Cyklus V znamení výročí pokračuje. K oslávencom, ktorých jubileá si v roku 2025 pripomíname, patrí aj Ľudovít Štúr. V dnešnom článku si pripomenieme jeho básnickú tvorbu.

V roku 2025 si pripomíname 210. výročie narodenia Ľudovíta Štúra. Jeho odkaz je medzi nami živý dodnes. Ľudovít Štúr nám dal nielen spisovný jazyk, ale ukázal nám aj jednu veľmi dôležitú a zásadnú vec. A síce, že národ nikdy nie je ako celok navždy hotový. Je to živý organizmus, ktorý sa musí neustále rozvíjať, vzdelávať a pracovať na sebe. Napriek tomu, že zomrel v mladom veku, dokázal pre náš národ vykonať množstvo mimoriadne prínosnej práce. Dokázal to práve tým, o čom sme sa zmienili v predošlých riadkoch – podľa slov jeho súčasníkov žil asketickým životom, bol voči sebe náročný a neustále na sebe pracoval.

Ľudovít Štúr je osobnosťou, na ktorú by sme nemali zabúdať, mali by sme si vážiť jeho odkaz a snažiť sa napredovať vo svojom živote nasledujúc jeho príklad.

,,Nie je šťastie nad druhými sa vypínať a druhých utláčať, ale šťastie s druhými žiť, rovne vzdelanými, rovne šťastnými, rovne spokojnými.“

Je všeobecne známe, že Ľudovít Štúr sa nevenoval len jazykovede, ale aktívny bol vo viacerých aspektoch. Venoval sa aj politike, bol poslancom Uhorského snemu za mesto Zvolen. Bol aj nadaným polyglotom, ku koncu života sa dokonca začal učiť aj po arabsky. Štúdiom cudzích jazykov dokazoval, že všetky jazyky majú niečo spoločné. Nielen slovanské jazyky, ale i tie, ktoré na prvý pohľad nemajú so slovenským jazykom spoločné nič.

Básnická tvorba Ľudovíta Štúra

V neposlednom rade je známa aj jeho novinárska činnosť. V rokoch 1845 – 1848 vydával Slovenské národné noviny s literárnou prílohou Orol tatranský. Nedá nám nespomenúť jeho známy článok Kde leží naša bieda, v ktorom prejavil svoje moderné a pokrokové zmýšľanie. Pranieroval v ňom totiž poddanstvo, ktoré bolo podľa neho príčinou alkoholizmu a nevzdelanosti. Do školy chodiť nebol čas a žiaľ z tvrdej práce sa zaháňal v krčme.

Venoval sa aj básnickej tvorbe, o ktorej sa až tak veľa nevie. Má to viacero dôvodov, za najdôležitejšie považujeme tie, že básnická tvorba Ľudovíta Štúra nie je až taká rozsiahla a takpovediac ustúpila do úzadia popri jeho ďalšej národnobuditeľskej činnosti. Nepovažoval ju za až takú dôležitú.

Báseň Vidění

Ľudovít Štúr tvoril v období romantizmu. Tým pádom sa aj jeho básnická tvorba nesie v intenciách tohto umeleckého smeru, ktorého znaky boli do značnej miery determinované revolučnosťou vtedajšej doby. Štúr, ako aj iní romantickí básnici z jeho súčasnosti, vo svojich básňach používal typické slovanské symboly (K lipe, Ku Kriváňu…), žialil nad trpkým osudom Slovákov a ospevoval krásy rodného Slovenska.

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ

Jeho prvou známou básňou je Vidění, ktorá vyšla už v roku 1830. Táto báseň je plná smútku a žiaľu nad osudom Slovenska. Ľudovít Štúr v nej vyzýva aj svojich súčasníkov, aby mali viac na zreteli dedičstvo otcov a vyzýva inteligenciu (učiteľov, kňazov…) k horlivejšej národnobuditeľskej činnosti. Najmä aby viedli k národnému povedomiu jednoduchý pospolitý ľud, ktorý bol stredobodom záujmu všetkých štúrovcov a jemu venovali množstvo svojich básní. Či jeho slová padli na úrodnú pôdu, to je dnes ťažko posudzovať.

Děvín, milý Děvín

Kto by si v súvislosti s Ľudovítom Štúrom nespomenul na slávny výlet na Devín? Uskutočnil sa 24. apríla 1836 a znamenal grandiózny začiatok národnobuditeľskej činnosti Ľudovíta Štúra a jeho spolupracovníkov. Na tomto mieste, ktorého genius loci priam až dýcha slovanskou históriou, prisahali štúrovci vernosť slovenskému národu a túto prísahu spečatili symbolickým prijatím typických slovanských mien (Hodža – Miloslav, Hurban – Miloslav, Štúr – Velislav…). Vychádzku si trochu spestrili zaspievaním básne Ďevín, milý Děvín, ktorú na melódiu piesne Nitra, milá Nitra napísal ich vodca, Ľudovít Štúr.

Děvín, milý Devín, hrade osiralý,
pověz že nám, kedy tvoje hradby stáli?
Moje hradby stáli v časech Rastislava :
on byl vašich otcú, on mých hradeb sláva.

Z tejto básne cítiť veľké národné cítenie a vlastenectvo. Takisto aj úctu k historickým osobnostiam, čo tiež patrí k typickým znakom romantickej literárnej tvorby štúrovcov. Je síce pravdou, že štúrovci si vo svojich dielach tieto osobnosti trochu zidealizovali, čo ale neuberá na kvalite a pátose týchto básní, prípadne próz. Devín ako jeden z najväčších symbolov našej histórie, krásny pohľad na sútok Moravy a Dunaja z Devínskej Kobyly poskytol Štúrovi naozaj veľkú inšpiráciu.

Báseň je napísaná jednoduchým, sylabickým veršovým systémom (používa izosylabizmus, dvanásťslabičné verše, dierézu a združený rým). Sylabický veršový systém patrí z hľadiska verzológie k tým najjednoduchším, pretože, ako sme už spomínali, diela sa mali šíriť najmä medzi pospolitý slovenský ľud.

Národ alebo osobné šťastie?

V roku 1840 utrpel Ľudovít Štúr zranenie ruky. Stalo sa to v meste Hrade Králové, kde bol práve na návšteve u rodiny Pospíšilovcov. Starala sa oňho ich dcéra Mária, ktorá vynikala nielen krásou, ale aj veľkou inteligenciou, sčítanosťou a vzdelaním. Práve toto Štúrovi mimoriadne imponovalo a medzi dvomi mladými ľuďmi vzplanula láska. V Štúrovi však okrem milostného citu rezonovala aj veľká dilema, ktorá trápila aj Jána Kollára a Andreja Sládkoviča. Národ alebo osobné šťastie?

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ

Ján Kollár svoje srdce rozdelil na dve polovice (,,jednu vlasti púlku, druhou Míně) , Andrej Sládkovič vytvoril neopakovateľnú syntézu lásky k žene s láskou k vlasti (,,vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu ľúbiť v peknej otčine a obe v jednom objímať“). Ľudovít Štúr, ktorý, ako sme už spomenuli, žil asketickým životom a vynikal prísnou sebadisciplínou, si zvolil radikálne riešenie – celoživotné bezženstvo. Svojej láske Márii Pospíšilovej dal zbohom v básni Rozžehnání (Rozlúčenie):

Zapomeň, Drahá, zapomeň jinocha,
nadenímž mraky se bouřlivé shání.
Zapomeň, Drahá, zapomeň na hocha,
jenž Ti posílá bolné rozžehnání :
on na vše světa zapomene slasti,
jenom nikdy, jen nikdy o své vlasti!

V týchto veršoch Ľudovít Štúr jasne deklaruje svoj úmysel venovať všetko svoj voľný čas práci pre blaho národa. Blaho národa povyšuje nad svoje osobné šťastie. V básni priamo oslovuje svoju lásku Máriu, oslovovacie zámeno je s veľkým začiatočným písmenom, takisto aj slovo Drahá. Báseň však nie je len ľúbostnou lyrikou. Je takisto akousi predpoveďou toho, čo čaká synov slovenského národa v najbližších časoch. Ich postavenie pravdepodobne bude veľmi náročné, politicko-spoločenské pomery im tiež nebudú veľmi naklonené a v práci pre národ budú musieť priniesť veľké obete (,,jinocha, nadenímž mraky se bouřlivé shání“).