Večer poslednej septembrovej nedele patril v obci Báč benefičnému koncertu. Jeho dejiskom sa po roku stal opäť farský chrám. Farnosť sv. Antona Paduánskeho pripravila pre návštevníkov z bližšieho i vzdialenejšieho okolia organový recitál Mgr. Istvána Nagya, DiS.art., známeho koncertného umelca a pedagóga. A my sme boli pritom.
Báč leží na hlavnom ťahu z Bratislavy do Dunajskej Stredy. Malá obec ukrýva dva historické klenoty. Svetskú architektúru zastupuje kaštieľ pôvodne Apponyiovský, neskôr Wiener-Weltenovský, v ktorom je dnes trochu historicky necitlivo zrekonštruovaný hotel s golfovým areálom. A sakrálnu, zase miestny farský chrám v časti Báč-Sv. Anton.
Baroková hudba v barokovom chráme
Svetským patrónom chrámu bola rodina Apponyiovcov, ako to dokladá ich rodový erb na portáli po znovuvybudovaní veže a strechy kostola. Tiež je umiestnený aj na hlavnom oltári. Ten nechal v roku 1782 postaviť gróf Juraj Apponyi, otec zakladateľa apponyiovskej rodovej knižnice. Nový oltár súvisí aj so založením rodovej hrobky pod presbytériom, v ktorej našiel miesto posledného odpočinku popri ďalších aj tento člen rodu. Interiér chrámu neoplýva bohatou výzdobou typickou pre barokovú sakrálnu architektúru. Dôvodom je jeho pohnutý osud v jozefínskom období, kedy spolu s priľahlým kláštorom slúžil ako senník a sýpka. Navzdory tomu sa okrem vzácneho hlavného oltára sv. Antona podarilo zachovať aj historický barokový dvojmanuál s pôvodnou organovou mechanikou a píšťalovým fondom či zopár ďalších umelecko-historických pamiatok.
Miestny barokový jednoloďový farský kostol v časti Báč-Sv. Anton je vyhľadávaný pútnický mariánsky chrám na Žitnom ostrove najmä katolíkmi maďarskej národnosti. Ukrýva nádherný, takmer úplne zachovalý, historický organ. Zachoval sa spolu s kalváriou z druhej polovice 19. storočia. Kostol je jednou zo vzácnych skorších stavieb baroka na našom území. Pôvodne františkánsky kostol aj s kláštorom nechal vystavať v roku 1660 ostrihomský arcibiskup a uhorský prímas Juraj Lippay. Jeho arcibiskupský erb sa nachádza na portáli chrámu. V stavebných prácach sa pokračovalo aj za jeho nástupcu uhorského prímasa a ostrihomského arcibiskupa Juraja Szelepcsényiho. Tiež jeho arcibiskupský erb nájdete nielen na portáli, ale aj v kláštornej záhrade. Do vrcholnobarokového slohu chrám prestavali v roku 1712 a až neskôr po 12. rokoch ho vysvätili.
Založili tradíciu benefičných koncertov v Báči
Miestny, pôvodne františkánsky, farský chrám sv. Antona Paduánskeho si István Nagy nezvolil náhodou. Tento koncertný a chrámový organista a pedagóg nekoncertoval v tomto chráme po prvý raz. Svoj benefičný koncert tu mal už minulý rok. Po roku sa sem vrátil opäť, aby znovu odohral koncert zameraný pre dobrú vec.
Po reštaurovaní tabernákula prichádza na rad nový zvon
Na úvod koncertu sme si vypočuli v slovenskom a maďarskom jazyku príhovor miestneho správcu farnosti, vdp. ThLic. Ladislava Schranka, PhD.. Benefičný organový recitál Istvána Nagya v auguste minulého roka pomohol zreštaurovať tabernákulum (svätostánok) hlavného oltára do jeho historickej podoby. Tohtoročný benefičný orgánový koncert mal za cieľ vyzbierať pre miestny chrám finančné prostriedky na odliatie zvonu sv. Ladislava. Keďže vstup bol voľný, mohli návštevníci prispieť dobrovoľným príspevkom.
Obklopení barokovou nádherou
Dramaturgiu recitálu si s ohľadom na dispozície miestneho barokového nástroja István Nagy zostavil sám.
Báč ovanula absolútna baroková nádhera. Pre prítomných si pripravil novú, „neošúchanú“, programovú zostavu.
Na tanečnú nôtu
Na úvod zaznela téma so štvoricou variácií Ballo del Granduca Jana Pietersoona Sweelincka (1562 – 1621). Skladateľ tvoriaci na pomedzí vrcholnej renesancie a raného baroka sa rád inšpiroval mixom talianskych prvkov s prvkami anglických virginalistov. Toto dielo sa na organových koncertoch na Slovensku objavuje z času na čas. Tematický základ kompozície pochádza z tanca O che nuovo miracolo z roku 1589, ktorú zložil Emilio de’Cavalieri pri príležitosti svadby veľkovojvodu Ferdinanda I. Medičejského s Christinou Lotrinskou.
Jeho žiak, skladateľ, zručný virtuóz a osobnosť nizozemskej vokálnej polyfónie, Sweelinck sa vo svojej variácii inšpiroval nielen renesančnou polyfóniou, kontrapunktom a benátskou technikou dvojzborovosti, ale doplnil ju melodickou ornamentikou, diminúciou a virtuozitou pasáži a arpégií typickými pre anglických virginalistov. Jednotlivé variácie témy obsahujú sériu piatich krátkych hudobných fráz so štyrmi taktami a zakončených kadenciámi v G dur, C dur, a mol, G dur a G dur. Téma kompozície, ktorá tvorí základ variácií, ponúka improvizátorovi veľkú voľnosť. A tú aj István Nagy pri svojom recitáli využil. Nádherne modeloval dynamické oblúky. Vyhral sa s bohatou ornamentikou a predviedol svoje schopnosti pri virtuóznych pasážach tak typických pre Sweelincka.
Najslávnejšia ciaccona Pachelbela chýbať nemohla
Program sa posunul hlbšie do obdobia baroka. Z početných duchovných a svetských skladieb nemeckého skladateľa z tzv. juhonemeckej organovej školy Johanna Pachelbela (1653 – 1706) zahral snáď skladateľovu najznámejšiu a najslávnejšiu ciacconu – Ciacconu f mol. Ciaccona je dvorný španielsky tanec mexického pôvodu zo 16. storočia.
Časom sa rozšíril na Apeninský polostrov a do Francúzska. Charakterizuje ho trojštvrťový takt. Je zložený z bezprostredne za sebou idúcich kontrapunktických variácií na opakujúcu sa tému s charakteristickým sledom harmónií často nad ostinátnym basom. Pôsobivá Ciacconu f mol je jeho najslávnejšou organovou ciaconnou. Úplne opúšťa tanečný idióm. Obsahuje tému s 22 variáciami, pričom posledná je presným opakom témy. Vplyv virtuózneho talianskeho štýlu je pomerne malý a ostináto v basovej línii je voči normálu voľnejšie. No niekedy je basová línia prizdobená či jemne pozmenená. A niekedy sa ostináto vytráca úplne. Pachelbel tu početne využíva kontrapunkt a rôzne technické improvizácie chorálu. Harmónia stojí skôr v úzadí. Dôraz v nej kladie na melodický obsah a schopnosť zobraziť rozmanité nálady, čo István Nagy aj výstižne stvárnil.
Zipoli ohromil prítomných
Folias talianskeho barokového skladateľa a jezuitského misionára Domenica Zipoliho (1688 – 1726) sú u nás temer neznáme. Zachovalo sa na manuskripte, ktorý je dodnes Archivio Musical de Chiquitos v bolívijskom meste Concépcion. Osobne som sa s ním ešte na organových recitáloch nestretla, a tak priniesol tento recitál aj niečo nové, nevšedné. Folias v tanečnom štýle a trojštvrťovom takte portugalského resp. španielskeho tanca priniesla voči predošlej skladbe veselšiu atmosféru. S bohatou ornamentikou a virtuóznymi frázami sa sólista večera vyhral bravúrne. Malebne budoval dynamické kontrasty a presvedčil citom pre gradáciu. Publikum ho odmenilo naozaj vrelým, skoro minútu trvajúcim, aplauzom. Jeden z vrcholov večera.
Monumentálna Fantázia
Pokračoval Fantáziou g mol českého hudobného skladateľa a organistu Jána Křtitele Kuchaře (1751 – 1829) v zostave štyroch skladieb prepojených strahovským organistom Janom Wowsom. Kuchařova Fantázia g moll patrí v susednej Českej republike k často koncertne uvádzaným dielam. U nás skôr pomenej. István Nagy sa vysporiadal s ňou opäť excelentne. Po stránke hráčskej a technickej narábal s atmosférou diela dokonale. Flexibilne menil registre a chrámový organ v Báči nádherne rozozvučal. Ak možno niečo vytknúť, tak len až príliš hlasné fortissimo na začiatku. V ostatnej časti sa mu darilo nádherne gradovať zvuk a pracovať s dynamikou. Opäť si právom vyslúžil dlhotrvajúci potlesk.
Muffat ovládol prítomných
Ďalšou skladbou Ciaccona h mol skladateľa nemeckého baroka Gottlieba Muffata (1690 – 1770) sa koncert prehupol do svojej druhej polovice. Opäť sme mohli obdivovať prácu interpreta s bohatými ornamentmi, virtuóznejšími pasážami a svižnejším tempom, no s pokojnejšou atmosférou. Publikum ju odmenilo mohutným potleskom.
Murschhauser potešil sviežim závanom
Následne sme si vypočuli Áriu s variáciami „Dein große Lieb, o Jesulein“ Franza X. A. Murschhausera (1663 – 1708). Atmosféra opäť obživla v sviežejšom tempe. Bravúrne sa vyhral s virtuóznejšími prvkami, zmenami tempa a nálady, ornamentikou, gradáciou a dynamikou. Flexibilná práca s organovými registrami a technika hry si vyslúžili obdiv publika. A toto Istvána Nagya, samozrejme, za jeho výkon aj patrične ocenilo.
Klenot barokovej hudby na záver organového recitálu
Oficiálny program napokon ukončil klenot barokovej hudby, Koncert pre organ d moll, BWV 974 Johanna Sebastiána Bacha (1685– 1750) podľa hobojového koncertu Alessanda Marcella (1669 – 1747). Zaznel v kompletnej verzii a bol to absolútny top programu ovenčený niekoľko minút trvajúcim potleskom publika. A nechýbalo ani standing ovations. Osobne mi touto skladbou mimoriadne ulahodil! A nielen jej výberom, ale aj interpretáciou.
Nadšené publikum si vyprosilo prídavok dvoch skladieb. Zavŕšilo ho poďakovanie pána farára koncertnému organistovi a prítomným v chráme.
V skvelej hráčskej forme a so zaujímavou dramaturgiou
István Nagy sa na svojom septembrovom recitáli v Báči predstavil v skvelej forme. Pôsobil veľmi koncentrovane. Preukázal cit pre emočný náboj, detail a vyhratie sa ornamentikou. A vďaka živo premietanému prenosu z chóru sme si mohli vychutnať skvelú hráčsku a technickú zručnosť s akou budoval frázy. Jeho vystúpenie bolo nielen po technickej stránke virtuózne a rytmicky dokonalé, ale aj premyslene dynamicky vypracované. V maximálnej možnej miere sa mu podarilo využiť registračných a farebných možností barokového organu. Pod jeho rukami sa rozozvučal veľmi plasticky, priam monumentálne.
Koncert poskytol prítomným povznecujúce emócie z kvalitného umeleckého zážitku. Domov si návštevníci odniesli nielen spomienky na očarujúce farebné tóny organu. Zazneli známe, menej známe i málo hrávané diela organovej literatúry v skutočne kvalitnej interpretácii.
One thought on “Organový recitál pre dobrú vec”
Comments are closed.