správu panstiev malackého zverenstva (niečo na spôsob správy majetkov českého premiéra Andreja Babiša) a panstiev Bratislava, Šamorín, Červený Kameň, Bojnice prevzala ona. Tým sa Sidónia stala výkonným zemepánom a predsedajúcou zemepanských súdov. Takto to zostalo až do deľby pálffyovských majetkov v roku 1709. No aj v ďalšom období jej vzhľadom na sobášnu zmluvu plynuli výnosy z Devínskeho panstva. Tie slúžili ako jej vdovská zábezpeka na viedenský byt a náhradu životných nákladov.
Ako vdova sa dostala opäť na viedensky cisársky dvor. Tento raz tu pôsobila ako hlavná dvormajsterka kráľovnej Amálie.
Mecénka a filantropka
Spolu s manželom Jánom Karolom podporovali rehoľu piaristov a vzdelávacie ustanovizne. V roku 1687 darovali piaristom v Prievidzi majetky v Nitre, Bojniciach a Tužinej.
Na podporu prievidzkeho kolégia poskytli kapitál 25 000 guldenov. Finančne podporovali aj tamojší piaristický kostol. Z jej darov vznikla socha Panny Márie Immakulaty na Námestí piaristov v Prievidzi, ktorá patrí medzi najkrajšie pamiatky dodnes zachované v pôvodnom stave.
V prospech špitálu viedenských alžbetínok už ako vdova zložila prvotný kapitál 1 000 zlatých na zriadenie i trvalé udržanie nemocničného lôžka pre chudobné ženy.
V Neulengbachu na ňu nezabúdajú. Pomenovali po nej aj cenu
Prežila oboch synov Mikuláša Jozefa aj Františka. Keďže títo nezanechali potomkov, testamentárne ustanovila svoje netere, Sidóniu grófku Heinrichsberg, rod. Trauttmansdorff a Sidóniu Maximiliánu, barónku Gilleis, rod. Althann za univerzálne dedičky. Obe však zaviazala uhrádzať alžbetínkam príspevky na udržanie nemocničného lôžka pre chudobné ženy vo viedenskom špitáli alžbetínok.
Svoj život dožila vo viedenskom apartmáne na Himmelpfortgasse. Pochovali ju v pálffyovskej rodovej krypte nachádzajúcej sa v Dvorskom kostole u augustiánov (eremitov).
Na jej počesť každoročne od roku 2010 obec Neulengbach udeľuje cenu za ženskú literatúru (Sidonia–Palffy–Preis für Frauen-Literatur). Počas pandémie však má prestávku.
6 thoughts on “Slávne ženy v dejinách: Odolala osmanským vojskám”
Comments are closed.